John Cale

Narodil sa v malej baníckej dedinke Garnant na juhu Walesu.[4][5] Jeho matka Margaret Daviesová bola učiteľka a otec William Arthur George Cale baník. Keďže otec pochádzal z miesta walesko-anglickej hranice, aj keď z waleskej strany, kde sa ale tiež hovorilo výhradne anglicky, hovoril doma anglicky.[4][6] Sám John sa anglicky začal učiť až v siedmich rokoch.[4] V detstve trpel astmatickými a bronchiálnymi problémami a ako liek proti tomu bol používaný sirup obsahujúci ópium, ktoré vyvolávalo halucinácie.[4]

Od svojich siedmich rokov sa učiť hrať na klavíri.[4][7] Svoju prvú skladbu zložil počas štúdia na gymnáziu v blízkom Ammanforde.[8] V dvanástich rokoch začal hrať v miestnom kostole na organ.[9] Od trinástich rokov hral na viole vo waleskom mládežníckom orchestri s ktorým koncertoval mimo Wales samotný aj v Holandsku.[4][8] Cez všetok talent v hraní na violu a klavír si od detstva prial byť dirigentom.[10]

Hlavné cesty prechádzajúcej obcou Garnant

V roku 1960 získal štipendium na vysokej škole Goldsmiths College na University of London.[11] Ako hlavný obor mal muzikológiu, jeho lektorom bol Paul Steinitz.[12] Ďalej sa tu pod dozorom Gwynna Edwardsa zdokonaľoval v hre na violu a Humphrey Searle ho učil kompozíciu.[13] Tu sa zoznámil s Corneliusom Cardewom, ktorý ho uviedol do sveta avantgardnej hudby a Cale sa začal viac zaujímať o avantgardu ako klasiku.[11] V druhom ročníku štúdií bol menovaný vedúcim hráčom violovej sekcie univerzitného orchestra.[14] Tu pôsobil až do tretieho ročníka, kedy ho nový profesor tejto funkcie zbavil.[15][16] Keď mu Cardew predstavil umelecké hnutie Fluxus, Cale neváhal a v lete 1962 pre neho napísal skladbu „Outdoor Pieces for Robin Page, Summer 1962“.[17] V nasledujúcom roku Robin Page organizoval predstavenia ďalšej Caleovej skladby pre Fluxus „Plant Piece“, pri ktorej kričí na kvetinu do tej doby, než nezomrie.[18]

Počas tretieho ročníka štúdia začal premýšľať o svojom ďalšom živote. Začal si písať s americkými experimentálnymi skladateľmi Johnom Cageom a Aaronom Coplandom.[16] V máji 1963 absolvoval pohovor s Coplandom, ktorý mu ponúkol osemtýždňový pobyt v berkshirskom hudobnom centre v Massachusetts.[19] V júli úspešne dokončil štúdium na Goldsmiths, kedy zahral Sonátu pre violu nemecko-amerického skladateľa Paula Hindemitha.[20] V rovnakej dobe tiež hral na klavír v britskej premiére skladby „X for Henry Flynt“ amerického skladateľa La Monte Younga.[20] Pri predvedení tohto diela Cale niekoľko minút mlátil lakťami do klávesov klavíra a niekoľko divákov sa rozhodlo odtiahnuť klavír preč od Calea.[18][20] Ďalším dielom na ktorom sa v tej dobe podieľal bola opäť britská premiéra, tentoraz Cageovej skladby „Koncert pre klavír a orchester s áriou“. Cale ju dirigoval, na klavír hral Michael Garrett a vokály spievala Enid Hartle.[20] Garrett tiež odohral na klavír premiéru Caleovej skladby „Piano Piece (unsequel music 212b)“.[20] Hoci býval označovaný ako najnenávidenejší absolvent v histórii školy Goldsmiths,[21][22] bolo mu v roku 1997 prepožičané jej čestné členstvo.[23]

Dňa 7. júla 1963 Cale odletel z londýnskeho letiska Heathrow do New Yorku. Tam sa ho ujal Copland, s ktorým odletel do Tanglewoodu. Tu dva mesiace študoval u gréckeho skladateľa Iannisa Xenakisa.[20] Cale sa tu venoval aj skladaniu vlastných skladieb. Napríklad vymyslel, že postavia všetky školské klavíry do jednej miestnosti a bude sa na ne naraz hrať. Táto myšlienka však bola vzhľadom na počet školských klavírov zamietnutá s tým, že nie je možné všetky nástroje dať do jednej miestnosti.[20][24] Ďalším nápadom bolo, že postaví každý klavír na jednu loď plávajúcu po miestnom jazere. Ani tento návrh u profesorov neprešiel.[24] Tretí nápad už bolo možné realizovať; pri predstavení vytiahol sekeru a začal s ňou mlátiť do dosky stola.[24][25] Keď v septembri 1963 ukončil štúdium v Tanglewoode, rozhodol sa odsťahovať do New Yorku.[20][26] Tu za pomoci Johna Cagea získal prácu v kníhkupectve.[26] Cage Calea tiež zoznámil s La Monte Youngom, ktorého skladby Cale hral už v Británii.[26] Youngovi sa Cale zapáčil a pozval ho, aby skúsil hrať s jeho kapelou na violu.[27] Vedľa Younga samotného v tej dobe v jeho súbore pôsobila ešte jeho manželka Marian Zazeela (spev) a Tony Conrad (husle).[27]

Obytné domy na Ludlow Street

Cale sa na nasledujúci rok a pol stal členom tejto skupiny v ktorej rôzne prichádzali a odchádzali aj ďalší hudobníci. Samotná skupina väčšinou hrala pod Youngovým menom, ale neskôr si začala hovoriť Theatre of Eternal Music.[27] V septembri 1963 bol Cale jedným z klaviristov, ktorí sa podieľali na Cageom usporiadanom prvom kompletnom predstavení diela „Vexations“ francúzskeho skladateľa Erika Satieho. Dielo je špecifické tým, že samotné trvá niečo cez minútu, ale aby bolo zahrané kompletne, musí sa celé zahrať 840-krát. Cez celých osemnásť hodín, ktorých predstavenia trvalo, sa u klavíra vystriedalo viac hudobníkov, mimo Calea a Cagea napríklad David Tudor, Philip Corner, James Tenney a Joshua Rifkin.[27]

Počas pôsobenia na poli newyorskej avantgardnej hudby sa Cale zoznámil s ďalšími hudobníkmi, ako napríklad Angus MacLise,[27] Jack Smith alebo Terry Jennings.[28] Po príchode do New Yorku Cale niekoľko mesiacov býval v Jenningsovom byte. Začiatkom roku 1964 sa presťahoval ku Conradovi na Ludlow Street.[28] Na väčšine nahrávok z tej doby hral Cale na violu, ale niekedy presedlal napríklad ku gitare, alebo sarinde.[29] V tomto období už hral na amplifikovanú violu na ktorú navyše pre dosiahnutie tvrdšieho zvuku dal gitarové struny.[30]

Koncom novembra 1964 sa Cale zoznámil so spevákom a gitaristom Lou Reedom, ktorý do tej doby pôsobil v niekoľkých rokenrolových kapelách a bol zamestnaný vydavateľstvom Pickwick Records ako autor piesní. Cale s Conradom boli pozvaní na párty, kde ich stretol jeden zo zamestnancov Pickwick Records Terry Phillips. Keď zistil, že sú hudobníci, pozval ich na skúšku skupiny The Primitives, čo bol v skutočnosti iba Reed.[31] Dvojica Phillipsovi sľúbila, že nasledujúci deň privedie aj bubeníka – tým bol Walter De Maria.[31] Calea s Conradom zaujalo, že sa Reedova pieseň „The Ostrich“ hrá na gitaru tak, že sú všetky struny naladené do rovnakého tónu. Podobné veci totiž robili aj oni.[31] V nasledujúcich týždňoch teda kvartet Reed, Cale, Conrad a De Maria odohral spoločné turné pod názvom The Primitives.[31] Zo skupiny však približne v februári 1965 odišiel Conrad s De Mariou a skupina sa rozpadla.[32] Nedlho potom Cale s Reedom začali vystupovať pod názvom Falling Spikes.[33] Takto v duu nerobili riadne koncerty, ale iba hrali na uliciach, Reed na gitaru a Cale na violu a zobcovú flautu. Neskôr spolu s nimi hrala ešte gitaristka Elektrah Lobel.[33] Tá odišla a neskôr prišiel Reedov starý kamarát Sterling Morrison, pričom občasne so skupinou skúšal aj bubeník Angus MacLise.[34] Približne v tejto dobe sa Cale živil rôznymi spôsobmi. Potom čo už nepracoval v kníhkupectve, si zarábal napríklad darcovstvom krvi, alebo tým, že sa nechal vyfotografovať do novín ako ilustračné foto k článku o vrahovi.[35]

V apríli 1965 Morrison, MacLise, Reed a Cale vytvorili hudobný sprievod k multimediálnej akcii nazvanej Launching the Dream Weapon.[36] Hrali aj na iných podobných podujatiach, kde sa často stretávali so skupinou The Fugs. Približne v tejto dobe sa skupina premenovala na Warlocks.[36] Keď sa však počas leta 1965 hudobníkom dostala do ruky kniha The Velvet Underground od novinára Michaela Leigha, začala používať tento názov.[37] V júli toho roku potom trojica (MacLise sa nedostavil) nahrala v byte na Ludlow Street svojich prvých šesť demosnímkov. Išlo o piesne „Venus in Furs“, „I'm Waiting for the Man“, „Heroin“, „All Tomorrow's Parties“, „Wrap Your Troubles in Dreams“ a „Prominent Men“.[38] Keď sa v novembri 1965 skupina stretla s Alom Aronowitzom, nedlho po tom sa stal jej manažérom.[39] Už začiatkom decembra skupina mala odohrať svoj prvý platený koncert v meste Summit v New Jersey. Keď sa o tom dopočul MacLise, rozhodol sa odísť. Skupina teda mala dohodnutý koncert, ale nemala bubeníka. Reed s Morrisonom však rýchlo zabezpečili náhradu. Bola ňou sestra ich kamaráta Maureen Tucker.[39]

Po prvom koncerte v Summite skupina získala angažmán v newyorskej kaviarni Café Bizarre.[40] Ku koncu decembra 1965 ju na tomto mieste zbadali maliar a filmový režisér Andy Warhol a jeho manažér Paul Morrissey a čoskoro potom sa stali jej manažérmi.[41] Počas roka 1966 sa k skupine na Warholov podnet pridala nemecká speváčka, do tej doby modelka a herečka, menom Nico.[42] Hneď v začiatkoch v spolupráci s Warholom nakrútili záznam z ich skúšky, ktorý neskôr premietal ako The Velvet Underground and Nico: A Symphony of Sound.[43] V apríli 1966 skupina začala nahrávať svoj prvý štúdiový album. Niektoré skladby sa nahrávali o mesiac neskôr a jedna, konkrétne „Sunday Morning“, bola nahraná až v novembri 1966. Album nakoniec dostal názov The Velvet Underground & Nico a vyšiel v marci 1967. Nedlho potom skupinu opustila spolu s Warholom aj Nico.

Ešte v roku 1967 Cale spolu s Reedom a Morrisonom hrali na prvom sólovom albume Nico nazvanom Chelsea Girl. Cale je tiež autorom niekoľkých piesní z tohto albumu. V septembri 1967 skupina išla opäť do štúdia s cieľom nahrať svoj druhý radový album. Ten nakoniec dostal názov White Light/White Heat a vyšiel v januári nasledujúceho roka. Na rozdiel od prvého albumu, kde sa o sólový spev postarali Reed a Nico, na druhom sa o neho staral Reed s Caleom. Cale prispel vokálmi do piesní „Lady Godiva's Operation“ a „The Gift“.

Cale zo skupiny odišiel koncom septembra 1968 kvôli nezhodám s Reedom. Ako náhradník prišiel opäť rokov mladší Doug Yule.[44] Dôvodom jeho odchodu bolo, že Cale chcel skupinu naďalej viesť k experimentálnejšej hudbe.[45] Naopak Reed chcel hudbu viesť skôr v pesničkovejšiemu štýlu, v ktorom nakoniec nahral aj ďalšie dva albumy.[45] Než zo skupiny v roku 1970 odišiel aj Reed, skupina s ním v čele stihla vydať ešte dva štúdiové albumy: The Velvet Underground (1969) a Loaded (1970). Po Reedovom a následne aj Morrisonovom a Tuckerovej odchode skupina v čele s Yuleom vydala ešte jeden album s názvom Squeeze (1973) a nedlho potom sa definitívne rozpadla. Počas svojho pôsobenia v skupine ešte vzniklo niekoľko nevydaných skladieb, ktoré v roku 1985, respektíve 1986, vyšli na albumoch VU a Another View. Ešte počas členstva v skupine, v apríli 1968, sa Cale oženil s módnou návrhárkou Betsey Johnsonovou.[46][47] Ich manželstvo sa rozpadlo v roku 1971.[48]

Počas obdobia kedy sa o skupinu staral Warhol, sa Cale neraz objavil aj vo Warholových filmoch. Jeden z nich niesol názov The Velvet Underground (tiež označovaný ako Moe Tucker in Bondage). Vo filme sú všetci členovia skupiny a pijú rôzne nápoje, pričom jediná Tuckerová je pripútaná k stoličke.[49] Mimo niekoľkých neznámych a nikdy nepremietaných filmov Warhol s Caleom natočil celkom osem screen testov.[49] Popri účasti vo Warholových filmoch sa spolu s Morrisonom a Reedom objavil v krátkom filme Sunday Morning, ktorý natočila Rosalind Stevenson.[49] Ďalším z filmov, na ktorom sa Cale podieľal, je minútu a pol dlhý Police Car. Tentoraz ho Cale natočil a v zábere sa neobjavil, je tam len tma a blikajúce svetlá policajného auta.[50]

Po odchode z Velvet Underground v septembri 1968 Cale najprv pracoval ako producent či hosťujúci hudobník na albumoch iných interpretov. Prvým z nich bol už v októbri 1968 album Nico nazvanej The Marble Index.[51] Nico chcela, aby Cale album produkoval, ale riaditeľ vydavateľstva Elektra Records Jac Holzman to kvôli Caleovým chabým skúsenostiam nedovolil a na jeho miesto posadil Fraziera Mohawka.[52] Ten však je producentom iba de iure, v skutočnosti sa o túto prácu staral Cale, ktorý je takisto aranžérom všetkých skladieb a hral tu na všetky nástroje okrem harmónia.[52] Začiatkom roka 1969 hral na violu na albume The Great American Eagle Tragedy kapely Earth Opera. Sem bol prizvaný vďaka tomu, že sa nedávno predtým podieľal na doske Nico, ktorá rovnako ako tento album vyšla vo vydavateľstve Elektra Records.[53] V apríli 1969 bol pri nahrávaní albumu skupiny The Stooges, ktorá tiež mala zmluvu s Elektra Records.[54] Cale ich eponymný album produkoval, hral na violu v skladbe „We Will Fall“ a na klavír a rolničky v „I Wanna Be Your Dog“.[55]

John Cale v Toronte v roku 1977

Koncom roka 1969 si našiel cestu do štúdia s cieľom nahrať svoj prvý sólový album. Stalo sa tak v niekoľkých dňoch koncom októbra a o produkciu sa staral Cale spoločne s Lewisom Merensteinom.[56] Album, ktorý dostal názov Vintage Violence, vyšiel v marci 1970 vo vydavateľstve Columbia Records.[57] Ešte pred svojím sólovým albumom stihol nahrať spoločnú dosku s Terrym Rileyom, ktorého poznal už z dôb členstva v Youngovej skupine.[58] Album Church of Anthrax vznikalo v rozmedzí rokov 1969 – 1970, ale nakoniec vyšiel až v februári 1971.[59] V tej dobe tiež pracoval pre vydavateľstvo Columbia Records a prevádzal staré albumy do kvadrofónneho zvuku.[60] V roku 1970 hral na violu v dvoch skladbách z jediného albumu americkej skupiny Chelsea.[61][62] Album Chelsea opäť produkoval Merenstein. Ten bol tiež producentom debutového eponymného albumu skupiny Glass Harp, kam Cale tiež prispel svojou violou.[61] Ďalej potom hral opäť na violu na eponymným albume holandskej kapely Tax Free. I tento album produkoval Merenstein. V tom istom roku prispel do dvoch piesní („Fly“ na violu a čembalo a „Northern Sky“ na čelestu, klavír a organ) na druhej platne britského pesničkára Nicka Drakea nazvanej Bryter Layter.[61] Producentom albumu bol Joe Boyd. Boyd bol spolu s Caleom tiež producentom tretieho albumu Nico nazvaného Desertshore. Cale tu opäť hrá na všetky nástroje okrem harmónia a trúbky a je aranžérom piesní.[63]

Keď v roku 1970 skupina The Velvet Underground nahrávala svoj štvrtý štúdiový album, v poradí druhý bez Calea, jej nový manažér Steve Sesnick ho pozval, aby si s nimi zahral.[64] Stalo sa tak v demo verzii piesne „Ocean“ a hral tu na organ.[64] Pieseň nakoniec vyšla až v roku 1997 na rozšírenej reedícii albumu.[64] V roku 1970 hral hudbu Fryderyka Chopina na soundtracku k filmu Coming Attractions, ktorý režíroval Tony Conrad spolu so svojou manželkou.[65]

V roku 1971 si vzal Cynthiu Wells, známu ako Miss Cindy zo skupiny groupies The GTOs.[48] Manželstvo opäť dlho nevydržalo a v roku 1975 sa rozpadlo. Hoci Cale svoj prvý sólový album vydal už začiatkom roku 1970, svoj prvý koncert na sólovej dráhe odohral až v januári 1971. Stalo sa tak v londýnskom sále Roundhouse, kde okrem neho svoj set odohrala aj Nico, ktorý takisto Cale odprevadil na klavír a violu.[66] Hlavnou hviezdou večera tu bola britská skupina Pink Floyd.[67] Na tomto koncerte Calea okrem iného sprevádzal Mike Heron,[66] Cale krátko predtým hral na jeho debutovom albume Smiling Men with Bad Reputations v štyroch piesňach: „Audrey“ (basgitara, harmónium), „Feast of Stephen“ (klavír, gitara, basgitara, viola, sprievodné vokály), „Warm Heart Pastry“ (viola) a „Beautiful Stranger“ (harmónium, klavír).[68] Koncom januára 1972 sa Cale, Reed a Nico zišli v Paríži, kde odohrali spoločný koncert.[69] Počas tohto stretnutia predchádzajúcich spoluhráčov hral Cale na violu a klavír, Reed na gitaru a Nico je občas odprevadila spevom.[70] Vedľa piesní z tvorby Velvet Underground trojica hrala aj skladby zo svojich sólových albumov. Záznam z tohto koncertu vyšiel v roku 2004 pod názvom Le Bataclan '72.[71]

• Vintage Violence (1970)
• Church of Anthrax (1971) − s Terry Rileyom
• The Academy in Peril (1972)
• Paris 1919 (1973)
• Fear (1974)
• Slow Dazzle (1975)
• Helen of Troy (1975)
• Honi Soit (1981)
• Music for a New Society (1982)
• Caribbean Sunset (1983)
• Artificial Intelligence (1985)
• Words for the Dying (1989)
• Songs for Drella (1990) − s Lou Reedom
• Wrong Way Up (1990) − s Brianom Eno
• Last Day on Earth (1994) − s Bobom Neuwirthom
• Walking on Locusts (1996)
• HoboSapiens (2003)
• blackAcetate (2005)
• Shifty Adventures in Nookie Wood (2012)
• M:FANS (2016)