Miništrant

Miništrovanie bolo pôvodne čisto mužskou záležitosťou, pričom úplne na začiatku boli miništrantmi prednostne mladí chlapci, u ktorých sa predpokladala cirkevná kariéra. Prevažne mužskou záležitosťou zostáva aj dnes, hoci sa v niektorých farnostiach medzi miništrantmi objavujú aj dievčatá.[4]

Cirkev predtým výslovne zakazovala ženám službu pri oltári (napr. v encyklike Allatae Sunt, vydanej pápežom Benediktom XIV. 26. júla 1755). Kódex kánonického práva z roku 1917 pripúšťal miništrovanie žien v kánone 813 § 2, avšak s výhradou, že sa tak smie diať, len ak nie sú k dispozícii muži, a že ženy nesmú pristupovať k oltáru.[5] Po Druhom vatikánskom koncile sa začali objavovať v jednotlivých farnostiach (najmä v Nemecku) medzi miništrantmi aj dievčatá. Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí zakázala túto prax v inštrukciách Liturgicae instaurationes (1970) a Inaestimabile donum (1980), hoci ani tak ju úplne nepotlačili.

Zákaz miništrovania žien fakticky zanikol v roku 1983, lebo v novom vydaní Kódexu kánonického práva sa miništrovanie povoľovalo laickým osobám, bez akejkoľvek ďalšej špecifikácie. V reakcii na to sa v niektorých diecézach začalo miništrovanie žien povoľovať. V roku 1994 Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí poslala predsedom biskupských konferencií okružný list, ktorý obsahoval aj oficiálnu interpretáciu kľúčového kánona 230 §2, vydaného Pápežskou radou pre legislatívne texty. Tá potvrdzuje, že podľa neho ženy môžu miništrovať, zároveň však vyhlasuje, že jeho formulácia má charakter dovolenia, nie práva, ktorého by sa laici mohli dožadovať, a že je záležitosťou príslušného diecézneho biskupa, ako vo veci rozhodne. Toto stanovisko potvrdzujú aj neskoršie dokumenty, ktoré tvrdia, že na základe povolenia biskupa je možné nechať miništrovať aj dievčatá, avšak zdôrazňujú, že biskup k tomu kňaza nemôže nútiť, a zároveň dávajú najavo, že chlapci by mali mať prednosť.[6]

Teoreticky by teda formálne správny postup mal vyzerať tak, že príslušný farár požiada biskupa o povolenie miništrovania dievčat a záleží na biskupovi, či to povolí. Bežná prax sa od toho často odlišuje, existujú prípady jednak plošného povolenia od diecézneho biskupa pre všetky farnosti, jednak zaraďovanie dievčat a žien medzi miništrantov kňazmi bez žiadosti biskupovi.

Celkovo je otázka miništrovania žien kontroverznou záležitosťou, rad tradicionalistov znáša miništrujúce ženy veľmi ťažko a považuje ich službu pri oltári za neprípustnú. Nejednotná prax potom tvorí podmienky pre vznik rôznych konfliktov, najmä v situácii, keď sa po zmene osoby v úrade farára či diecézneho biskupa zmení aj prístup tohto úradu k danej problematike. Odpor však vzbudzuje aj v radoch hierarchov a veriacich, ktorí ich považujú za „nepraktický omyl“, pretože sa domnievajú, že správny je tradičný prístup, v rámci ktorého majú byť miništrantmi predovšetkým chlapci vedení k cirkevnej dráhe. Miništrovanie dievčat je podľa nich v tejto praxi na prekážku a môže byť jednou z príčin poklesu záujmu o kňazské povolanie. Tento názor zastáva napr. kardinál Arinze.[7]