Monterey Pop Festival

Plány na festival vznikli sedem týždňov pred jeho usporiadaním. Autormi nápadu boli: John Phillips (z The Mamas & the Papas), producent Lou Adler, Alan Pariser a novinár Derek Taylor. Monterey a Big Sur boli v Kalifornii dlhodobo známe lokality, kde sa usporiadavali podujatia ako Monterey Jazz Festival a Big Sur Folk Festival. Propagátori Monterey Pop festivalu si dali za cieľ dostať rock do povedomia milovníkov umenia podobne ako to bolo bežne u džezovej, či folkovej hudby.[16] Hudobníci vystúpili bez nároku na odmenu, ktorú chceli venovať na charitatívne ciele. Výnimkou bol iba indický umelec, Ravi Shankar, ktorý dostal za svoje vystúpenie 3 000 dolárov a skupina Country Joe and the Fish, ktorá dostala ako účinkujúci v snímke honorár 5 000 dolárov od amerického dokumentaristu, D. A. Pennebakera.[17] Pôvodne mali byť lákadlom festivalu zavedené hviezdy ako The Mamas and the Papas, Simon & Garfunkel, či The Byrds, ktoré uvádzali niektoré nové tváre zo Spojeného kráľovstva a Spojených štátov.

Okrem vymenovaných medzi najhlavnejšie atrakcie festivalu patrili Jefferson Airplane, ktorí mali v tom čase dva známe single. Z britskej hudobnej scény bola skupina The Who, ktorá sa v USA predstavila na koncertoch v New Yorku dva mesiace predtým. Vo frenetickom závere skladby „My Generation“ skupina ohromila publikum tým ako gitarista Pete Townshend vyludzoval psychedelické tóny gitary jej mlátením o pódium, medzi zosilňovačmi vybuchovali dymovnice. Dodnes môžeme na snímkach z tohto koncertu obdivovať zúfalých technikov, ako sa snažia zachraňovať drahé mikrofóny. V chaotickom závere bubeník Keith Moon rozkopne biciu súpravu a skupina opúšťa scénu.

V tom čase bol Jimi Hendrix populárny skôr v Anglicku a súperil s The Who, kto na Monterey vystúpi skôr. O poradí nakoniec rozhodla minca.[18] Medzi The Who a Hendrixom vystúpili ešte The Grateful Dead. Na svoju dobu hral Hendrix na tomto koncerte extrémne nahlas. Experimentoval so spätnou väzbou, hojne využíval vibráto, produkoval zvuky, ktoré vtedy ešte nikto z publika, s výnimkou obyvateľov Spojeného kráľovstva, predtým nepočul. Potom, ako videl skupinu The Who, pripravil si pri zosiľňovači fľašku s tekutinou. Svoje vystúpenie ukončil skladbou „Wild Thing“ počas ktorej pokľakol ku gitare, polial ju horľavou tekutinou, zapálil a potom ju siedmimi údermi rozmlátil o pódium a jej torzo hodil smerom k publiku.[19] Excesy, ktoré sa udiali, ale aj hudobná virtuozita tohto gitaristu na pódiu v Monterey, prispeli k tomu že Hendrix si na seba pritiahol pozornosť médií.[20][21]

Publiku sa predstavili aj Big Brother and the Holding Company so speváčkou Janis Joplinovou, ktorí vďaka tomuto koncertu získali kontrakt s hudobným vydavateľom Columbia Records.[19] Ako súčasť predchádzajúcej Britskej invázie vystúpil Eric Burdon so svojimi „New Animals“ a zahral „Paint It Black“, skladbu ktorá dostala prívlastok anti-war, hard rock. Jeden z promotérov, Jerry Wexler, vyžil príležitosť, aby publiku predstavil Otisa Reddinga, ktorý vystúpil s kapelou Booker T. & The MG's.[19] Bolo to prvýkrát, čo Redding vystúpil na veľkom pódiu pred iným ako afro-americkým publikom.[22] Zahral pieseň „Respect“ a verziu hitu „(I Can't Get No) Satisfaction“ (od kapely The Rolling Stones).[23] Tento festival bol jeho posledným veľkým vystúpením. Zomrel ako 26 ročný pri leteckom nešťastí o šesť mesiacov neskôr. Na festivale vystúpil v štvorhodinovom programe indický hudobník Ravi Shankar. Celé podujatie uzatváral koncert The Mamas & the Papas. Účinkoval s nimi aj Scott McKenzie, ktorý zaspieval hitový singel, neoficiálnu hymnu kontrakultúry 60. rokov a Leta lásky Hippies, „San Francisco (Be Sure to Wear Flowers in Your Hair)“, ale zazneli aj ich populárne piesne, dnes už kultové skladby „Monday, Monday“, či „California Dreamin'“.