Meleagros (mytológia)

Meleagros (starogr. Μελέαγρος – Meleagros, latinsky Meleager) je v gréckej mytológii syn kalydónského kráľa Oinea a jeho manželky Althaie.

Meleagros a kalydónsky diviak, rímska kópia od gréckeho sochára Skopia zo štvrtého storočia pred Kr.

V Aitólii v strednom Grécku vládol kráľ Oineus, v hlavnom meste Kalydón. Jedného roka zožali bohatú úrodu a kráľ obetoval všetkým bohom, len na bohyňu lovu Artemis zabudol.[1] Urazená bohyňa preto za trest poslala na Kalydón strašného diviaka, ktorý bol urastený ako býk, oči mal podliate krvou, štetiny silné ako oštepy, tesáky ako slonie kly, horúcu penu okolo papule.[2] Diviak narobil v krajine veľké škody - podupal rastúce obilie, ničil dozrievajúcu úrodu, vínnu révu, olivové sady, hubil ľudí, psy, stáda dobytka.

Kráľov syn Meleagros sa preto rozhodol zbaviť kraj strachu a diviaka zabiť. Na lov diviaka zvolal najstatočnejších mužov Grécka, medzi nimi aj Argonautov, s ktorými sa plavil na lodi Argó do Kolchidy pre zlaté rúno. Na tento lov prišli:

• Kastor a Polydeukes zo Sparty
• Idas a Lynkeus z Messénie
• Théseus z Atén
• Peirithoos z Larissy
• Iasón z Iólku
• Admétos z Fér
• Nestor z Pylu
• Péleus a Eurytión z Fthie
• Ifikles z Téb
• Amfiaraos z Argu
• Telamón zo Salamíny
• Kaineus z Magnézie
• Ankaios a Kéfeus z Arkádie
• a krásna lovkyňa Atalanta[3]

Kráľ usporiadal veľký hon, v hlbokom lesnom údolí vyplašili hrozného diviaka a zaútočili na neho oštepmi, ale tým ho len rozdráždili. Diviak jednému lovcovi dokaličil nohu a zmizol v kroví, kde ho dostihol šíp Atalanty a zabodol sa mu za ucho. Muži sa nechceli nechať zahanbiť ženou, prudko útočili a Ankaios sa diviakovi postavil zoči voči s ostrou sekerou. Diviak však zaútočil prvý a vrazil mu tesáky do brucha, v okamihu bol lovec mŕtvy. Ostatní lovci sa netrafili, až Meleagros diviaka nakoniec predsa len zabil.[4] Kožu zabitého diviaka, svoju korisť, daroval Atalante, čo sa ostatným lovcom nepáčilo a trofej Atalante vzali, to ale popudilo Meleagra tak, že v hádke zabil dvoch svojich strýkov.[5]

Meleagros a Atalanta, autor:Jacob Jordaens (1593–1678)

Althaia, Meleagrova matka, si najprv myslela, že jej bratia sú obeťou lovu, ale keď sa dozvedela pravdu, nahnevala sa a myslela na pomstu.[6] Spomenula si na starú veštbu pri narodení syna, keď bohyne osudu Moiry určili, že bude žiť tak dlho, dokiaľ nedohorí poleno, ktoré hodili do kozuba.[7] Althaia nato poleno z kozuba vytiahla, zahasila ho a schovala. V tej chvíli Meleagros začal slabnúť a v bolestiach za chvíľu skonal.[8] Celé mesto plakalo, kráľ prepadol hlbokému zármutku a matka, ktorá si uvedomila čo urobila, prebodla sa mečom. Jeho dve sestry sa utápali v žiali. Po toľkých nešťastiach a pohromách sa bohyňa Artemis prestala hnevať a Meleagrove sestry premenila v perličky.[9]

Iná verzia tejto báje udalosti po skončení honu líči tak, že sa lovci hádali, kto sa o zabitie diviaka najviac zaslúžil. Od urážok prešlo až k nepriateľským činom a nakoniec z toho bola vojna medzi Kalydónom a vedľajším Pleurónom. Do čela vojska sa postavil Meleagros a cudzie vojská zahnal na útek. Nešťastnou náhodou však v boji zabil brata svojej matky. Altheia syna prekliala a on z hnevu opustil vojsko a uchýlil sa k svojej manželke Kleopatre. V jeho neprítomnosti nepriateľ znovu zaútočil a mesto obkľúčil. Tu už však Kalydónčania prosili Meleagra, aby sa vrátil do velenia armády, ale on nepovolil až keď nepriatelia už takmer dobyli mesto, potom ich silou zahnal. Mesto bolo zachránené, nie však Meleagros – bohovia vypočuli matkinu kliatbu a Apolón ho zahubil šípom.