Kubánska ľudová republika

V čase cárskeho Ruska bola Kubáň jednou z mnohých gubernií. Západná časť bola spravovaná čiernomorskými kozákmi, východ spravovali donskí kozáci. Kozáci boli na Kubáni usadení v rokoch 1793 – 94, aby bránili ruské územie pred čerkeskými nájazdníkmi z Kaukazu a zároveň prerážali cestu ruskej expanzii na juh. Kaukazské národy boli nakoniec porazené v kaukazskej vojne (1817 – 1864) a kozáci začali tvoriť tvrdé jadro ruskej armády hlavne v okrajových guberniách. Vyslúžili si tak vďaku cára, ktorý im na oplátku odpúšťal dane, nechal ich voľne spravovať ich územia a dával im mnohé privilégiá.

Za vlády cára Alexandra II. boli zrealizované agrárne reformy a Kubáň bola cieľom mnohých osadníkov (predovšetkým Rusov a Ukrajincov), ktorí sem boli poslaní kultivovať rozsiahle oblasti neobrábanej pôdy. Otázka vlastníctva pôdy sa stala dôvodom veľkého napätia medzi novými prisťahovalcami a pôvodným kozáckym obyvateľstvom.

Po Februárovej revolúcii bol zvrhnutý cár a ruská Dočasná vláda sa rozhodla pokračovať vo svetovej vojne. Výsledkom však bol iba nezadržateľný kolaps ruskej armády. Mnoho kozákov dezertovalo a vrátilo sa domov, aby mohli brániť Kubáň pred hrozbou tureckej invázie z juhu. Bola vytvorená kubánska rada, ktorá sa v marci 1917 vyhlásila za jediný vládny orgán na Kubáni a v júni 1917 bola vyhlásená Kubánska ľudová republika ako súčasť novo vzniknutého demokratického Ruska.

S Októbrovou revolúciou padla Dočasná vláda a moci sa chopili boľševici. Miestne populácie roľníkov boli pod silným vplyvom boľševikov, a tak nimi bola vyhlásená Kubánska sovietska republika. Reakciou na to bolo vyhlásenie plne nezávislej Kubánskej ľudovej republiky kubánskou radou. Vo februári 1918 rada odhlasovala pripojenie Kubáne vo forme federácie k novovzniknutej Ukrajinskej ľudovej republike.

Kozáci sa síce nezachovali v nasledujúcom revolučnom období celkom jednotne, ale väčšina z nich sympatizovala s monarchistickými, resp. konzervatívnymi silami. Mnohí zostali verní cárovi, takže sa logicky ich vojská postavili po boku Bielej armády v boji proti boľševikom. A to hlavne po obsadení Kubáne boľševikmi v zime 1917/1918, keď boľševici začali páchať na miestnom obyvateľstve prvé zločiny.[1] V marci 1918 vytlačili bielogvardejci Červenú armádu z územia Kubáne. Generál Denikin, vedúca postava bielogvardejcov v oblasti, bol ale veľmi nespokojný s tamojšou situáciou. Nestabilná Rada, v snahe nájsť spojencov kde sa dalo, bola schopná vstúpiť do federácie s Ukrajinskou ľudovou republikou, zároveň sa zakrátko nato začleniť do federácie s Gruzínskou demokratickou republikou a medzitým kubánski veľvyslanci vo Francúzsku vyhlasovali úplnú nezávislosť svojej krajiny.

Kubánska ľudová republika počas svojho najväčšieho rozmachu zaberala územie dnešného Stavropoľského kraja, Krasnodarského kraja až po dnešný Dagestan. V decembri 1918 bolo Radou odhlasované, že kubánsky štátny celok sa bude oficiálne volať Kubánsky kraj.

V rovnakom mesiaci boli poslaní veľvyslanci na Parížsku mierovú konferenciu (január 1919 - január 1920) presadiť nezávislosť Kubáne a dohodnúť pomoc v boji proti boľševikom. Rada následne ukončila všetku spoluprácu a podporu Bielej armáde, keďže generál Denikin nebol ochotný uznať nezávislosť Kubáne. Rada však nezískala podporu ani jedného štátu Dohody a bola uznaná len Osmanskou ríšou, Nemeckom a štátmi vzniknutými z rozpadnutého Ruska (Gruzínskou demokratickou republikou, Ukrajinskou ľudovou republikou a Horskou republikou).

V októbri 1919 generál Denikin zaútočil na sídlo Rady s podporou miestnych kozákov a zajal desať jej členov vrátane premiéra Kurganského, ktorý bol okamžite popravený za vlastizradu. Kozáci sa postavili za Denikina a bola vytvorená vláda podriadená bielogvardejcom. V decembri 1919 však utrpeli bielogvardejci rad ťažkých porážok a predstavitelia Kubáne začali jednať o opustení bielogvardejských radov a vstupe do koalície s Gruzínskom a Ukrajinou. Avšak začiatkom roku 1920 zaútočila Červená armáda a obsadila veľmi rýchlo celú Kubáň.

Denikinova zrada voči KĽR a násilné zosadenie Rady bolo podrobené silnej kritike bielogvardejcov ako úplne chybný a zradný čin v kritickej dobe občianskej vojny. Tento čin dopomohol boľševikom k rýchlemu a ľahkému víťazstvu.

Ukrajinskí historici vypracovali alternatívnu históriu. Ak by sa KĽR spojila s novo vzniknutým ukrajinským štátom a Rada aktívnejšie žiadala ukrajinského spojenca o vojenské posily, vzniklo by tak ďalšie silné ohnisko odporu proti boľševikom. S podporou Centrálnych mocností a koordinovaného útoku s Kolčakovou armádou na východe by potom bolo možné zvrhnúť boľševikov. Nikdy sa tak ale nestalo a z Kubáne sa stala súčasť sovietskeho Ruska.

^1  Podľa Slovníka slovenského jazyka je správne prídavné meno odvodené od slova Kubáň - kubánsky.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kubáňská lidová republika na českej Wikipédii.