Loris Francesco Capovilla

Loris Capovilla sa narodil 14. októbra 1915 v Pontelongu ako syn Rodolfa Capovillu a Letizie Calegarro. Mal jednu sestru Liu. Bol pokrstený v Pontelongu. Jeho otec zomrel v roku 1922. Toto spôsobilo, že sa Capovilla v roku 1929 usadil v Mestr po období neistoty a potulovania sa.[3]

Capovilla študoval v Patriarchálnom seminári v Benátkach[3] a 23. mája 1940[1] bol vysvätený za kňaza Benátskej arcidiecézy Adeodatom Giovannim kardinálom Piazzom, benátskym patriarchom. Stal sa kapitulným majstrom ceremónií v Baziliky svätého Marka v Benátkach a tiež slúžil ako katechéta na stredných školách. Bol tiež kaplánom mladých väzňov a v infekčnej nemocnici. Počas Druhej svetovej vojny pracoval Capovilla vo vojenskom letectve, po vojne, v rokoch 1945 až 1953 nedeľným kazateľom rádia „Radio Venezia“. V roku 1949 bol vymenovaný za riaditeľa diecézneho týždenníka Benátskej arcidiecézy „La Voce di San Marco“.[3]

V Benátkach si vytvoril blízky priateľský vzťah ku Angelovi Giuseppemu kardinálovi Roncallimu, ktorý bol v tom čase patriarchom Benátok. 15. marca 1953 začal vykonávať službu sekretára u kardinála Roncalliho. Tvrdil však, že nikdy nenazýval kardinála svojim priateľom, ale svojím biskupom, otcom a patriarchom. Roncallimu ostal slúžiť ako pápežský sekretár aj po jeho zvolení za pápeža (Ján XXIII.) 28. októbra 1958 až do jeho smrti 3. júna 1963.[3]

Capovilla slúžil kardinálovi Roncallimu ako jeho konklávista (= asistent) na Konkláve v roku 1958, na ktorom bol zvolený kardinál Roncalli, čiže mal možnosť vidieť celý priebeh voľby. Hneď v noci voľby bol potvrdený vo funkcii sekretára teraz už Jána XXIII. ako pápežský sekretár. Pápež Ján XXIII. ho vymenoval za domáceho preláta Jeho Svätosti 12. decembra 1958. Po smrti Jána XXIII. ho pápež Pavol VI. vymenoval za preláta di anticamera a odborníkom na Druhý vatikánsky koncil.[3]

V roku 1964 vydal svoje spomienky na Jána XXIII. v knihe The Heart and Mind of John XXIII: His Secretary’s Intimate Recollection vydanú v angličtine (voľný preklad názvu: Srdce a myseľ Jána XXIII.: osobné pamäte jeho sekretára).

Capovilla bol pápežom Pavlom VI. 26. júna 1967 ustanovený za arcibiskupa chietijského.[1] Biskupskú vysviacku dostal od samotného Svätého Otca, spolusvätiteľmi boli Augusto Gianfranceschi, biskup cesenský a Jacques-Paul Martin, úradník Rímskej kúrie.[1] Biskupské motto si zvolil rovnaké, aké mal sv. Ján XXIII.: Obœdientia et Pax (Poslušnosť a mier). 25. septembra 1971 bol ustanovený za teritoriálneho preláta loretského a za titulárneho arcibiskupa Mesembrie (toto tiulárne sídlo mal aj sv. Ján XXIII.).[1] 10. decembra 1988 pápež Ján Pavol II. akceptoval jeho rezignáciu z tohto postu.[1][3]

V roku 2013 vydal knihu Moje roky s pápežom Jánom XXIII. (orig. tal. I miei anni con Papa Giovanni XXIII.).[4]

12. januára 2014 pápež František oznámil, že ho vymenuje za kardinála na konzistóriu 22. februára 2014.[1] Capovilla povedal, že to bol „znak pozornosti všetkým tým tisícom kňazov po celom svete, ktorí strávili svoje životy v tichu, v chudobe, poslušnosti, šťastným, že môžu slúžiť Bohu a naším skromným ľuďom, ktorí potrebujú, ako pápež František hovorí, nehu, priateľstvo, úctu a lásku.“[5]

Capovilla obdržal dišpenzáciu a nezúčastnil sa na konzistóriu, na ktorom bol kreovaný za kardinála. Povedal: „Nie som dostatočne silný a cítim sa nepríjemne pri myšlienke stretnúť sa s toľkými ľuďmi.“ Bol vymenovaný za kardinála-kňaza s titulárnym kostolom Santa Maria in Trastevere. Biret a kardinálsky prsteň udelil Capovillovi Angelo kardinál Sodano, dekan Kolégia kardinálov, 1. marca 2014 vo farskom kostole v Sotto il Monte Giovanni XXIII.[3]

Kardinál Loris Capovilla mal sídlo v Sotto il Monte Giovanni XXIII neďaleko Milána; v tejto usadlosti sa narodil aj sv. Ján XXIII.[3]

Zomrel 26. mája 2016 vo veku 100 rokov.[1]