Košiar

Pojem košiar sa používa predovšetkým na označenie ohrady slúžiacej na nočné ustajnenie oviec. V niektorých oblastiach sa pojem košiar vzťahoval aj na ohradu pre hovädzí dobytok, častejšie bol však nazývaný stádlo. Na východnom Slovensku sa pojmom košiar označoval aj salaš. Miesto, kde tradične stával košiar sa nazýval košarisko.[1] Ohrada do ktorej sa zatvárajú ovce iba počas dojenia sa nazýva honelnica.[2]

V spôsobe budovania a používania košiarov možno pozorovať viaceré vývojové stupne. Počet košiarov, ich tvar a vnútorné členenie záviseli od počtu oviec, počtu stád, polohy salaša a miestnej tradície.[2]Vývojovo najstaršie sú lesné košiare, ktoré boli vyrobené z poukladaných smrekov alebo kosodreviny.[1] Väčšie vetvy sa niekedy poukladali navrch tak, aby prečnievali dnu do ohradeného priestoru a tak poskytovali ovciam čiastočnú ochranu pred vetrom a dažďom. Niekedy sú nazývané aj ako zaťaté alebo zlodejské košiare.[2]

Vývojovo vyššiu formu predstavujú ohrady z tenších ihličnatých stromov. Zhotovovali sa zo žrdí upevnených koncovými kolmi zarazenými do zeme. Do začiatku 20. storočia boli žrde vypĺňané doštičkami alebo prútím. Boli jednopriestorové s oválnym alebo kruhovým pôdorysom.[1] Ak sa košiar nachádzal ďalej od koliby, stála pri ňom strežiareň pre valachov. Neprenosné košiare na nočné ustajnenie mali od veternej strany šikmú striešku, ktorá slúžila ako ochrana pred vetrom. Tieto kruhové košiare so šikmou strechou sa udržali až do 60. rokov 20. storočia v oblasti Malej Fatry (Zázrivá, Párnica, Terchová, Belá) a Roháčov (Huty, Veľké Borové).[2] Existovali aj prenosné košiare zložené z 3- až 5-metrových dielcov, ktoré mali väčšinou obdĺžnikový tvar a zvyčajne boli rozdelené na dva priestory pričom do jedného sa zatvárali ovce pred dojením a do druhého po dojení a na noc.[1] Na niektorých vysokohorských salašoch boli neprenosné ohrady z kamenných múrov (Vysoké Tatry, Západné Tatry). Kamenné ohrady sa vyskytovali aj na poľskej strane Vysokých Tatier.[2]

Vo viacerých vysokohorských strediskách salašného chovu oviec existovala tradícia nezatvárania oviec do ohrady, ale ich ponechávania na otvorenom priestore v blízkosti koliby (Vysoké Tatry, Nízke Tatry, Malá Fatra, Veľká Fatra). Dôvodom bolo, že medvede urobia menšie škody, pokiaľ sú ovce na voľnom priestranstve. Dôvody boli taktiež hygienické. Nocovanie oviec na neohradenom priestore bolo možné na salašoch, kde stádo neohrozovalo poľnohospodársku úrodu.[2]

Ak bol salaš na holiach a všetky ovce tvorili jedno stádo používal sa iba jeden košiar, tzv. honelnica, do ktorej sa stádo zatváralo iba počas dojenia. Ak boli na salaši dve stáda, používali sa väčšinou dve ohrady – pre dojné a nedojné ovce. Košiar používaný počas dojenia (honelnica) mala často dva otvory. Jedným sa vháňali ovce dnu pred dojením a druhým otvorom prechádzali ovce von z počas dojenia. V prípade, že sa košiar nachádzal na svahu, otvory boli vždy na hornom a dolnom konci, pričom dojenie prebiehalo v hornej časti. Takýmto spôsobom dochádzalo k odtekaniu výkalov a blata smerom od miesta dojenia. Na Slovensku sa otvory na prechádzanie oviec nazývajú strunga. Keďže strunga je ústredným miestom, kde prebieha dojenia jej konštrukcii sa venovala náležitá pozornosť. Priestor okolo sa pravidelne čistil prípadne sa priestor vyložil drevom, aby sa pod nohami oviec nevytváralo blato. V neprenosných honelniciach bolo zvykom vybudovať nad týmto priestorom striešku.[2]

• Košiar na webe Centra pre tradičnú ľudovú kultúru