Ladislav Fuks

Jeho detstvo nebolo príliš šťastné. Otec, policajný úradník, bol chladný a dominantný; matka sa starala iba o správnu spoločenskú výchovu. Téma smutného detstva a snahy o vzdor proti otcovi sa potom objavili v niekoľkých jeho knihách. Najväčšou životnou krízou prešiel v čase dospievania, teda na začiatku druhej svetovej vojny, kedy si prvýkrát uvedomil svoju homosexualitu. Krutý osud svojich židovských spolužiakov z gymnázia prežíval citlivejšie ako iní, pretože sám trpel silným pocitom ohrozenia - keby vyšlo najavo, že je homosexuál, bol by nacistami pravdepodobne tiež perzekvovaný. Spomienky na svojich spolužiakov, ktorých zmiznutie sa ho dotklo, zhrnul vo svojej druhej knihe Moji čiernovlasí bratia (1964).

Po dokončení gymnázia bol totálne nasadený na poľnohospodárskej správe v Hodoníne. Po vojne pokračoval v štúdiu na filozofickej fakulte Karlovej univerzity, kde sa venoval filozofii, psychológii a dejinám umenia. Štúdiá úspešne ukončil v roku 1949. Potom pracoval niekoľko rokov ako úradník v papierňach a v polovici päťdesiatych rokov sa stal zamestnancom Štátnej pamiatkovej starostlivosti na zámku Kynžvart.[2] Zbierka kuriozít, ktorá na tomto zámku zostala po kniežati Metternichovi, Fuksa natoľko nadchla, že on sám neskôr zozbieral podobný súbor morbídnych bizarností v izbe svojho bytu v pražskom Bubenči.

Od roku 1959 bol Ladislav Fuks zamestnancom Národnej galérie. Toho roku literárne debutoval v časopise Květen. V roku 1963, teda vo svojich štyridsiatich rokoch, vydal svoju prvú knihu - Pan Theodor Mundstock. Kritika bola nadšená originálnym autorom a z Ladislava Fuksa sa stal počas veľmi krátkej doby jeden z najuznávanejších československých spisovateľov, ktorý začal byť aj prekladaný.

Krátko po svojom debute sa pokúsil striasť homosexuálnu identitu, keď sa v roku 1964 prekvapivo oženil. Jeho ženou sa stala bohatá Talianka Giuliana Limiti a svadba prebehla v Bazilike Santa Maria Maggiore v Miláne. Blahoželania k sobášu vtedy zaslal ako pápež Pavol VI., tak i predseda Talianskej komunistickej strany Palmiro Togliatti. Ladislav Fuks však na svadobnej hostine zviedol rumunského čašníka, s ktorým zo svadby utiekol a zrejme aj strávil noc. Keď sa potom dostal do Prahy, nechal sa hospitalizovať na psychiatrii, aby unikol pred svojou nahnevanou novomanželkou.[3] Prijatie homosexuálnej orientácie u Fuksa komplikovala jeho kresťanská viera.[4]

Atmosféra konca 60. rokov jeho intelektuálnym textom (Variácie pre temnú strunu, 1966, Smrť morčaťa, 1969) mimoriadne priala a rýchlo získaval prestíž, okrem iného aj vďaka tomu, že jeho novela Spalovač mŕtvol (1967) bola sfilmovaná Jurajom Herzom, ako ukážkové dielo československej novej vlny (1969). Posledný text, ktorý Fuks napísal ešte svojím typickým temne-groteskným štýlom boli Myši Natálie Mooshabrové (1970).

Potom však už Fuks podľahol politickému tlaku normalizácie. Poskytol niekoľko rozhovorov, v ktorých chválil socialistické zriadenie a dištancoval sa od Pražskej jari. Zmenil tiež štýl próz. Literárnym odpustkom bol predovšetkým angažovaný román Návrat z ražného poľa hanobiaci emigráciu. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch stále vydával ďalšie knihy (Príbeh kriminálneho rady, Oslovení z tmy, Nebožtíci na bále, Mŕtvy v podchode, Pasáček z doliny, Obraz Martina Blaskowitze) a stále ho pravidelne navštevovala tajná polícia, preto sa po roku 1989 ocitol v zoznamoch jej spolupracovníkov. Fuks od ŠtB okrem iného potreboval zabezpečenie možnosti jazdiť pravidelne do Viedne, kde zbieral materiál pre svoj posledný veľký román Vojvodkyňa a kuchárka.

Ladislav Fuks zomrel 19. augusta 1994 vo svojom pražskom byte, v úplnej osamelosti. Jeho telo bolo objavené až dva dni po úmrtí.

• Heslo v Slovníku české literatury

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ladislav Fuks na českej Wikipédii.