Kostol Nanebovzatia Panny Márie (Spišská Nová Ves)

Predná časť kostola – presbytérium, čiže svätyňa – má bohatú hviezdicovú klenbu, ktorá pochádza z čias prestavby celej svätyne v roku 1771 vo viac-menej barokovom slohu. Keď bol kostol v rokoch 1954 – 1958 reštaurovaný, podarilo sa objaviť a odkryť pôvodnú bohatú polychrómiu rebier a čiastočne aj stĺpov.

Priestory lode sú zaklenuté krížovými rebrovými klenbami, zbiehajúcimi sa vo figurálnych reliéfnych svorníkoch. Rebrá sú hruškovej profilácie, dosahujú na konzoly s maskami a naturalistickým rastlinným ornamentom. V svätyni je novogotická hviezdicová klenba. V severnej predsieni je zasa krížová hrebienková klenba a v podveží valená klenba. Jednotlivé lode spájajú lomené arkády, ktoré spočívajú na mnohouholníkových mohutných pilieroch. Arkádami je spojená aj kaplnka pôvodne zasvätená sv. Barbore, dnes sv. Michalovi, ktorá sa otvára do severnej bočnej lode. Nad hlavným vchodom na západnej strane sa murovaný [chór]] otvára do lode polkruhovými arkádami. Pri poslednej reštaurácii (v rokoch 1954 – 1958) na klenbe lode objavili a zrekonštruovali ranorenesančné nástenné maľby zo začiatku 16. storočia. Predstavujú štyri monumentálne postavy evanjelistov a štyroch anjelov, hrajúcich na hudobných nástrojoch. Okolo svorníkov sú pestrofarebné dúhy a rebrá lemované štylizovanou rozvilinovou ornamentikou s náznakmi krabov. Odkryli aj pôvodnú neskorogotickú polychrómiu kamenných článkov. Objavenú ranorenesančnú nástennú maľbu na klenbách zreštauroval akad. maliar Mikuláš Štalmach. Súčasne vykonali všetky statické zabezpečovacie práce hlavne na klenbe objektu. V priestore nad severnou predsieňou sondami zistené fragmenty gotických nástenných malieb boli tiež zreštaurované.

Na severnej strane svätyne je pristavaná sakristia. Pôvodne to bola kaplnka zasvätená sv. Michalovi Archanjelovi. Slúžila ako volebná sieň pri každoročnej voľbe richtára. Je to vlastne dnešná sakristia. Má trojhranné zakončenie a trojpoľnú krížovú klenbu s rebrami klinového profilu s otupeným hrotom. Zo severnej strany kostola bola pristavaná kaplnka zasvätená sv. Barbore a bola vysvätená v roku 1395.

Na architektúre farského kostola možno aj z vonkajšej strany badať kružby štíhlych gotických okien. Nad južným portálom sa nachádza okrúhle ružicové okno. Farebné okná sú výrobkami viedenských a budapeštianskych dielní z rokov 1886 a 1887.

Jednou z najkrajších umelecko-výtvarných častí chrámu je portál na južnej strane. Má špaletované ostenie, bohato článkované stĺpami a polostĺpmi. Na oboch stranách je po jednom výklenku pre sochy, ktoré tu však niesú. Z verají sa dvíhajú dve detailne vypracované fiály končiace krížovým kvetom. Do fiál sa vrážajú gotické lomené oblúky nad tympanonom, ktorého reliéf znázorňuje korunovanie Matky Božej Panny Márie. Tento reliéf nad bránou je jednou z najstarších plastík na Slovensku.

Farský kostol prešiel viacerými opravami a úpravami. Po požiari roku 1435 ho provizórne zastropili, lenže v roku 1441 postihlo Spišskú Novú Ves zemetrasenie, pri ktorom sa rovný strop kostola zrútil. Okolo roku 1445 vybudovali novú krížovú klenbu, ktorá bola obostavaná  mnohouholníkovými piliermi.

Začiatkom storočia začali stavať pôvodnú gotickú vežu kostola. Stavba sa predlžovala, trvala od roku 1501 do roku 1523 - bola to nízka, územčistá veža s pavlačou. V roku 1548 začal farský kostol slúžiť tým, ktorí prijali reformáciu. Je pravdepodobné, že všetko pôvodné zariadenie kostola zostalo. Koncom storočia, v roku 1576, bol kostol znova opravovaný a roku 1600 začali renovovať vežu.

Pri renovácii veže v roku 1608 osadili nové vežové hodiny. Veža bola pokrytá šindľom, ktorý dlho nevydržal, čo zistili v roku 1649, keď na vežu vyťahovali nový zvon. Vážil 90 centov, nazýval sa Heyer Glocke a ulial ho J. Wierd roku 1647. Bol zničený pri požiari počas delostreleckého ostreľovania kostolnej veže 2. februára 1849. Pri vyťahovaní zvona sa zistilo, že trámy veže sú zhnité. Richtár Ján Dirner nariadil celý vrch strhnúť a postaviť nový, ktorý dostal cibuľkovité zakončenie. Tvar veže sa  zachoval až do požiaru 2. februára 1849.

Vykonali sa ďalšie vonkajšie opravy kostola, v roku 1742 tie najnutnejšie. Vežu pokryli medeným plechom namiesto doterajšieho šindľa v roku 1760. V rokoch 1771 až 1772 prestavali celú svätyňu do podoby, ktorú má dnes a súčasne vykonali stavebné zásahy aj v sakristii. Do roku 1789 bol chór kostola drevený, strhli ho a miesto neho postavili dnešný murovaný chór. V roku 1789 bol kostol vydláždený novou dlažbou.

Udalosti zo začiatku februára 1849 veľmi dramaticky zasiahli do vonkajšieho vzhľadu farského kostola. 2. februára 1849 okolo štrnástej hodiny vstúpila časť maďarského povstaleckého vojska do Spišskej Novej Vsy. Prívrženci cisára nemeškali a oznámili túto správu Kieseweterovi, veliteľovi cisárskeho vojska v Levoči, a súčasne ho informovali, že pri kostole stojí 24 vozov s pušným prachom. Nastalo však nedorozumenie, lebo nebol určený kostol. Kieseweter sa na základe týchto správ rozhodol, že maďarských povstalcov útokom prekvapí a zároveň sa pomstí mešťanom za to, že tak ochotne vpustili do mesta maďarskú košútovskú armádu, jemu nepriateľské vojsko. Medzitým neskoro večer prišla do mesta Guynova divízia, takže pospolu bolo v meste do 5 000 maďarských povstalcov. 

Avšak len čo sa vyčerpávajúcim pochodom v tuhej zime a veľkom snehu utrápení vojaci uložili na odpočinok, Kieseweterov prápor zaútočil na mesto. Z Blaumontu začalo cisárske delostrelectvo s troma delami paľbu so zápalnými raketami, ktoré dopadli zväčša na rímskokatolícky farský kostol a okolité domy, zvlášť na domy na Levočskej ulici. Kostolná veža i niekoľko domov vzbĺklo plameňom. V meste nastal zmätok. Veža rímskokatolíckeho kostola zhorela, zvony s veľkým rachotom spadli a v horúčave sa roztopili. Našťastie sa cisárskym vojakom nepodarilo zapáliť vozy s pušným prachom, ktoré stáli na kostolnom dvore. Obrovské škodlivé dôsledky tohto požiaru sa podarilo napraviť až po niekoľkých desaťročiach.

Tieto dramatické udalosti sa odohrali, keď bol farárom v Spišskej Novej Vsi ThDr. Ladislav Zábojský (1846 – 1850), ktorý sa stal zakrátko spišským biskupom. Veľmi aktívne organizoval záchranné práce na kostole tak, aby sa zabezpečila pozostalá časť veže a strecha. Vykonali sa všetky nevyhnutné práce. 

Pre nepriaznivé pomery súvisiace s nastolením diktatúry oprava farského kostola a veže po roku 1849 trvala niekoľko desiatok rokov. V roku 1856 sa v Spišskej Novej Vsi konalo verejné zhromaždenie obyvateľov mesta, tak katolíkov, ako aj evanjelikov. Vtedajší rím. kat. farár Ignác Reindl (1851 – 1868) podnikal aktivity, ktoré by zmierňovali vtedajší stav. 

Podobne pokračoval aj jeho nástupca farár Henrich Jurkovič (1868 – 1885). Opravy vyžadovali enormne veľa finančných prostriedkov, ale predovšetkým adekvátne architektonické riešenie situácie. Problematika bola v centre pozornosti nielen rím. kat. farského spoločenstva, ale aj mesta, ministerstva pre kultúru a osvetu, inštitúcií pre ochranu pamiatok, župného úradu a iných.

V roku 1885 sa stal rím. kat. farárom v Spišskej Novej Vsi Štefan Koštialik (1885 – 1890). Bol to veľmi vzdelaný kňaz a rozhľadený človek v každom smere. Keďže si uvedomoval v akom stave je kostol, hneď sa s veľkým elánom pustil do opravy kostola. Táto veľmi rozsiahla renovácia kostola sa vykonala v rokoch 1886 až 1887. Z vlastných finančných prostriedkov venoval na jej realizáciu viac ako 3000 zlatých. 

Nechal opraviť celý kostol: nanovo ho vydláždili dlaždicami, ktoré boli kúpené vo Viedni. Farebné okná zhotovili v Budapešti a vo Viedni, tam zakúpili aj nové lampy, svietniky a lustre. Vymenil všetko zariadenie kostola. Maliar Felix Daberto vymaľoval svätyňu a kaplnku sv. Michala. Maliar Ján Flachs, ktorý mal dielňu v Spišskej Novej Vsi, vymaľoval ostatné časti kostola. Celkový finančný náklad na renováciu dosiahol sumu 25 000 zlatých. Strechu sa podarilo opraviť v roku 1890. 

Neogotická veža

Výstavba veže však bola determinovaná niekoľkými limitovanými podmienkami, ktoré určilo Ministerstvo kultúry a výučby. Nový projekt veže sa nemal podobať predošlému. Prvý pokus vypracovať projekt na novú vežu uskutočnil v roku 1889 Štátny stavebný úrad v Levoči, lenže nebol úspešný, takže v roku 1890 sa musel vypracovať nový návrh. Mesto Spišská Nová Ves ho síce prijalo, ale nadriadené ministerstvo tento projekt neschválilo. Ministerstvo kultúry a výučby nariadilo, aby sa veža postavila v neogotickom slohu, podľa plánov profesora Vysokej školy technickej v Budapešti Imricha Steindla. Vedením stavby bol poverený Viliam Frodl, reštaurátor košického dómu. Financovanie výstavby veže bolo z viacerých zdrojov: ministerstvo, štátna pokladnica, mesto a iné. K reštaurácii veže pristúpili potom až v roku 1893, keď zároveň aj kostol dostal svojmu slohu primeranú strechu. Vežu už však neobnovili v jej predošlej podobe, ktorú požiar zničil. Nákladom 42 000 zlatých postavili 87 m vysokú štíhlu neogotickú vežu, dokončenú v roku 1894, ktorá je odvtedy najcharakteristickejšou stavbou Spišskej Novej Vsi a súčasne i najvyššou skvostnou neogotickou vežou Slovenska. 

Je postavená na pôvodných stredových základných múroch. Spodná časť veže je pomerne jednoduchá, ozdobená gotickými oknami. O to bohatšie zdobená je stredná časť veže nad balkónom. V štyroch rohoch balkónu sú neogotické baldachýny, v ktorých sú štyri sochy evanjelistov v nadživotnej veľkosti vytesané z dreva. Približná výška sôch je 3 m. Ich autorom je Július Fuhrmann (1852 – 1915). Každá socha drží v rukách brko a zvitok pergamenu. Pri nohách sú atribúty jednotlivých evanjelistov: sv. Matúš má anjela, sv. Marek má leva, sv. Lukáš má býka a sv. Ján orla. Všetci majú podobu ako starí bradatí muži, okrem Jána. Nad balkónom sú vežové hodiny orientované na štyri svetové strany. Časť veže nad hodinami je zdobená neogotickými oblúkmi a fiálami.

Veža od svojej reštaurácie začala plniť okrem svojej náboženskej funkcie aj funkciu mestskej veže. Do roku 1777 funkciu mestskej veže plnila vežička uprostred strechy na pôvodnej radnici (dom na Letnej ulici – dnes Spišské múzeum), kde bol zvon, ktorý sa používal pri významných príležitostiach, začatí jarmokov, pri popravách, pri požiaroch a pod. Keď si mesto postavilo terajšiu radnicu a od roku 1779 v nej sídlili všetky samosprávne orgány mesta, začala čiastočne nahradzovať úlohu mestskej veže kostolná veža. Stalo sa tak na základe požiarnopolicajných nariadení, ktoré boli vydané v roku 1786. Medzi preventívne protipožiarne opatrenia patrila aj strážna služba na veži. Požiar sa vyhlasoval všetkými možnými spôsobmi: trúbením, zvonením, pískaním. Malo to byť aj upozornenie obyvateľom postihnutého domu a susedom, ak požiar vypukol v noci, alebo ak by ho neboli spozorovali.

V apríli 1896 bolo inštalované telefonické spojenie medzi vežou farského kostola a požiarnou strážnicou. Máloktoré mesto na Slovensku sa môže pochváliť tým, že v tom čase protipožiarna hliadka, ktorá mala jedno stanovište na veži a druhé na požiarnej strážnici, mala osobitné telefonické spojenie. Protipožiarny strážca konajúci službu na veži bol povinný každých 15 minút z balkóna veže na štyri svetové strany vykonávať zvukový signál vo dne i v noci. Tento stav trval do konca roka 1953, kedy bolo vydané vládne nariadenie č. 95/1953 o reorganizácii štátneho dozoru a požiarnej ochrany. Na neogotickej veži rímskokatolíckeho kostola sú v súčasnosti umiestnené tieto zvony: Šmertný zvon (Umieračik) je z roku 1486 a pochádza z dielne Jána Wagnera, ktorý nebol priamym príslušníkom gaalovskej rodiny. V spišskonovoveskej gaalovskej dielni účinkoval v rokoch 1475 – 1516. Priemer zvona je 92 cm. V roku 1857 sa v Spišskej Novej Vsi zdržiaval Andreas Schaudt z Budapešti. Vtedy ulial obidva najväčšie spišskonovoveské zvony URBAN – priemer 206 cm a CONCORDIA – priemer 164 cm. Rodinná zvonolejáreň Fischer z Trnavy v roku 1930 uliala pre Spišskú Novú Ves dva zvony PETER – priemer 143 cm a MEDIÁN – priemer 118 cm.