Mariner 9

Štart rakety Atlas Centaur so sondou Mariner 9

Sonda bola vyslaná k planéte 30. mája 1971 z Cape Caneveral a k Marsu dorazila 14. novembra 1971. Po brzdiacom manévri a navedení na obežnú dráhu sa stala prvou ľudskou sondou, ktorá sa nachádzala na orbite inej planéty, len tesne pred tým, než sa pri Marse objavili sovietske sondy Mars 2 a Mars 3. Po mesiacoch, počas ktorých zúrila v atmosfére Marsu prachová búrka, zaslala sonda prekvapivo jasné fotografie povrchu, ktoré slúžili pre neskoršie plánovania výskumných misií.

Sonda robila pozorovania planéty počas 698 obehov,[3] počas ktorých sa jej podarilo spraviť 7 329 snímok[4] a zmapovať okolo 80 % povrchu (iné zdroje uvádzajú 100 %[5]). Sonda prestala pracovať 27. októbra 1972, keď došiel plyn pre orientačné trysky[1] a bolo rozhodnuté ju vypnúť.

Mariner 9 zostal na obežnej dráhe, kde bude krúžiť okolo Marsu asi do roku 2022,[4] keď sa dostane do hustejších vrstiev marsovskej atmosféry. Vplyvom zvyšujúceho sa trenia sa potom rozpadne a jednotlivé časti zhoria alebo dopadnú na povrch planéty.

Náklady na misiu dosiahli 137 miliónov amerických dolárov[5] z celkových 554 miliónov dolárov, ktoré boli použité na program Mariner od sond Mariner 1 až po Mariner 10.

Mariner 9 bol navrhnutý tak, aby pokračoval vo výskume atmosféry Marsu, ktorý začali sondy Mariner 6 a 7 a súčasne aby dopĺňal výskum plánovanej sondy Mariner 8. Ďalšou úlohou (po neúspešnom štarte Mariner 8) bolo mapovanie až 80 % marsovského povrchu z nižšej obežnej dráhy (vo výške okolo 1 500 kilometrov) s najvyšším možným rozlíšením (od 1 kilometra na pixel až po detailné snímky s rozlíšením 100 m na pixel). Sonda bola súčasne vybavená aj infračerveným rádiometrom, ktorý bol schopný detegovať tepelné zdroje a prípadný prebiehajúci vulkanizmus na povrchu. Plán misie počítal aj s výskumom dvoch mesiacov Marsu.

Finálna kontrola sondy a príprava na naloženie do nosiča

Mariner 9 bola prvá sonda obiehajúca okolo inej planéty. Bola založená na konštrukcii sond Mariner 6 a 7, oproti týmto sondám bola ale hmotnejšia vďaka väčšiemu riadiacemu systému sondy, čo v dôsledku viedlo k tomu, že sonda Mariner 9 bola ťažšia než Mariner 6 a 7 dohromady.[6]

Vrchol sopky Ascraeus Mons vyrastajucí nad celoplanetárnou prachovou búrkou

Misia Mariner v roku 1971 bola pôvodne koncipovaná tak, že bude uskutočnená dvojicou sond Mariner 8 a 9. Každá sonda sa mala zamerať na iný aspekt misie: Mariner 8 mal zmapovať až 70 % povrchu planéty,[7] a Mariner 9 sa mal venovať výskumu prechodných zmien v atmosfére a na povrchu planéty. Sonda Mariner 8 však havarovala počas štartu po zlyhaní nosnej rakety, a tak bolo nutné zlúčiť program oboch sond do jedinej sondy, čo malo za následok obmedzenie výskumu polárnych oblastí a redukciu pozorovania prebiehajúcich zmien povrchu.

Štart nosnej rakety úspešne prebehol 30. mája 1971 v čase 22:23:00 UTC. O 13 minút neskôr došlo k oddeleniu nosnej rakety od sondy, o 4 minúty neskôr sa rozvinuli solárne panely. Krátko potom, čo sa sonda dostala z tieňa Zeme, objavil orientačný snímač Slnko a 31. mája v 02:26 došlo k orientácii sondy smerom na Canopus (spolu so Slnkom jeden z dvoch orientačných bodov sondy). Počas letu sa 5. júna uskutočnila korekcia dráhy. 14. novembra sa sonda priblížila k Marsu po prekonaných 398 miliónoch kilometrov[8] a začal brzdiaci manéver za pomoci hlavného raketového motoru, ktorý trval 15 minút a 23 sekúnd.[8] Brzdenie prebehlo dobre a sonda sa dostala na obežnú dráhu okolo Marsu po 167 dňoch letu kozmickým priestorom s najbližším priblížením k planéte na 1 398 km a obežnou dobou 12 hodín a 34 minút.[8] O dva dni neskôr bol uskutočnený ďalší korekčný manéver trvajúci 6 sekúnd pre upravenie obežnej dráhy na dráhu s obežnou dobou tesne pod 12 hodín a priblížením 1 387 km. Záverečná korekcia bola uskutočnená 30. decembra, keď sa už sonda dostala na konečnú obežnú dráhu umožňujúcu vysielať dáta na pozemský rádioteleskop v Goldstone[1] s obežnou dobou 11 hodín 59 minút a 28 sekúnd a priblížením 1 650 km.[8]

Mariner 9 obiehal po 349 dní na orbite Marsu 2-krát denne planétu s 12 hodinovou periódou, počas ktorej ho podrobne mapoval. Plánovaná životnosť sondy bola 9 mesiacov, ktoré sonda ale prekonala o takmer 30 %.[5]

Pri prílete sondy k planéte bol povrch Marsu úplne zahalený globálnou prachovou búrkou, ktorá zúrila v celej atmosfére. Búrka vypukla v oblasti Noachis 22. septembra, rozšírila sa do celej atmosféry a skoro sa stala najväčšou pozorovanou búrkou na povrchu Marsu všetkých dôb.[8] Množstvo prachu v atmosfére bolo príliš veľké, než aby zaslané fotografie ukázali niečo z povrchu, s výnimkou vrcholkov najvyšších sopiek v oblasti Tharsis, a tak bol z riadiaceho strediska vyslaný príkaz, aby sonda pozdržala výrobu mozaikových snímok vo vysokom rozlíšení do doby, keď sa atmosféra prečistí.[9] V novembri a decembri začala búrka pomaly slabnúť a na začiatku roku 1972[10] skutočne ustala, čo umožnilo sonde začať mapovať povrch a posielal na Zem snímky povrchových útvarov.

Na získaných snímkoch sa objavil členitý terén, ktorý nebolo možné zo Zeme pozorovať ďalekohľadmi, zložený z množstva kráterov (vrátane obrovskej impaktnej oblasti Hellas Planitia), obrovských sopiek (vrátane najväčšej známej hory slnečnej sústavy Olympus Mons), kaňonov (vrátane Valles Marineris - systém kaňonov tiahnúci sa cez 4 000 kilometrov), útvarov vzniknutých veternou a vodnou erózií či riečnych korýt. V atmosfére objavila sonda dôkazy o existencii premenlivého počasia, postupu frontu, hmlu a ďalšie javy.

Počas obehov okolo planéty boli skúmané aj mesiace Phobos a Deimos, vďaka čomu vznikli prvé kvalitné fotografie ich povrchov.

Koncom októbra 1972 bola sonda vypnutá, pretože sa vyčerpala zásoba dusíka v orientačnom a stabilizačnom systéme.[2]

Pristávací modul sondy Viking, ktorý využíval znalosti povrchu vďaka sonde Mariner 9

Sonda pravidelne počas obehov merala základné parametre atmosféry (teplotu, tlak, chemické zloženie či hustotu), čo neskôr umožnilo analyzovať základné správanie atmosféry a vytvoriť jej prvý matematický model.

Zo zaslaných snímok bolo konečne úplne jasné, ako povrch Marsu vyzerá, a že ide o mŕtvu a suchú planétu, na ktorej sa nenachádzajú veľké oceány kvapalnej vody. Podrobné zmapovanie povrchu umožnilo využiť tieto znalosti pri ďalších misiách a pre výber vhodných pristávacích miest pri nadväzujúcom programe Viking.

Misia Mariner 9 získala celkom 54 miliárd bitov vedeckých informácií[8] vrátane 7329 fotografií pokrývajúcich väčšinu povrchu planéty. Tieto získané fotografie umožnili vytvoriť prvú celoplanetárnu fotografickú mapu planéty.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mariner 9

Portál kozmonautika

• Software na prehľadávanie snímkov Mariner 9
• Na webu Space

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Mariner 9 na českej Wikipédii.