Louis Couperus

Couperus bol členom zámožnej holandskej rodiny Couperusových. Pôvodne išlo o frízsky rod debnárov (hol. kuipers), ktorých meno bolo neskôr polatinčené na Couperus. Viacerí členovia rodiny pôsobili ako kazatelia. Existovala aj hypotéza o pôvode v škótskej rodine Cowper, ale tá bola v roku 1962 vyvrátená.[1]

Jeho otec John Ricus Couperus (1816-1902) pôsobil ako člen súdnej rady v Padangu v roku 1844 a v Batávii (dnešná Jakarta) v roku 1846 a následne ako radca na súdnom dvore v roku 1850. Matka sa volala Catharina Geertruida Reynstová (1829-1893) a bola dcérou Jana Cornelisa Reijnsta (1798-1871), zastupujúceho generálneho guvernéra Holandskej Indie (dnešná Indonézia). Couperus bol vnukom obchodníka Abrahama Couperusa (1752-1813), neskôr guvernéra Holandskej Malakky (bývalá holandská kolónia, dnešná Malajzia).

Sobáše s príbuznými neboli v tejto rodine ničím neobvyklým. Aj samotný Couperus si vzal príbuznú – a to vzdialenejšiu neter Elisabeth Baudovú. Obe jej staré mamy boli sestry Couperusovho otca.

Couperus sa narodil 10. júna 1863 na Mauritskade v Haagu, v dome číslo 11. Bol pomenovaný po svojich troch sestrách, ktoré zomreli ešte pred jeho narodením. Malý Louis bol pokrstený 19. júna v kostole Église Wallonne v Haagu. 8. novembra 1872 odišla rodina Couperusových do Holandskej Indie. 31. decembra tam dorazili a v roku 1873 sa usadili na Koningsplein v Batávii.

V roku 1874 začal Couperus navštevovať Gymnázium Viliama III. Už v tom čase mal vzťah s Elisabeth Baudovou, svojou neskoršou manželkou. V roku 1878 sa rodina vrátila späť do Holandska. Najprv bývali na Nassaukade v Haagu, v roku 1883 sa však presťahovali na Nassauplein.

V roku 1881 Couperus opustil strednú meštiansku školu a ďalej študoval učiteľstvo holandčiny. V roku 1883 sa späť do Holandska vrátila aj Elisabeth Baudová, kde bývala so svojimi starými rodičmi – Guillaumom Louisom Baudom a Wilhelminou Jacobinou Theodorou Couperusovou. V máji v tom istom roku predal Couperusov otec hospodárstvo Tjicoppo v Holandskej Indii. Couperus zahájil svoju literárnu kariéru v júli. Jeho báseň Erinnering vyšla v časopise Nederland.

V auguste 1883 bol jeho najstarší brat, Petrus Theodorus, kvôli psychickej poruche prevezený do ústavu. V roku 1884 sa rodina presťahovala na Surinamestraat 20. Couperus bol v júni 1885 vymenovaný za člena Spoločnosti holandskej literatúry (Maatschappij der Nederlandse Letterkunde) a 6. decembra 1886 získal svoj učiteľský diplom. V roku 1887 sa opäť začal stretávať s Elisabeth Baudovou a taktiež nadviazal priateľstvo s Gerritom Jägerom, holandským novinárom a dramatikom.

V decembri toho istého roku začal pracovať na svojom debutovom románe Eline Vere (Eline Vereová, 1889), ktorý o rok neskôr vychádzal v novinách Het Vaderland pravidelne ako populárny príbeh na pokračovanie. 3. marca 1889 vyšiel aj vo forme knihy, čím si Couperus definitívne získal miesto medzi holandskými spisovateľmi. Kniha mala ihneď obrovský úspech a do Couperusovej smrti vyšla v deviatich vydaniach. V tom čase tiež publikoval dve básnické zbierky, tie však zostali takmer nepovšimnuté.

Louis Couperus

V júli 1889 sa Couperus spolu so svojím švagrom Benjaminom Vlielanderom Heinom vydal na cestu do Škandinávie. V roku 1890 nadviazal priateľstvo s vojenským kapitánom J.H. Ramom a tiež sa zoznámil s románopiscom a cestopiscom Mauritsom Wagenvoortom. V máji toho istého roku podnikol cestu do Karlových Varov a 12. augusta získal literárne ocenenie Thiemeprijs za Eline Vere (Eline Vereová, 1889).

13. októbra 1890 Couperus odhlásil svoj pobyt v Haagu (oficiálne 's-Gravenhage) s úmyslom odísť do Paríža. V januári 1891 sa však vrátil späť v súvislosti s úmrtím G.L. Bauda, starého otca Elisabeth. 9. septembra 1891 sa vzali a odišli na svadobnú cestu do Belgicka. 21. septembra sa pár usadil v sídle Vila Minta na Roeltjesweg, od roku 1935 premenovanej na Couperusweg 15 (Couperusova cesta) v meste Hilversum. V decembri ho Lambertus Jacobus Veen z vydavateľstva L.J. Veen požiadal o vydanie Extase (Extáza, 1892). V roku 1892 si Oscar Wilde prečítal preklad Couperusovho románu Noodlot (1890, česky Osud, 1896; angl. Footsteps of Fate) a napísal mu list, v ktorom mu zložil poklonu za jeho dielo. Ešte v tom istom roku Elisabeth preložila Wildeov román The Picture of Dorian Gray (1890, slovensky Portrét Doriana Graya, 2012) a Gerrit Jäger pripravil divadelné spracovanie románu Noodlot (1890, česky Osud, 1896).

Vo februári 1893 vycestoval Couperus do Talianska, ale 15. februára mu zomrela matka, takže sa musel vrátiť domov. V septembri sa do Talianska vybral znova a tam aj napísal svoje prvé cestovateľské impresie. V decembri sa stal redaktorom mesačníka De Gids a o rok na to sa presťahoval na Jacob van der Doesstraat 123 v Haagu. V apríli 1894 navštívil vo Florencii Ouidu, autorku gotických románov, ktorú obdivoval. V auguste toho istého roku spáchal jeho priateľ Gerrit Jäger samovraždu. 30. apríla sa Couperus vzdal členstva v redakcii časopisu De Gids a v októbri znova odišiel do Talianska. V Ríme spoznal holandského sochára Piera Pandera. Aj o niekoľko rokov neskôr veľa cestoval, a to napríklad do Francúzska, Nemecka a Anglicka (do roku 1898).

V roku 1897 Couperus vypovedal členstvo v Spoločnosti holandskej literatúry, lebo plánoval odísť do zahraničia. 31. augusta, na sedemnáste narodeniny kráľovnej Wilhelminy, bol vymenovaný za dôstojníka Rádu Oranžsko-nassavského. Prípadné exkluzívnejšie menovanie do Rádu holandského leva bolo preňho zatiaľ považované za privysokú hodnosť.

V roku 1898 Couperus vycestoval do Londýna a o rok na to, vo februári, do Holandskej Indie, kde istý čas pobudol v meste Tegal u svojej sestry Trudy a švagra, rezidenta Gérarda de la Valette. Po tom, ako bol De la Valette menovaný za rezidenta mesta Pasuruan, ostali aj manželia Couperusovci bývať v rezidenčnom sídle. Couperus tam začal pracovať na románe De stille kracht (Tichá sila, 1900), v ktorom bola valettovská rezidencia predlohou k sídlu jednej z hlavných postáv – rezidenta Otta van Oudijcka.

V marci 1900 sa Couperus vrátil späť do Holandska. V októbri toho roku odišiel spolu s manželkou do Francúzska, kde bývali v dome „Villa Jules“ pri Nice. Couperus odtiaľ podnikal viacero ciest do Talianska, napríklad do Florencie či do Ríma. V roku 1901 zomrel jeho priateľ a mentor Jan ter Brink a v októbri 1902 aj jeho otec.

V januári 1903 založil Couperus spolu s Cyrielom Buyssem a Willemom Gerardom van Nouhuysom literárny časopis Groot Nederland. Práve v ňom vyšlo po častiach ďalšie nové dôležité Couperusovo dielo – a to rodinná sága Van oude menschen, de dingen die voorbij gaan... (1906, slovensky O starých ľuďoch veci minulé, 1978). V máji 1904 kúpil L.J. Veen za vysokú finančnú čiastku práva na všetky dovtedy vydané Couperusove diela.

V období od 1906 do 1910 toho Couperus napísal pomerne málo. Pretože sa vtedy jeho knihy nepredávali dobre, zaumienil si, že už nenapíše žiaden román. V máji 1906 odišiel z Villy Jules do Benátok a v júni ostal v obci Bagni di Lucca, kde stretol Giulia Lodomeza, ktorý neskôr figuroval v jeho románoch ako Orlando. Zároveň navštívil Ouidu v Camaiore. Medzitým všetko okolo neho stíchlo – pomerne málo sa o ňom písalo a o jeho knihách sa diskutovalo zriedkakedy a aj to často vlažne.[2] Vo Florencii Couperus do roku 1915 disponoval troma veľkými izbami v jednom švajčiarskom penzióne – na treťom poschodí mestského paláca Palazzo Niccolini.

V decembri 1909 začal Couperus publikovať svoje týždenné príbehy na pokračovanie v novinách Het Vaderland a dlhšie príbehy v Groot Nederland. Naďalej nehodlal písať romány. Okolo roku 1909 napísal viacero krátkych textov o staroveku. Toto dielo bolo neskôr zhromaždené do dvoch zväzkov pod názvami Antieke verhalen, van goden en keizers, van dichters en hetaeren (Antické príbehy, o bohoch a cisároch, o básnikoch a hetérach, 1911) a Schimmen van schoonheid (Prízraky krásy, 1912). Román Antiek toerisme (Antická turistika, 1911) bol relatívne dlhý príbeh o starom Ríme a z pohľadu rímskej hlavnej postavy odohrávajúci sa v exotickom pozadí podriadeného Egypta.

V auguste 1908 spravoval Couperus s manželkou penzión v Nice. Couperus písal krátke príbehy a 27. novembra 1909 začal písať týždenné príbehy na pokračovanie do Het Vaderland. V máji 1910 zomrel Couperusov brat Frans a v decembri penzión zavreli. Do roku 1912 podnikal manželský pár cesty do Talianska a Sicílie a následne v roku 1913 aj do Španielska. Táto cesta trvala tri mesiace a bol s nimi aj Orlando. V septembri toho roku spáchal Couperusov priateľ Johan Hendrik Ram samovraždu. V marci 1914 vyhral Couperus ocenenie Nieuwe Gids-prijs za Antiek toerisme (Antická turistika, 1911). V júli 1914 pobudol istý čas v Mníchove. Začiatkom roku 1915 sa vrátil späť do Haagu, kde po prvý raz vystúpil ako recitátor v múzejnej sieni Kunstzaal Kleykamp. Nasťahoval sa na Hoge Wal 2 a znova začal písať príbehy na pokračovanie do Het Vaderland. V novembri navštívil Cyriela Buysseho a tiež spoznal spisovateľa a športovca Henriho van Boovena, ktorý bol neskôr jeho životopiscom.

Na jar 1916 namaľoval Antoon van Welie jeho portrét. Taktiež si písal s klasickým filológom W.E.J. Kuiperom o jeho esejach týkajúcich sa Couperusovho diela. Novinár S.F. van Oss ho prijal do týždenníka Haagse Post, kde viedol interview so spisovateľom Andrém de Ridderom. V októbri 1917 malo premiéru divadelné spracovanie Elisabeth Couperusovej, Eline Vere (Eline Vereová, 1889); hlavnú rolu v hre stvárnila Else Mauhs.

V máji 1918 zomrela Couperusova sestra Trudy. Pri lodnom nešťastí parníka Amstel v apríli roku 1919 zahynul aj jeho milovaný synovec Frans Vlielander Hein s manželkou Enny Vrede. Couperus mu venoval svoju De Ode. O niekoľko mesiacov neskôr spísal Couperus nový závet, v poradí už tretí. Rovnako ako v pôvodnom, aj v tomto testamente mala byť jedinou dedičkou Couperusova manželka. V prípade že by však zomrela skôr alebo v rovnakom čase ako on, dedili by Couperusove netere, každá po tisíc guldenov. Ďalší jeho majetok by bol určený na založenie nadácie na udeľovanie ceny pomenovanej po Couperusovi. Z úrokov z kapitálu by bola každoročne istá suma venovaná nejakému holandskému literátovi alebo literátke – a to nielen na základe výnimočnosti diela navrhnutého na cenu, ale aj s ohľadom na viac či menej priaznivé finančné možnosti možného oceneného autora alebo autorky. Ak by Elisabeth žila dlhšie ako jej manžel, mohla by vziať do úvahy – avšak bez akéhokoľvek nátlaku, zriadenie už spomínanej nadácie. Ale keďže Couperus naozaj zomrel skôr ako manželka, nadácia nebola nikdy zriadená.[3]

V októbri 1920 podnikol Couperus cestu do Alžíru, v júni 1921 do Londýna a vo februári 1922 ako špeciálny spravodajca týždenníka Haagse Post precestoval Sumatru, Jávu a Bali. Na Sumatre bol ubytovaný napríklad aj u guvernéra L.C. Westenenka. V tom čase (v roku 1921) ho vyfotografoval vtedy svetoznámy portrétový fotograf Emil Otto Hoppé. Vo februári počas cesty cez Japonsko Couperus vážne ochorel a následne niekoľko týždňov ležal v japonskej nemocnici.

Pri príležitosti Couperusových šesťdesiatych narodenín sa sformoval slávnostný výbor. Konala sa recepcia a Louis Couperus tiež dostal 12 000 guldenov. Na túto sumu sa poskladalo viac ako 500 ľudí a inštitúcií a bola určená na stavbu domu v De Steeg, kde sa mal nasťahovať.[4] Oslavovalo sa prevažne v Haagu. Lodewijk van Deyssel mal príhovor a Couperusovi bol udelený titul rytiera Rádu holandského leva. Začiatkom júna 1923 sa manželský pár presťahoval do domu nazývaného „Sunneke“ v dedine De Steeg. O šesť týždňov neskôr tam Couperus zomrel.[5] Na mieste, kde Sunneke stál, stojí dodnes spomienková tabuľa.

Couperus zomrel pravdepodobne na nejaký druh tuberkulóznej otravy krvi alebo na zápal pohrudnice spojený s otravou krvi.[6] Kremácia jeho tela prebehla 19. júla na cintoríne Westerveld. Jeho popol bol neskôr prenesený na cintorín Oud Eik en Duinen v Haagu.

Socha Louisa Couperusa v Haagu

Počas života si Couperus užíval istú reputáciu nielen v holandskej jazykovej oblasti, ale aj inde. Jeho diela boli často prekladané, v Nemecku ich prekladal Else Otten, v Anglicku Alexander Teixeira de Mattos[7] a neskôr v Taliansku Giacomo Prampolini. Veľa jeho kníh vyšlo v zahraničí vo viacerých vydaniach. Román De berg van licht (1905-1906, česky Hora světla, 1922) sa napríklad v Nemecku (ako Heliogabal) predával oveľa lepšie ako v Holandsku. Všimol si ho aj Oscar Wilde, ktorý nadšene hovoril o Footsteps of Fate, anglickom preklade Noodlot (1890, česky Osud, 1896). Ešte za života získal Couperus literárne ocenenia Themieprijs za Eline Vere (Eline Vereová, 1889), v roku 1914 Nieuwe-Gids-prijs za Antiek toerisme (Antická turistika, 1911) a v roku 1923 Tollens-prijs za jeho celoživotné dielo.

Ku sklonku života bol Couperus už známy spisovateľ, ale jeho knihy sa stále predávali zle. Už aj počas života bol Couperus oceňovaný menej a menej. Po smrti mu dokonca hrozilo, že upadne do úplného zabudnutia. Niektoré prvé vydania boli dostupné na sklade až do 40-tych rokov. Pri stom výročí Couperusovho narodenia jeho dielo bezpochyby ožilo. Ľudia sa začínali znova zaujímať najmä o jeho romány. Prispeli k tomu určite nové biografie o jeho živote, najmä tá od Frédérica Basteta z roku 1987, ale tiež dramatické, filmové a televízne spracovania jeho kníh.

V posledných desaťročiach 20. storočia vyšlo Couperusovo dielo v 5-dielnej edícii a jeho životu a práci sa venovali aj početné články a časopisy. V roku 1993 bol založený Spolok Louisa Couperusa (Louis Couperus Gennootschap) s cieľom zjednotiť milovníkov jeho kníh a povzbudiť odborný výskum života a diela tohto spisovateľa. Spolok vyhlásil rok 2013 za jubilejný rok Louisa Couperusa. Pri príležitosti 150-teho výročia dňa jeho narodenia, 10. júna 2013, sa priaznivci snažili v čitateľoch vyvolať opätovný záujem o jeho dielo.[8]

Osud (1896, v orig. Noodlot, 1890) je naturalistický román z roku 1890. Je to v poradí druhý Couperusov román, hneď po Eline Vere (Eline Vereová, 1889). V češtine vyšiel v roku 1896 a preložil ho Jaroslav Kamper.[9] Osud je považovaný za jeho najlepší preklad. V príbehu sa Frank Westhove, Holanďan žijúci v Londýne, zaľúbi do Angličanky Evy Rhodesovej. Ich láske však bráni Bertie van Maeren, Frankov priateľ z mladosti. Bertie sa nevie o seba postarať sám a využíva nielen Frankove peniaze, ale aj jeho dobrotu. Keď sa dozvie, že si Frank chce Evu zobrať, rozhodne sa, že ich musí rozdeliť, čo sa mu aj podarí. Po niekoľkých rokoch sa Frank a Eva znova stretávajú, no uvedomujú si, že po určitých osudových udalostiach už nebudú môcť byť nikdy šťastní.

Hora světla (1922, v orig. De berg van licht, 1905-1906) je historický román z rokov 1905-1906. V češtine vyšiel v roku 1922 a preložil ho Hugo Kosterka. V príbehu vystupuje Sýrčan Helegabalus, ktorého telo všetci obdivujú a vďaka ktorému sa stane rímskym cisárom. Helegabalus niekoľko rokov uchvacuje vojakov svojím východným náboženstvom, a to uctievaním slnka. Následne sa však prívrženci starého Ríma vzbúria a Helegabalus je prísne potrestaný.

Románový cyklus Knihy malých duší (1975, v orig. De boeken der kleine zielen, 1901-1903) vyšiel po častiach v rokoch 1901-1903. V češtine vyšiel v roku 1975 a preložila ho Olga Krijtová. Názvy jednotlivých častí sú Malé duše (Kleine zielen), Pozdní život (Het late leven), Soumrak duší (Zielenschemering) a Svaté vědení (Het heilig weten). Ide o mohutnú rodinnú ságu, odohrávajúcu sa na malom, ale honosnom pódiu. V tomto prípade to je prijímací salón starej matky, okolo ktorej sa odohráva celý dej, zauzľovanie a rozuzľovanie zápletiek. Mnoho z toho, čo Couperus literárne stvárnil, sa skutočne stalo aj v jeho rodine. Dôležitejšia než dej je však celková atmosféra diela, atmosféra osudového, ale spravodlivého úpadku malodušných ľudí.

Román O starých ľuďoch veci minulé (1978, v orig. Van oude menschen, de dingen die voorbijgaan..., 1906) pochádza z roku 1906 a ako jediný bol preložený aj do češtiny, aj do slovenčiny. V češtine vyšiel v roku 1974 pod názvom Co dávno odnesl čas a preložila ho Olga Krijtová. V slovenčine vyšiel v roku 1978 a prekladateľkou bola Júlia Májeková. Taktiež ide o rodinnú ságu, kde je hlavnou zápletkou zločin spáchaný pred šesťdesiatimi rokmi. Titulní „starí ľudia“ naň spomínajú a myslia si, že sa o ňom nikto nikdy nedozvedel, ale opak je pravdou. Takmer všetky deti sa to postupne dozvedajú a zisťujú tak, že táto udalosť poznačila nielen životy ich rodičov a starých rodičov, ale aj ich vlastné.

Obálka originálu Psyché

Psyché (2008, v orig. Psyche, 1898) je symbolická rozprávková novela z roku 1898. V slovenčine vyšla v roku 2008 a preložil ju Adam Bžoch. V nej sa Couperus pokúša dať odpovede na otázky, ktoré vtedy trápili umelecký svet Európy – najmä na ústrednú otázku postavenia tvorivého a sociálnu i technickú modernizáciu bolestivo prežívajúceho indivídua uprostred meniacej sa prítomnosti.

"Psyché je čosi viac než symbol jednej zo súčastí človeka a sveta. Je to aj sám nepredpojatý, nevinný, naivný človek, ktorý nepodľahol nátlaku mamonu a poznania. Psyché je človekom, a preto je aj každým človekom, lebo každý človek bol kedysi dieťaťom, čo hmlisto túžilo po šťastí, a v každom človeku zostáva niečo z dieťaťa, ktoré o šťastí nielen sníva, ale tu a tam sa aj nazdáva, že ho nachádza v činoch alebo vo fantázii. Psyché je človekom bezmyšlienkovitej túžby po blaženosti, inštinktívneho úsilia o najvyššie dobro, vrodenej snahy o trvalý pokoj; preto je Psyché tým, čím sme my všetci, každý z nás svojím vlastným spôsobom." (Adam Bžoch, 2008, popis knihy Psyché)