Margita Navarrská

• Desiata múza (La dixième muse)
• Perla periel (La Marguerite des Marguerites)

• Vojvodkyňa z Angoulême
• Vojvodkyňa z Alençonu
• Kráľovná Navarrská

Kráľovná Navarrská

V roku 1509 ju vydali za vojvodu d´Angoulème, v roku 1527 sa druhýkrát ako vdova vydala za navarrského kráľa Henricha II. Navarrského, ktorý bol o 9 rokov mladší. Porodila mu dcéru, Jeanne d´Albret (v Navarrskom kráľovstve vládla ako Johana III.), ktorá sa ako jediná z detí dožila dospelosti a stala sa matkou budúceho kráľa Henricha IV. Navarrského.

Keď Margitin brat František I. nastúpil na trón Francúzska, Margita sa presťahovala z pochmúrneho hradu a chudoby na dvor, kde žiarila ako hviezda – obľúbená kráľova sestra. Margita sa zúčastnila ako hlavná vyjednávačka zložitých politických rokovaní medzi Francúzskom a Španielskom roku 1525. Po prehranej bitke pri Pavii František I. padol do zajatia Karola V. Španielskeho. Bolo ho treba dostať von. Zložitá situácia Valoisovcov sa dala vyriešiť zámenou kráľa za rukojemníkov – jeho dvoch synov, pretože nechcel dať ako výkupné Burgundsko. Toto bol postoj kráľovho radcu Montmorencyho proti inému názoru Margity Navarrskej. Po jej odchode z miesta jednaní tento prístup sa aj presadil a František I. sa odmietol vrátiť do zajatia, nechal v ňom svojich synov päť rokov. Margita naprávala kráľove chyby a stala sa do budúcnosti jeho oporou. A naopak.

Marguerite bola veľmi vzdelaná. Ovládala latinčinu, gréčtinu, hebrejčinu, taliančinu a španielčinu. Bola v písomnom styku so skvelými vzdelancami tých čias. Bola obdivovateľka Platóna, Danteho, Petrarcu a Boccaccia.

Po roku 1535 na svojom dvore v Néracu udržiavala a chránila umelcov a umiernených reformátorov katolicizmu tej doby a sama tvorila nevyhýbajúc sa novým vplyvom talianskej renesancie. Za jej frašku Inkvizítor, v ktorej vytvorila postavu fanatického a zlého inkvizičného sudcu, bola hnaná pred súd. Zachránilo ju jej postavenie a kapetovský pôvod orleánskej princeznej.

Jej druhý problém s inkvizíciou v atmosfére protireformácie vznikol v roku 1525. Podporovala evanjelický humanistický krúžok „Cénacle de Meaux“, ktorý bol v roku 1525 rozpustený a členovia popravení. Opäť ju zachránil kráľovský brat František I..

A do tretice poéma Le miroir de l´Âme Pécheresse (Zrkadlo hriešnej duše). V roku 1529 ju odsúdila za ňu Sorbonna, v atmosfére protireformácie ju udal jej chránenec Gérard Roussel. Do situácie zasiahol jej brat kráľ a chránil ju. Zrkadlo hriešnej duše je poéma s 1434 desaťslabičnými veršami –hexametrami a združeným rýmom.

Ako spisovateľka predstavuje ojedinelý zjav ženskej autorky 16. storočia. Písala duchovné piesne, morality, frašky, mystériá (náboženské divadlo), lyrické skladby-poémy a novely. Jej básne vyšli pod názvom Marguerites de la Marguerite des princesses v roku 1547 a Dernières poésies – Posledné verše (r. 1890).

Zbierka noviel Heptameron

Zrkadlo hriešnej duše

Rukopis Zrkadlo hriešnej duše

Najvýznamnejší opus je jej zbierka noviel Heptameron (L´Héptameron). Vzorom na jeho napísanie bol Boccacciov Dekameron. Základný dej je podobný: päť mužov a päť žien sa vracia z pyrenejských kúpeľov Cauterets, keď ich zastaví povodeň a strhnutý most, uchýlia sa do kláštora Notre-Dame de Sarrance.

Každý deň počas čakania si krátia rozprávaním príbehov stretajúc sa na lúke. Niektoré z príbehov sú napodobnením Dekameronu, niektoré sú starofrancúzske príbehy "fabliaux". Iné reflektujú vtedajšie historické osobnosti, Marguerite, jej manžela a svokru, Františka I. Počas ôsmich dní si porozprávajú 72 príbehov, súbor má teda 72 noviel. Dielo malo byť pôvodne literatúrou faktu, účastníci si rozprávali poučné príbehy zo skutočného života. Heptameron sa preto vymyká z vtedajšieho sentimentálneho štýlu. Autorka písala stroho a autenticky ako muž. Jej spoločnosť podávala príbehy zo života vo forme akýchsi sťažností vazalov svojej princeznej. V novelách vystupuje široké spektrum postavičiek a postáv vtedajšej spoločnosti. Rozprávači si najviac sťažujú na túlavých mníchov. Dielo je určené vzdelanej časti poddaných. Formálne sa Heptameron odlišuje od Dekameronu v kompozícii každého príbehu. V Heptamerone sa na konci nenachádza poučenie vo forme veršovanej balady ako u Boccaccia ale voľná debata krúžku dám a pánov na tému príslušného príbehu. Poučovanie či moralizovanie autorky tu chýba. Zrejme jej išlo o názorné stvárnenie problému bez toho aby vnucovala čitateľovi názor. Heptameron je zaujímavé svedectvo o živote a reáliách prvej polovice 16.stor. vo Francúzsku. Možno ho považovať za pomerne verné a pravdivé, veď už autorkina dcéra Jeanne d´Albret odmietla zmenené vydanie a radšej našla pre knihu iného editora. Čo sa týka filozofických východísk diela, v novelách sa prejavuje vplyv feminizmu, novoplatonizmu a kalvinizmu. Marguerite napísala Heptameron na zámku Amboise a Clos Lucé, kde ju pozval jej brat František I.

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Margita Navarrská
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Margita Navarrská

• Heptameron, Margita Navarrská, slov.preklad 1983, vyd. Tatran, 1.vydanie
• Malá encyklopédia spisovateľov sveta, r.1981, str.359
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Marguerite de Navarre na francúzskej Wikipédii.

• Dielo Heptameron (po anglicky)
• Projekt Gutenberg, dielo Margity Navarrskej (po anglicky)
• Marguerite de Navarre: Virginia university, Gordon project (po anglicky)

Literárny portál Francúzsky portál