Margita Černáková

Margita Černáková vyštudovala v Bratislave strednú školu, ukončenú maturitou. Jej rodičia nepochádzali z robotníckej triedy, čo bolo podmienkou pre prihlášku na vysokú školu, a tak nemohla ísť ďalej študovať. Po ukončení štúdia, v roku 1951, nastúpila ako asistentka strihu k strihačovi Fredovi Voderkovi do Spravodajského filmu. Ako jednu z prvých skúseností spomína asistenciu na dokumente Vladimíra Bahnu Dúha nad Slovenskom (1952). V Spravodajskom filme pracovala do roku 1955 ako strihačka žurnálu. Čísla filmového žurnálu Týždeň vo filme, ktoré strihala v rokoch 1953 – 1955, vznikali pod režijnou taktovkou Ladislava Kudelku, Štefana Ondrkala, Richarda Raimana a Štefana Ortha. Od roku 1955 bola pracovníčkou populárno-vedeckého filmu, sídliaceho na Mostovej ulici v Bratislave. Bola sem preložená z kádrových dôvodov. Najskôr bola asistentkou strihača Alfréda Benčiča. Neskôr si ju vyberali jednotliví režiséri štúdia populárno-vedeckého filmu ako strihačku svojich filmov. Vďaka svojej práci na dokumentárnych filmoch ako Čas, ktorý žijeme (r. V. Kubenko, L. Kudelka, J. Pogran, O. Krivánek, I. Húšťava, 1968), alebo Čierne dni (r. L. Kudelka, 1968) sa stala po roku 1969 nežiaducou osobou a bola menej oslovovaná režisérmi k spolupráci. V sedemdesiatych rokoch pôsobila v Krátkom filme na Kolibe a tam zotrvala až do roku 1991, kedy odišla do dôchodku. Pracovala pravidelne pre viacero slovenských režisérov ako Otto Haas, Martin Slivka, Vojtech Andreánsky, Ladislav Kudelka, Mikuláš Ricotti st., Tibor Rakovský, Pavel Čalovka, František Jurišič, Dušan Trančík, Eva Štefankovičová, alebo Ľudovít Filan.

Margita Černáková považuje za svoje strihačské vzory Freda Voderku, Gitu Krivošíkovú, alebo Štefana Fúziu. Počas svojej kariéry pracovala so strihacími stolmi ako Zeist, Klang, alebo Meopta. Nikdy, okrem úplných začiatkov ako asistentka strihu, sa nezúčastňovala nakrúcania. Strih dokumentárnych, inštruktážnych a náučných filmov bol prevažne tradičný, mechanický. Často sa však snažila film ozvláštniť. Rozmýšľala nad adekvátnosťou využitia hudby. Napríklad pri dokumente s traktorom urobila šlapačky a neozvučila ho, ale iba oruchovala. Tento spôsob bol pre krátky film netradičný a pôsobil autentickejšie. Preferovala akciu snímanú viacerými kamerami, mala radšej k dispozícii viacero materiálu. Za zaujímavú prácu považuje strihanie dokumentu Majstrovstvá sveta (r. Milan Černák, 1970) o skokoch na lyžiach, pretože pri nej bola akcia rozzáberovaná, bolo z čoho vyberať a mohla tak tvorivo strihať. Pri scéne autonehody z filmu Evy Štefankovičovej Nemožná (1987) mala k dispozícii iba tri zábery. Po dohode s režisérkou sa rozhodli natočiť scénu ešte raz s viacerými kamerami, aby mala viacero možností pri strihu. Mala rada diskusie s režisérmi, ktoré prerastali často v hádky. Niektorí režiséri, ako Martin Slivka, boli prítomní pri strihu, niektorí, ako Mikuláš Ricotti, sa prišli pozrieť na výsledok až po týždni. Černákovej oba spôsoby vyhovovali. Dokumentárny film považovala v otázke strihu za flexibilnejší, ako hraný. Animované filmy nepovažuje pre prácu strihača za optimálne. Ten totiž musí rátať s okienkami, ktoré treba vystrihnúť. Strihač pri animovanom filme sa musí venovať celej postprodukcii, ako zvuk, ruchy, hudba a mixáž. Za vyčerpávajúcu a časovo náročnú považovala prácu na seriáloch.

• http://www.skcinema.sk/arl-sfu/sk
• http://www.csfd.cz/tvurce/174330-margita-cernakova
• http://ftf.vsmu.sk/files/ORALHISTORY_MARGITA_CERNAKOVA.pdf