Jean-Claude Brialy

Narodil sa do rodiny dôstojníka francúzskej armády v vtedajšom Francúzskom Alžírsku,[1] v roku 1942 rodina presídlila do Francúzska. Pôvodne začal študovať na vojenskej strednej škole, maturoval však na konzervatóriu v Štrasburgu a s tamojším umeleckým súborom sa potom zúčastnil turné po juhovýchodnom Francúzsku.[1] Následne absolvoval u armádnej filmovej služby základnú vojenskú službu]],[1] v roku 1954 sa presťahoval do Paríža[2] a po krátkom vystupovaní v miestnom divadle Daunou[1] hneď v roku 1954 debutoval v krátkometrážnom filme Paris, mon copain.

Čoskoro sa stal jedným z najvýraznejších hercov francúzskej novej vlny[2] a do svojich filmov ho obsadili najvýzamnejší režiséri tohto smeru, napríklad Éric Rohmer, Jean-Luc Godard, Louis Malle, François Truffaut, Agnès Varda či Jacques Rozier, najmä ale Claude Chabrol, ktorý si ho v päťdesiatych rokoch vybral do svojich filmov Krásny Serge (1958) a Bratranci (1959). Jeho typickou rolou potom bola rola milovníkov alebo uhladených, šarmantných a väčšinou i cynických alebo ironických mužov. Odklon od tohto typu postáv znamenalo až účinkovanie v Rohmerovom filme Klárino koleno (1970).

V roku 1972 debutoval ako režisér filmom ​​ Églantine z detského prostredia, za ktorý získal ocenenie na Filmovom festivale v San Sebastiane. Odvtedy režíroval ešte niekoľko málo filmov, ktoré sa však už nestretli s tak priaznivým ohasem.

V sedemdesiatych rokoch sa stal jedným z najobsadzovanejších francúzskych filmových hercov. V roku 1976 vytvoril komediálnu úlohu v poslednom Gabinovom filme Svätý rok a stvárnil úlohu cynického prokurátora Villedieua v Tavernierovom filme Sudca a vrah, za ktorú bol nominovaný na Césara. Z ďalších významných režisérov spolupracoval napríklad s Rogerom Vadimom, Claudom Lelouchom, alebo Luisom Buňuelom. V osemdesiatych rokoch pokračoval v bohatej filmovej kariére a v roku 1988 získal Césara za najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe za postavu homosexuálneho dirigenta vo filme Les Innocents.

Jeho posledným filmom bol televízny film Monsieur Max (2007) v ktorom stvárnil úlohu homosexuálneho žida, ktorý konvertuje na katolícku vieru, napriek tomu však neskôr zomiera v koncentračnom tábore.[2]

Počas celého svojho života hral rovnako v divadle, kde sa predstavil napríklad v hrách Georgesa Feydeaua a v niekoľkých drámach francúzskeho divadelníka Sacha Guitryho. Jedna z jeho najúspešnejších divadelných kreácií bola práve v Guitryho hre Iluzionista v roku 1989.[2] Neskôr sa stal riaditeľom parížskeho divadla Hébertot a v roku 1986 divadla Bouffes-Parisiens.[1] Taktiež riadil divadelný festival v Anjou[2] a istú dobu mal vlastnú televíznu reláciu kam si pozýval osobnosti francúzskeho umenia a kultúry.[1]

Vydal dve autobiografické knihy Le Ruisseau des singes (2000) a J'ai Oublie de vous dire (2004) a neskôr o sebe prezradil, že je bisexuál.[3] Bol nositeľom niekoľkých vysokých francúzskych štátnych vyznamenaní (Čestná légia, Rad za zásluhy, Rád umenia a literatúry) a monackého kultúrneho vyznamenania Ordre du Mérite Culturel.[4] V rokoch 1974 a 1984 bol hosťom na filmovom festivale v Karlových Varoch.[1]

Zomrel na rakovinu.[2] Na jeho pohrebe na parížskom cintoríne Montmartre bol prítomný vtedajší francúzsky prezident Nicolas Sarkozy a mnoho významných osobností francúzskeho filmu a kultúry.[5]

Filmy

Televízia

• 1972 : Églantine
• 1974 : Un amour de pluie