Jefferson Airplane

Kapela vznikla na západnom pobreží USA 6. júla 1965. Spevák a gitarista Marty Balin, ktorý predtým pôsobil v skupine Town Criers a Gateway Singers, spojil svoje úsilie s ďalším folkovým spevákom Paulom Kantnerom, bluesovým gitaristom Jormom Kaukonenom, jazzovou a folkovou vokalistkou Signe Toly Andersonovou, bubeníkom Jerrym Peloquinom, a basgitaristom Bobom Harveym, ktorého však zakrátko vystriedal Jack Casady. Bubeníkom bol Skip Spence. Skupina čerpala inšpiráciu z kapiel ako boli The Beatles, The Byrds, The Lovin’ Spoonful či Simon & Garfunkel.[2] With a group of investors, Balin purchased a former pizza parlor on Fillmore Street,[5] Názov skupiny vymyslel Kaukonen z mena psa svojho kamaráta.[6] Svojich prvých priaznivcov našli v Matrix Clube v San Franciscu, kde prvýkrát oficiálne vystúpili 13. augusta 1965.[7]

Kým sa vo februári 1966 skupina skonsolidovala a vydala svoj prvý singel vystriedalo sa v nej ešte niekoľko menej výrazných hudobníkov. Singel „It´s No Secret“ sa však nepresadil tak ako by niektorí členovia očakávali a tak skupinu opustil jej bubeník Skip Spence na miesto ktorého si sadol Spencer Dryden. Odchádzajúci Skip následne založil vlastnú skupinu Moby Grape. V tomto obsadení vydala v septembri 1966 skupina svoj prvý, nie veľmi úspešný, folkom ovplyvnený album Jefferson Airplane Takes Off.[8] V Spojenom kráľovstve bol vydaný tento album až o rok neskôr, keď skupina už mala aké také meno. Po jeho vydaní opustila skupina speváčka Signe Toly Anderson, ktorej sa narodila dcéra. Nahradila ju gitaristka, klávesistka a vynikajúca speváčka Grace Slick, pôsobiaca dovtedy v skupine The Great Society. Do skupiny ju priviedol Paul Kantner, s ktorým následne žila takmer desať rokov. Len niekoľko dní po tom čo prišla do skupiny, 16. októbra vystúpila na koncerte v newyorskej Filmore West.

V roku 1967 sa skupina Jefferson Airplane stala jednou zo skupín, ktoré charakterizovali hnutie hippies a to aj vďaka čiastočnému psychedelickému zvuku, ktorý bol v tom čase na vrchole svojej popularity. Zásluhu na tomto trende mal festival v Monterey, ktorý bol pre mnoho skupín tohoto obdobia prelomovým. Obrovským úspechom, ktorý im vynahradil všetky dovtedajšie sklamania, bol druhý štúdiový album Surrealistic Pillow, ktorý dosiahol 3. miesto v rebríčku Billboard 200, kde zotrval viac ako rok. Celkovo sa predalo viac ako milión kópií tohto albumu, začo bol certifikovaný na zlatú platňu.[9] Album bol z neznámych dôvodov pre anglický trh upravovaný a vyšiel aj pod iným názvom. Najväčšími hitmi sa stávajú skladby „Somebody to Love“ a „White Rabbit“. O rok neskôr vystúpila skupina prvýkrát v Európe, kde hrala okrem starších skladieb aj skladby z najnovšieho albumu Crown of Creation. Najväčšiemu úspechu sa tešili skladby z pera Jormu Kaukonena a Marty Balina, „If You Feel“ a „Ice Cream Phoenix“. V tomto duchu sa niesol aj album Bless It´s Pointed Little Head, ktorý bol záznamom z koncertného vystúpenia.

Dvaja členovia Jorma Kaukonen a Jack Casady nenašli plnohodnotné vyžitie v skupine a tak si v lete 1968 založili ďalšiu kapelu Hot Tuna, v ktorej popri práci v pôvodnej skupine pôsobili takmer desať rokov.

Dňa 3. augusta 1968 sa spolu so skupinou Grateful Dead sa zúčastnili prvého festivalu v Costa Mesa na ktorom hrali pred stotisícovým publikom. Prelom a výrazný celosvetový úspech však prichádza až po absolvovaní festivalu Woodstock v auguste 1969.[10] Úspech festivalu v Altamonte[11] výrazne naštrbila výtržnosť ochrankárov Hells Angels, ktorí napadli okrem mladého novinára aj Marty Balina.[12] K väčším zraneniam však nedošlo. Tento incident však nebol prvým. Na ich koncertoch sa o väčšinu z nich zaslúžila Grace Slick, ktorá dávala jasne najavo svoj rasový postoj propagáciou spolku White Power. Nepríjemnostiam s políciou sa nevyhol ani Jack Casady, ktorého polícia v máji zatkla za fajčenie marihuany v neworleanskom hoteli. Odpykať si musel dva a pol roka podmienečného trestu.

Napriek tomu, že album Volunteers sa stal ich najpolitickejšie ladeným dielom jeho úspech je nad očakávanie veľký a to nielen v Spojených štátoch amerických, ale aj v konzervatívnejšom Anglicku. Album sa roku 1981 dočkal reedície, a spolu s albumom Crown of Creations vyšiel ako dvojalbum pod názvom Rock Galaxy. Po jeho vydaní sa v skupine zmenili bubeníci. Za bicie si namiesto Spencera Drydena sadol Joey Covington a prichádza aj posila v osobe huslistu Papa John Creacha. V tejto zostave doplnenej o Jerryho Garciu, Davida Crosbyho a Grahama Nasha vydávajú v roku 1970 album Paul Kantner & Jefferson Airplane – Blows Aganist The Empire. Jeho neskoršia reedícia vychádza už pod názvom skupiny Jefferson Starship.

V apríli sa Grace Slick dostala aj do Bieleho domu na pozvanie dcéry prezidenta Nixona, Tricie. Prezidentová manželka nebola nadšená jej názormi na LSD, výsledkom čoho bolo, že ďalšie pozvanie už nedostala. Dňa 13. mája 1971 speváčka pod vplyvom marihuany so svojím Mercedesom narazila do múru tunela neďaleko sanfranciského mosta Golden Gate Bridge. Následné nahrávanie albumu Bark muselo byť odložené.

V januári 1971 sa Grace Slick narodila dcéra Chian, ktorej otcom bol Paul Kantner.[13][14] Apríl toho istého roku však skupinu opustil Marty Balin, ktorý sa však o štyri roky neskôr do skupiny opäť vrátil. Zostávajúci členovia sa po nezhodách rozlúčili s nahrávacou spoločnosťou RCA, v ktorej dovtedy vydávali a rozhodli sa založiť si vlastnú nahrávaciu spoločnosť pod názvom Grunt. Nasledujúce obdobie, ktoré malo teoreticky skupinu skĺbiť nakoľko jej popularita už dosiahla svoj vrchol sa však nieslo v znamení neustálych personálnych zmien.

V roku 1972 nahrávajú Paul Kantner a Grace Slick svoj samostatný album Sunfinger a sólový album vydáva aj Papa John Creach. Skupina ako taká fungovala iba na koncertoch. Záznam jednej z nich vyšiel v roku 1973 pod názvom 30 Seconds Over Winterland. Po jeho vydaní si dvojica Kantner a Slick pribrala na nahrávanie albumu Baron Von Tolloth And The Chrome Nun, gitaristu Davida Frieberga. Skoro každý z členov skupiny sa venoval iba práci na svojich projektoch a skupina stagnovala.

Potom, ako boli vydané dva nie veľmi úspešné albumy Baron von Tollbooth & the Chrome Nun (1973; uvádzaný Kantner, Slick a Freiberg) a Manhole (1974; uvádzaná Slick), skupina Jefferson Airplane prešla v januári 1974 premenou, mimochodom aj zmenou názvu na Jefferson Starship.[15] Skupina fungovala v zložení Grace Slick, Paul Kantner, bubeník John Barbata, ktorý odišiel zo skupiny The Turtles, gitarista Craig Chaquico, Marty Balin, a basgitarista Pete Sears. O dva mesiace však toto zloženie opúšťa zakladateľ pôvodnej skupiny Paul Kantner. Ešte s jeho účinkovaním vychádza najúspešnejší album tejto formácie Miracle, ktorý sa dostáva na úplný vrchol americkej hitparády. O niečo slabšie dopadli albumy Jefferson Starship – Spitfire a Earth. Medzi hity sa zaradili skladby „Count On Me“ a „Runaway“.

Ani táto zostava však nemala trvalejší charakter. V ostatnej zostave boli vokalista Mickey Thomas, bubeník Don Baldwin, sólový gitarista Craig Chaquico, basgitarista Brett Bloomberg a klávesista Mark Morgan. Napriek tomu, že z pôvodnej skupiny už neostalo nič a 29. decembra 1975 odišla aj najvýraznejšia postava Grace Slick, vďaka dobrému imidžu starej skupiny sa album Freedom At Point Zero tešil značnej popularite. Je samozrejmé, že po prípadoch ako bol tento, bolo len otázkou času, kedy prídu na rad súdne spory o názov skupiny. Aj keď sa niektorí jej pôvodní členovia na čas do skupiny vždy vracali zaneprázdnený súdnymi spormi nedokázali sa sústrediť na prácu a skupina len živorila.

Výsledkom týchto súdnych sporov bol nový názov skupiny Starship, ktorá opäť prerazila do hitparád hitom „We Built This City“. Úspešný sa stal aj debutový album Knee Deep In The Hoopla vydaný v septembri 1985 a singel „Sara“, ktorý sa dostal tiež na 1. miesto americkej hitparády. Jednoznačne však možno povedať že tieto skladby majú s pôvodnou skupinou Jefferson Airplane spoločné iba slovo "Starship". Jej zvuk bol už úplne o niečom inom. V roku 1987 sa dostávajú do hitparád nielen v USA, ale aj v Anglicku a Európe hitom „Nothing´s Gonna Stop Us Now“, ktorá sa stala aj soundtrackom filmu Mannequin a skladbou „It´ Not Over“.

Pôvodná zostava Grace Slick, Paul Kantner, Jorma Kaukonen a Jack Casady, ku ktorým sa po roku pridal aj Marty Balin a Karl Aronoff sa znova spojili dohromady pod pôvodným názvom Jefferson Airplane a pod značkou Epic vydali album Jefferson Airplane. Postupne vydali svoje staršie skladby a na rad sa dostal aj záznam živého koncertu z festivalu v Monetery (1967) a Woodstocku (1969). Na výraznejšie nové hity sa však nezmohli, a tak nasledujúcich desať albumov je iba zbierkou ich najväčších hitov. Ostatným nový dielom je zrejme iba album Windows of Heaven z roku 1998.

16. apríla v roku 1999 zomiera vo veku 52 rokov jeden z členov pôvodného zoskupenia Skip Spence v sanfranciskej nemocnici po jedenásťdňovej hospitalizácii na rakovinu pľúc.[16][17]

Množstvo hudobníkov striedajúcich sa v skupine zanechalo svoju pečať na jej tvorbe. Väčšina fanúšikov skupiny však za ozajstný Jefferson Airplane považuje skupinu do roku 1970. Jej štýl sa v nasledujúcich rokoch výrazne zmenil.

• Jefferson Airplane Takes Off (1966)
• Surrealistic Pillow (1967)
• After Bathing at Baxter's (1967)
• Crown of Creation (1968)
• Volunteers (1969)
• Bark (1971)
• Long John Silver (1972)
• Jefferson Airplane (1989)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jefferson Airplane na anglickej Wikipédii.