Karl Rahner

Rahner vyrastal v tradičnom katolíckom prostredí. V mladosti mal blízko ku katolíckemu mládežníckemu hnutiu Quickborn, ktoré bolo v tom čase výrazne ovplyvnené Romanom Guardinim. Karl Rahner mal ešte šiestich súrodencov. Jeho starší brat Hugo Rahner SJ bol tiež významným teológom. Jeho sestra Elisabeth Rahner sa vydala za Huberta Cremera, profesora matematiky na Rheinisch-Westfälische Technische Hochschule Aachen.

V roku 1922 vstúpil Karl Rahner do Spoločnosti Ježišovej. V rokoch 1924 až 1933 študoval filozofiu a katolícku teológiu vo Feldkirchu, Pullachu a Valkenburgu. Za kňaza bol vysvätený v roku 1932. V rokoch 1934 až 1936 študoval v rámci doktorandského štúdia vo Freiburg im Breisgau u Martina Honeckera. Výsledky Rahnerovej práce v tomto období boli publikované v pozmenenej podobe v roku 1939 pod názvom Geist in Welt (Duch vo svete). Rahner sa počas tohto štúdia zúčastňoval na seminároch Martina Heideggera, o ktorom sa neskôr vyjadril, že „v živote stretol veľa majstrov hovoreného slova, ale len iba jedného, ktorý si zaslúži byť nazvaný učiteľ – a je to práve Martin Heidegger.“ Erych Przywara zaraďuje Rahnera spolu s Maxom Müllerom a Gustavom Siewerthom k tzv. „Heideggerovej katolíckej škole“, keďže u Rahnera pozorujeme určité vysporadúvanie sa s fundamentálnou ontológiu Martina Heideggera. Rahner však kvôli istým problémom a nezhodám štúdium vo Freiburgu nedokončil. Predstavení Spoločnosti Ježišovej ho povolali na miesto docenta teológie, a tak v roku 1936 odišiel do Innsbrucku, kde ešte v tom istom roku obhájil doktorát a kde sa v roku aj 1937 habilitoval. Stal sa z neho docent dogmatiky a začal rozsiahlu akademickú činnosť. Už v roku 1937 prednášal na Salzburger Hochschulwochen. Tieto jeho prednášky boli v roku 1941 publikované pod názvom Hörer des Wortes (Poslucháči slova). V roku 1939 uverejnil už spomínanú freiburskú prácu Geist in Welt (Duch vo svete) a rozsiahle dielo Aszese und Mystik in der Väterzeit (Askéza a mystika v dobe cirkevných otcov). Ešte v roku 1937 bola uverejnená jeho prvá zbierka modlitieb a meditácií pod názvom Worte ins Schweigen (Slová do ticha).

V roku 1939 však nacisti v Innsbrucku obsadili všetky budovy patriace jezuitom a zakázali im pobyt v Tirolsku. Rahner odišiel do Viedne a ešte v tom istom roku nastúpil na miesto docenta, na ktorom pôsobil až do roku 1944 pod zvláštnou ochranou vtedajšieho viedenského kardinála Theodora Innitzera.

V rokoch 1944 až 1945 žil v Dolnom Bavorsku, kde pôsobil v pastorácii vo viacerých farnostiach. V rokoch 1945 až 1949 vyučoval a kázal v Mníchove. Ako docent dogmatiky prednášal aj na Jezuitskej vysokej škole v Pullachu.

Od roku 1949 prednášal na znovu obnovenej teologickej fakulte Canisianum v Innsbrucku ako profesor dogmatiky a dejín dogiem. Na tejto fakulte pôsobil aj jeho brat Hugo. Práve tu vzniklo veľké množstvo článkov, prednášok a prác, ktoré sa stali základom jeho hlavného teologického diela – Schriften zur Theologie (Teologické spisy). Vytvoril spolu 14-zväzkový Lexikon für Theologie und Kirche, 2. Aufl. (Teologický a cirkevný lexikón, 2. vydanie), 5-zväzkovú Handbuch der Pastoraltheologie (Príručka pastorálnej teológie), stál za vznikom edície Quaestiones disputatae. Jeho zbierka pastoralne teologických príspevkov Sendung und Gnade (Poslanie a milosť) z roku 1959, preložená do mnohých európskych jazykov, ho urobila celosvetovo známym.

Od roku 1961 sa venoval štúdiu podkladov pre v tom čase plánovaný Druhý vatikánsky koncil ako spolupracovník kardinála Königa. Pápež Ján XXIII. vymenoval Rahnera za teológa (peritus) Druhého vatikánskeho koncilu, hoci bol Rahner v tom čase ešte formálne pod cenzúrou vlastných rehoľných predstavených. Rahner mal veľkú zásluhu na príprave Druhého vatikánskeho koncilu, osobitne významné boli jeho príspevky k Učeniu o Zjavení a znovuzavedeniu trvalého diakonátu.

V roku 1964 bol Rahnerovi udelený prvý čestný doktorát (celkovo ich dostal 15). Prednášal takmer vo všetkých európskych krajinách. Vďaka svojmu úsiliu o mier a dialóg medzi rozličnými svetonázormi mohol aj v časoch studenej vojny prednášať tiež v mnohých krajinách východného bloku.

Viackrát prednášal v USA, Kanade a Škandinávii. Aktívne sa podieľal na podujatiach Görres-Gesellschaft, ktorá sa zameriavala na podporu dialógu teológie a prírodných vied. Tiež sa zúčastňoval na práci Paulus-Gesellschaft, ktorá sa stala známou tým, že sa usilovala o dialóg s marxizmom.

V roku 1964 sa stal tiež nástupcom Romana Guardiniho na Lehrstuhl der Christlichen Weltanschauung (Katedra kresťanského svetonázoru) na Ludwig-Maximilians-Universität v Mníchove. Jeho tamojšie prednášky pod názvom Einführung in den Begriff des Christentums (Úvod do pojmu kresťanstvo) sa stali podkladom pre dielo, ktoré v roku 1976 publikoval ako Grundkurs des Glaubens (Základný kurz viery).

Od roku 1967 až do emeritovania v roku 1971 bol profesorom dogmatiky a dejín dogiem na Westfälische Wilhelms-Universität v Münsteri.

V roku 1969 bol vymenovaný za člena novovzniknutej pápežskej Medzinárodnej teologickej komisie, no neskôr sa členstva v nej vzdal, pretože tam nedokázal presadiť svoje predstavy. Už v roku 1971 sa vrátil späť do Mníchova, kde bol na Hochschule für Philosophie vymenovaný za honorárneho profesora pre Grenzfragen von Theologie und Philosophie (hraničné otázky teológie a filozofie). Aktívne pracoval v rámci Synody západonemeckých diecéz v rokoch 1971 až 1975. V tomto čase uverejnil svoju takpovediac programovú knihu Strukturwandel der Kirche als Chance und Aufgabe (Zmena štruktúry cirkvi ako šanca a úloha).

Rahner sa v roku 1971 zasadzoval za zachovanie Katholischen Deutschen Studenten-Einigung (KDSE) (Nemecká katolícka študentská jednota) ako spolku celého katolíckeho študentstva v bývalej Spolkovej republike Nemecko. S týmto návrhom vystúpil spolu s Johannom Baptistom Metzom proti Josephovi Ratzingerovi, ktorý bol v tom čase povereným zástupcom Nemeckej biskupskej konferencie v tejto otázke.

V roku 1981 sa presťahoval do Innsbrucku, kde položil základy pre vznik zbierky jeho rukopisov, z ktorej sa neskôr stal dnešný Karl-Rahner-Archiv (Archív Karla Rahnera), ktorý od roku 2008 sídli v Mníchove. V roku 1983 publikoval spolu s mníchovským teológom Heinrichom Friesom zaujímavú a inšpiratívnu knihu Einigung der Kirchen – reale Möglichkeit (Zjednotenie cirkví – reálna možnosť). Karl Rahner zomrel v roku 1984 v Innsbrucku. Bol pochovaný v krypte jezuitského kostola v Innsbrucku.

Od roku 1995 vychádzajú Rahnerove Sämtliche Werke (Zobrané spisy). K vydavateľom patrili a patria: Karl Lehmann, Johann Baptist Metz, Karl-Heinz Neufeld SJ, Andreas R. Batlogg SJ, Albert Raffelt a Herbert Vorgrimler.

Karl Rahner bol za svoju rôznorodú činnosť mnohokrát oficiálne vyznamenaný. Bolo mu udelených 15 čestných doktorátov. V roku 1970 obdržal Romano-Guardini-Preis (Cena Romana Guardiniho) ako aj Großes Bundesverdienstkreuz mit Stern der Bundesrepublik Deutschland (Veľký spolkový kríž za zásluhy s hviezdou Spolkovej republiky Nemecko) a stal sa tiež členom francúzskeho Rádu Pour le Mérite v oblasti vedy a umenia. V roku 1972 sa stal čestným členom American Academy of Arts and Sciences v Bostone, v roku 1973 mu Deutsche Akademie für Sprache und Dichtung (Nemecká akadémia jazyka a poézie) udelila Sigmund-Freud-Preis für wissenschaftliche Prosa (Cena Sigmunda Freuda za vedeckú prózu). V roku 1979 dostal Pere Marquette Discovery Award na Marquette University v Milwaukee v USA. V roku 1979 bol vyznamenaný Kultureller Ehrenpreis der Landeshauptstadt München (Čestná cena mesta Mníchov za kultúru) a v roku Dr. Leopold-Lucas-Preis (Cena Dr. Leopolda Lucasa) Univerzity v Tübingene za podporu tolerancie.

V roku 1984, k jeho 80. narodeninám a vlastne krátko pred jeho smrťou, bola Univerzitou v Innsbrucku založená Karl-Rahner-Preis (Cena Karla Rahnera) za teologický výskum. Od roku 2009 sa každoročne na Hochschule für Philosophie v Mníchove koná Rahner lecture. Výstupy z tohto podujatia sú vždy v spolupráci Karl-Rahner-Archiv v Mníchove a Univerzitnou knižnicou vo Freiburgu publikované v digitálnej podobe.

Hans Küng vidí Rahnerov význam pre mladšiu generáciu nemeckých teológov v dobe Druhého vatikánskeho koncilu v tom, že bol protagonistom slobody v teológii. Jeho 16-zväzkové dielo Schriften zur Theologie (Teologické spisy) z rokov 1954 až 1984 sa stalo základným kameňom určitého nového smerovania katolíckej teológie v nemecky hovoriacom priestore. K Rahnerovým hlavným dielam patria: Grundkurs des Glaubens (Základný kurz viery), Einigung der Kirchen – reale Möglichkeit (Zjednotenie cirkví – reálna možnosť). Druhé vydanie Lexikon für Theologie und Kirche (Teologický a cirkevný lexikón) patrí tiež k jeho zásluhám. V rokoch 1967 až 1969 bol spoluvydaveteľom lexikónu Sacramentum Mundi, edície Quaestiones disputatae (1958– 1984), Theologische Akademie (1965 – 1975), časopisu Concilium a Internationale Dialog-Zeitschrift (Medzinárodný časopis pre dialóg, 1968 – 1984), encyklopédie Christlicher Glaube in moderner Gesellschaft (1980 – 1984), príručky Handbuchs der Pastoraltheologie (1964 – 1972).

Pozostalosť Karla Rahnera sa uchováva v Karl-Rahner-Archiv v Mníchove, ktorý je súčasťou Archívu nemeckej provincie Spoločnosti Ježišovej, ktorý sa do roku 2008 nachádzal na Univerzite v Innsbrucku. Karl-Rahner-Stiftung (Nadácia Karla Rahnera) so sídlom v Mníchove sa stará o vydávanie Rahnerovych zobraných spisov. Karl-Rahner-Plakette (Plaketa Karla Rahnera) Nadácie Karla Rahnera bola prvýkrát udelená v roku 2004 kardinálovi Lehmannovi. V USA existuje Karl Rahner Society, ktorá sa každoročne schádza a má vlastnú publikačnú činnosť. Meno Karla Rahnera nesie aj Karl Rahner Akademie v Kolíne nad Rýnom či Karl-Rahner-Haus v Arcidiecéze Freiburg.

Rahnerova teológia vznikla na základe neoscholastickej jezuitskej školskej (akademickej) teológie, ktorú Rahner naozaj dôkladne poznal. Ako zrejme jediný teológ 20. storočia sa pokúsil usmerniť otázky tejto teológie na problémy súčasnosti, znovu premyslieť jej potenciál a produktívne ju rozvíjať.

K základom tejto metódy patrilo, ako aj u iných teológov 20. storočia, intenzívne štúdium cirkevných otcov, medzi inými i Origena.

Tretím prameňom Rahnerovej teológie, ktorý je však nemenej významným, je spiritualita zakladateľa Spoločnosti Ježišovej – sv. Ignáca z Loyoly, ktorá je prítomná nielen v Rahnerovych komentároch k dielu sv. Ignáca a výklade ignaciánskych exercícií.

Ďalší významný moment v Rahnerovom diele predstavuje prijatie filozofických názorov belgického jezuitu Josepha Maréchala, ktorý sa pokúsil – pod vplyvom Mauricea Blondela a iných – prijať Kantov spôsob kladenia otázok a premyslieť ho v rámci tomizmom inšpirovanej filozofie. Rahnerova kniha Geist in Welt, ktorá je vlastne interpretáciou Tomáša Akvinského a ktorá bola viac-menej napísaná počas jeho štúdia vo Freiburgu pod vplyvom Martina Heideggera, je toho dôkazom. Hans Urs von Balthasar o tom v roku 1964 napísal, že „táto syntéza úplne zodpovedá jezuitskému géniu antistatickej, barokovej dynamiky. Rahner ňou dokázal nasledovať samotné jadro učenia cirkevných otcov, využívajúc teológiu i spiritualitu.“

V neposlednom rade je treba upozorniť i na Rahnerov kritický pohľad na spoločenskú skutočnosť. Ktorý iný teológ špekulatívneho, akademického razenia typu Karla Rahnera nepovažoval za zbytočnosť napísať niečo aj o takých praktických veciach, ako je evanjelizácia vo väzeniach, na staniciach alebo ako je farská knižnica? Mnohé časti jeho diela venované pastorálnej teológii obsahujú i takéto praktické návrhy. O tomto uvažovaní svedčí i Rahnerovo angažovanie sa v rámci Synody nemeckých diecéz, ktorej závery sa však vo väčšine prípadov nestretli zo strany pápeža so súhlasom.

V centre Rahnerovho diela stojí teológia milosti. Milosť sa nechápe ako nejaká „stvorená milosť“, ale ako sebavyjadrenie Boha. Skúsenosť milosti je jadrom kresťanstva. Milosť nie je vec. Je to skôr „akési určenie duchovného subjektu, ktorý sa prostredníctvom tejto milosti dostáva do bezprostrednej blízkosti samého Boha. Len týmto spôsobom, že sa milosť chápe vychádzajúc zo subjektu, nebude pochopená mytologicky alebo materiálne. To „najobjektívnejšie“ zo skutočnosti spásy, Boh a jeho milosť, sa súčasne javí ako to najsubjektívnejšie v človeku.“ (Karl Lehmann: Lexikon für Theologie und Kirche, 3. Aufl.)

Na základe dôrazu, ktorý je v Rahnerovej teológii na sebavyjadrení Boha, môžeme jeho teológiu už od jeho prvých prác považovať za trinitárne orientovanú. Prijatím, v tom čase najnovšej formy, protestantskej exegézy si vypracováva v svojom príspevku Theos im Neuen Testament v dobe Druhého vatikánskeho koncilu určitý vlastný exegetický základ. Jeho prednáška z teológie milosti má názov De Gratia Christi (namiesto strohého De Gratia). Trojičnú náuku rozvíja z axiómu o identite ekonomickej (spásnodejinnej) a imanentnej Trojice, teda zo sebavyjadrenia Boha v stvorení; Duch a dejiny ako výpoveď o skutočnosti samotného trojjediného Boha.

Táto Rahnerova formulácia je i v súvislosti s otázkou o adresátovi tohto sebavyjadrenia resp. o možnosti, predpokladanej v subjekte, rozumieť kresťanskému Zjaveniu, považovaná za „antropologický obrat“ v (katolíckej) teológii. Táto transcendentálna otázka nie je teológii vnútená zvonku, ale nevyhnutnosť klásť si ju vyplýva zo samotnej teológie ako takej. Vo všetkých štádiách svojho myslenia interpretuje Rahner kresťanskú vieru z tejto perspektívy. Otázka začínajúca od človeka teda neznamená nejaký tematický antropocentrizmus, pretože je to predovšetkým formálny spôsob kladenia otázok a Rahner chápe bytie človeka ako bytie odkázané na skutočnosť Boha.

Množstvo jednotlivých, možno zdanlivo nesúvisiacich, tém v Rahnerovom diele tak dostáva z tohto pohľadu určitú štruktúru. Zo spomenutého východiskového bodu náuky o milosti – ktorú postupne rozvíjal v svojej akademickej činnosti – sa dostávame i k otázke o všeobecnej vôli Boha spasiť všetkých ľudí (porov. 1 Tim 2, 4). V rámci interpretácie encykliky Pia XII. Mystici corporis vyvstáva otázka o možnosti spásy aj mimo (konfesionálneho) kresťanstva a doterajšom veľmi zúženom zafixovanom pohľade na túto problematiku. Aj Rahnerovo intenzívne zaoberanie sa sviatosťou zmierenia a jej personálnymi a cirkevnými komponentmi – tiež určené jeho akademickou prednáškovou činnosťou – môžeme priradiť k predchádzajúcej otázke. Rahnera zaujíma „Kristus a jeho neveriaci príbuzní“ a tiež otázka o spáse prehistorických ľudí. Rahnerove, možno provokatívne, slovné spojenie „anonymný kresťan“ formuluje spomenutú otázku skutočne veľmi výrazne a výstižne. Pri povrchnom pohľade však zakrýva otázku o konkrétnom spôsobe osobného dosiahnutia spásy a niektorých jeho kompentoch. Množstvo aplikácií spomenutých myšlienok, často kritických ku spoločnosti i cirkvi, by však malo byť vždy čítaných na pozadí transcendentálnej skúsenosti milosti, blízkosti Boha v jeho sebavyjadrení, ktorá robí akékoľvek zideologizovanie neprijateľným a nemožným. V tejto „mystickej“ stránke vidí Rahner budúcnosť kresťanstva. Ona vlastne umožňuje obhajovať odvážnu, otvorene k „svetu“ pristupujúcu cirkev („tutiorizmus odvahy“), ktorá si je vedomá toho, že sa v podmienkach pluralitnej spoločnosti nachádza v diaspóre.

Zhrnutie Rahnerovych úvah v rámci transcendentálnej teológie sa nachádza v najstručnejšej forme v jeho diele Kurzformeln des Glaubens (Krátke formuly viery).

V kritickom duchu sa o Rahnerovom diele vyjadruje napr. Vincent Berning vo svojom článku o Martinovi Honeckerovi, u ktorého Rahner istý čas študoval v rámci doktorandského štúdia. Rahnerova filozofická dizertácia Geist in Welt (Duch vo svete) je podľa neho akýmsi pokusom, ovplyvneným Josephom Maréchalom, aplikovať myšlienky Kantovej teórie poznania (v prípade subjektu) v rámci metafyziky poznania Tomáša Akvinského. Rahner chcel s týmto dielom promovať u Martina Honeckera už v roku 1937, no ten od Rahnera požadoval zásadné prepracovanie tejto dizertácie. To však Rahner odmietol, keďže už mal po promócii z teológie a stál na prahu svojej činnosti docenta.

Rahnerove myšlienky podrobili kritike aj iní jeho súčasníci, napr.: Hans Urs von Balthasar, Dietrich von Hildebrand, Bernhard Lakebrink alebo Walter Hoeres. Ich výhrady sa týkali Maréchalovej (a teda aj Rahnerovej) osobnej interpretácie Tomáša Akvinského, ovplyvnenej Kantovou teóriou poznania, ako ju predkladá v transcendentálnej filozofii. Je však potrebné dodať, že medzičasom začali už aj teológovia citlivejšie vnímať oprávnenosť Kantovych myšlienok.

V Rahnerovej dobe stále prevažovala neoscholastická koncepcia chápania Božej milosti ako milosti sprostredkovanej cirkvou. Rahner však zdôraznil v jednom svojom diele pojednávajúcom o príslušnosti k cirkvi určité rozlišovanie v tejto téme, avšak bez toho, že by spochybnil „Leiblichkeit der Gnade“ (skutočnosť či telesnosť milosti) (porov. Sämtliche Werke 18). Kľúčovým momentom Rahnerovho diela zostáva jeho chápanie milosti ako sebavyjadrenia Boha. Jeho koncept nadprirodzených existenciálií (pojem z Heideggerovej filozofie) je však v novšej transcendentálnej teológii (napr.: Hansjürgen Verweyen, Thomas Pröpper) považovaný za sporný.

Ani Rahnerovi odporcovia však nespochybňujú skutočne obdivuhodnú originalitu jeho diela a spôsobu myslenia vôbec. Niektorí si nevedia predstaviť, ako uplatniť jeho špekulatívne úvahy v praktickom živote viery. Iní, práve naopak, vidia silu Rahnerovej teológie v tom, že má silné spirituálne korene a berie ohľad aj na pastoračné záležitosti.

Určitý Rahnerom (a nielen ním) zastávaný optimizmus, čo sa týka spásy, ktorý je v jeho terminológii vyjadrený slovným spojením „anonymné kresťanstvo“ – teda, že aj človek stojaci mimo viditeľnej cirkvi môže mať, a to nielen vo výnimočnom prípade, účasť na spásonosnej milosti – narážal v minulosti i dnes kvôli svojim komplexným a ďalekosiahlym dôsledkom na určité obavy či nepochopenie (Hans Urs von Balthasar, Joseph Ratzinger, Johann Baptist Metz, a i.). Avšak samotná téma možnosti spásy aj mimo kresťanstva sa dostala do koncilových dokumentov a v duchu Druhého vatikánskeho koncilu je zastávali aj Joseph Ratzinger či Hans Urs von Balthasar, čo zdôrazňoval i sám Karl Rahner.

Hans Küng vidí v Rahnerovej teológii nedostatky v oblasti konzekventného historického myslenia a historicko-kritickej exegézy.

Na Rahnerov postoj k téme „narodil sa z Márie Panny“ (panenské počatie a panenský pôrod Ježiša Krista) sa odvoláva aj Uta Ranke Heinemann. Rahner pokladal panenské počatie a pôrod za legendárny midraš. Uta Ranke Heinemann, prvá profesorka katolíckej teológie v dejinách cirkvi, prišla o svoj post profesorky Nového zákona a starých dejín cirkvi na Universität Essen a bolo jej odňaté povolenie vyučovať katolícku teológiu, keď v roku 1987 vyjadrila pochybnosti o viere v panenské počatie a pôrod. Ona sama označuje Karla Rahnera a Rudolfa Bultmanna za teológov, ktorí mali na ňu najväčší vplyv. Rahner v roku 1962 napísal predhovor do jej knihy o protestantizme a v roku 1969 bol hlavným školiteľom v procese jej habilitácie.

Tieto poznámky o kritických ohlasoch na dielo Karla Rahnera však ukazujú predovšetkým na živú diskusiu o jeho hlbokých myšlienkach a dávajú podnet pre ďalšie uvažovanie o jeho odkaze. Postoj hľadajúceho pútnika – to je východiskový bod pre porozumenie Karla Rahnera.

Kardinal Lehmann píše, že „Karl Rahner je dnes považovaný už za takmer klasického teológa a jeho dielo je plné stále prekvapujúcich myšlienok a jedinečnej prítomnosti Ducha.“

• Vzkriesenie tela, Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme
• Boh sa stal človekom, v orig: Gott ist Mensch geworden, 2000, Dobrá kniha
• Bůh je s námi. Duchovní promluvy, Praha, 1997
• Dynamický prvek v církvi, Olomouc, 2007
• Filosofie pro každého, Košice, 1998
• Můj problém, Brno, 1990
• Novou odvahu k ctnosti, Praha, 1998
• O svátostech v církvi, Praha, 1993
• Rozjímání podle exercicií sv. Ignáce, Velehrad, 2001
• Slova do mlčení, Svitavy, 2004
• Teologický slovník, Praha, 1996 (²2009)
• Všední věci, Einsiedeln, 1966
• Základy křesťanské víry, Svitavy, 2002 (²2004)
• O potrebe a požehnaní modlitby, Kňazský seminár, Spišské Podhradie, ISBN 80-7142-003-4, 1992