Kentaur (mytológia)

Kentaur (iné názvy: Kentaurus, Centaurus, Kentauros; starogr. Κένταυρος – Kentauros, lat. Centaurus) je v gréckej mytológii stvorenie, ktoré je spolovice človek a spolovice kôň. V ranej antike boli Kentauri na maľovaných vázach zobrazovaní s ľudským trupom v páse pripojení ku konskému telu.

Bronzová socha Kentaura, pri zámku Malmaison

Toto vyobrazenie poločloveka a polozvieraťa viedlo mnohých antických autorov k tomu, aby ich považovali väčšinou za záporné mýtické stvorenia. Okrem malých výnimiek akými boli Kentauri Cheirón, alebo Folos ich grécke mýty opisujú ako divé, surové a ľuďom nepriateľské bytosti, ktorých mená poväčšine ani nepoznáme. Z mýtov poznáme mená len niečo vyše dvadsiatich Kentaurov.

O ich pôvode najstaršie grécke mýty mlčia. Až v piatom storočí pred Kr. napísal grécky básnik Pindaros, že predok Kentaurov Kentauros bol synom lapithského kráľa Ixióna a bohyne oblakov Nefely. Kentauros potom splodil Kentaurov s divou kobylou z tesálskych lesov. Maloázijskí Gréci vo svojich mýtoch Kentaurov nemali, ich miesto však zaujali podobné bytosti zvané Siléni. Siléni boli Kentaurom podobní na rozdiel od Kentaurov to boli však dvojnohé bytosti. V neskorších mýtoch Kentauri stratili mnoho zo svojej pôvodnej divokosti a v sprievode Silénov a Pana často tvorili búrlivý sprievod boha Dionýza pri jeho oslavách.

Prvé vyobrazenia

Dve hnedočervené kresby kentaurov na keramike, ktoré boli súčasťou veľkého objavu mykénskych keramických výrobkov nájdených v Ugarite, sú z doby dobe bronzovej.[1] Maľovaný hnedočervený kentaur na gréckej keramike nájdený pri héróone (pamätník postavený pre héroa - hrdinu) na archeologickej lokalite, ktorá sa nachádza pri meste Lekfandi na ostrove Eubója. patrí tiež medzi prvé maľby s vyobrazením Kentaura. Vyobrazenie bojovníka bojujúceho s kentaurom, ktoré je typické pre toto obdobie, sa nachádza v Metropolitan Museum of Art. Jedno z najstarších vyobrazení Kentaura je na kamennom pečatidle z približne deviateho storočia pred Kr. Dnes sa nález nachádza v parížskej Národnej knižnici.

Teórie o pôvode
Kentaur unášajúci nymfu od Laurenta Marquestea, použitý mramor, 1892, Tuileriské záhrady, Paríž

Pôvod Kentaurov treba podľa najrozšírenejšej teórie možno hľadať v nejakej starovekej gréckej kultúre, ktorá ešte nepoznala jazdectvo. Mohlo sa to stať po prvom kontakte s kočovníkmi, ktorých považovali za poloľudí a polozvieratá. (Bernal Díaz del Castillo píše o podobnom nedorozumení, keď Aztéci takto mylne vnímali španielsku kavalériu).[2] Zelené pláne v centrálnej Ázii (pravdepodobne oblasť dnešného Kazachstanu) boli miestom, kde prvýkrát človek skrotil koňa.

Podľa gréckych mýtov bol národ Lapithov (boli v príbuzenstve s Kentaurami) prvým, ktorý osedlal kone.

Lucretius Carus rímsky filozof a básnik vo svojom didaktickom diele De rerum natura (O pôvode vecí) napísal v prvom storočí pred Kr., že odmieta existenciu kentaurov na základe rozdielnej rýchlosti rastu koňa oproti človekovi. Hovorí o tom, že trojročný kôň je už v zrelom veku, pričom trojročný človek je ešte len dieťa, čo vylučuje existenciu hybridných zvierat.[3]

Súčasné ponímanie

Kentaur bol v gréckej mytológii všeobecne považovaný za symbol chaosu a nespútanej vášne. V dnešnej dobe je však zobrazovaný značne odlišne.

C.S. Lewis vo svojom diele Kronika Narnie vykresľuje Kentaurov ako múdre a ušľachtilé stvorenia, ktoré sú nadané vo hvezdárstve, veštení, liečení a v boji.

V diele Harry Potter od J.K. Rowlingovej, kentauri žijú v zakázanom lese blízko Rokfortskej školy. Žijú v stádach a sú zruční v lukostreľbe, liečení a astrológii. Napriek tomu, že vo filme majú živočíšnejšiu podobu, dá sa usúdiť, že svojim vzhľadom sa mohli viac podobať ľudom. Rowlingovej opis nie je prekvapujúci, pretože sa inšpirovala C.S. Lewisom.

Bitka Kentaurov s Lapithmi

K najznámejšej bitke medzi Kentaurami a Lapithmi došlo na svadbe lapithského kráľa Peirithoa a Hippodamie ktorej sa zúčastnili aj takmer všetci grécki hrdinovia. Na svadbe sa hostia opili, takže u Kentaurov tak zvíťazila ich zvieracia stránka. Ich vodca Eurytión sa vrhol na nevestu a chcel ju. Ostatní Kentauri vodcu nasledovali a už aj mali zvyšok lapithských žien v narúčiach. Grécki hrdinovia sa postavili pri obrane lapithských žien na stranu Lapithov a tak sa bitka pre Kentaurov skončila tragicky. Krvavá bitka skončila víťazstvom Lapithov a Grékov a z Kentaurov prežilo len niekoľko zbabelcov, ktorí ušli.[4][5][6]Keďže Kentauri boli v gréckej mytológii považovaní za divokých a neskrotných čakal ich podobný osud ako Titánov, ktorí boli porazení Olympskými bohmi. Aj vojenské spory Grékov a Kentaurov predstavujú boj medzi civilizáciou a barbarstvom.

Posledný boj Kentaurov najlepšie stvárnili mramorové reliéfy na Partenóne vytvorené Feidiasom alebo skulptúra z doby renesancie od Michelangela.

Referencie
  1. Ione Mylonas Shear, "Mycenaean Centaurs at Ugarit" The Journal of Hellenic Studies 122 (2002:147-153)
  2. Stuart Chase, Mexico: A Study of Two Americas, Chapter IV (University of Virginia Hypertext), prístupné 24. apríla 2006.
  3. Lucretius, On the Nature of Things, book V, preložil William Ellery Leonard, 1916 (Projekt Perseus) prístupné 27. júla 2008.
  4. Plutarch, Theseus, 30
  5. Ovid, Metamorphoses xii. 210
  6. Diodorus Siculusiv. 69, 70

Literatúra
  • M. Grant and J. Hazel. Who's Who in Greek Mythology. David McKay & Co Inc, 1979.
  • ROSE, Carol. Giants, Monsters, and Dragons: An Encyclopedia of Folklore, Legend, and Myth. New York, New York : W. W. Norton & Company, Inc., 2001. ISBN 0-393-32211-4. S. 72.

Zdroje
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Centaur na anglickej Wikipédii.
  • ZAMAROVSKÝ, Vojtech. Bohovia a hrdinovia antických bájí. [s.l.] : Perfekt, 2007. ISBN 80-8046-203-8. (slovenský jazyk)

Iné projekty

Externé odkazy
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.