Jadrová elektráreň Temelín

Budovy pri hlavnom vchode a parkovisko ETE.

Jadrová elektráreň Temelín bola plánovaná ešte za socialistického Česko-Slovenska ako jedna z hlavných stavieb energetického systému Československa a bývalej RVHP. V Československu boli už predtým uvedené do prevádzky bloky Atómových elektrární Bohunice (EBO, na Slovensku) a tiež Jadrová elektráreň Dukovany (v Česku), približne súbežne s Temelínom sa plánovala aj stavba Jadrovej elektrárne Mochovce (EMO, na Slovensku).

Výhľadovo sa pre Česko počítalo so stavbou Jadrovej elektrárne Blahutovice (skratka EBLA) na severnej Morave, Jadrovej elektrárne Tetov (skratka AJETO) v stredných Čechách a v dlhšom časovom horizonte aj so stavbou jadrovej elektrárne označovanej ako ESEV (Elektráreň Severné Čechy), ktorá mala nahradiť dosluhujúce uhoľné elektrárne.[15]

Investičný zámer na stavbu elektrárne bol vydaný v roku 1979, rozhodnutie o výstavbe 1. a 2. bloku bolo vydané v roku 1980, v roku 1981 bola o výstavbe 1. a 2. bloku uzavretá dohoda medzi Sovietskym zväzom a Československom, ktorá bola v roku 1982 rozšírená o 3. a 4. blok. Pôvodne však boli zvažované iné lokality ako Temelín (pozri vyššie). V novembri 1986 bolo vydané stavebné povolenie a vo februári 1987 začala stavba prevádzkových objektov, prípravné práce však začali už v roku 1983. V roku 1988 bola dokončená prvá z pôvodne plánovaných chladiacich veží.[14] Podľa pôvodných plánov mal byť 1. blok elektrárne dokončený v roku 1992, 4. v roku 1997.[16]

Kvôli stavbe elektrárne boli vysídlené a zbúrané osady Březí u Týna nad Vltavou, Knín, Křtěnov, Podhájí a Temelínec. Kvôli stavbe vodnej nádrže Hněvkovice, ktorá bola primárne vybudovaná ako zdroj technologickej vody pre elektráreň, boli vysídlené a zbúrané osady Jaroslavice a Buzkov a časť osady Purkarec.[17]

Budovy pri hlavnom vchode a parkovisko ETE.

Po roku 1989 (čiastočne už pred ním) sa stavba začala výrazne preťahovať. Predovšetkým z Rakúska sa ozývali silné protesty proti dostavbe elektrárne a v médiách odporcovia jadrovej energetiky o.i. často spochybňovali jej bezpečnosť. Jednou z prvých akcií bola už v decembri 1989 rozpracovaná kampaň hnutia Greenpeace Stop ČSSRnobyl!, ktorá na základe odborne nespôsobilej práce Ing. Emila Málka, CSc. z roku 1983 rozvinula teóriu o nedostatočnej bezpečnosti zariadenia. Už vtedy ju odborníci z Fakulty jadrovej a fyzikálno inžinierske ČVUT spochybnili a odmietli ako úplne nezmyselnú a vyvrátenú.[18] Priaznivci ETE naopak upozorňovali na to, že výroba energie z jadra je ekologickejšia (predovšetkým v súvislosti s ekologicky poničeným časťami severných Čiech).

Na odporúčanie (o.i.) MAAE sa začali prepracovávať projekty a pôvodný (sovietsky resp. ruský) systém riadenia a kontroly bol nahradený novým (kontrakt bol v roku 1993 udelený americkej spoločnosti Westinghouse).[19] Rovnaký systém firma inštalovala aj do britskej jadrovej elektrárne Sizewell B.

Zároveň nebolo kvôli spoločenským zmenám úplne jasné, aká bude energetická potreba štátu po zániku alebo reštrukturalizácii mnohých podnikov energeticky náročného ťažkého priemyslu. Proti elektrárni sa po celú dobu jej výstavby stavalo množstvo českých aj zahraničných mimovládnych protijadrových organizácií. V januári 1990 boli pozastavené práce na 3. a 4. bloku, v marci 1990 rozhodla federálna vláda Mariána Čalfu dostavať iba 1. a 2. blok. O osude Temelína rokovala 15. júna 1992 aj vláda Petra Pitharta, ktorá však rozhodnutie v predvolebnej dobe prenechala nasledujúcej vláde, iba odporučila opatrenia týkajúce sa financovania Temelína a obmedzenia monopolu ČEZ.[20] Dostavba prvých dvoch blokov bola znovu schválená 10. marca 1993 vládou premiéra Václava Klausa, pre dostavbu hlasovala vláda takmer jednohlasne v pomere 18:0, iba minister životného prostredia František Benda sa zdržal.[14][21] Tretí a štvrtý blok bol zakonzervovaný v rozsahu kompletne dokončených zemných prác na základovej škáre.

Pohľad na Temelín z lúky nad Lhotou pod Horami.

Proti Temelínu v podstate od začiatku brojilo Rakúsko, situácia sa vyostrila na konci 90. rokov v súvislosti s približujúcim sa vstupom Česka do EÚ a vstupom krajne pravicovej FPÖ do rakúskej vlády (Česko sa ako jediná z tzv. kandidátskych krajín pripojila k diplomatickému bojkotu Rakúska).[22] FPÖ dokonca požadovala, aby Rakúsko v prípade spustenia Temelína zablokovalo vstup Česka do EÚ.[23] Proti Temelínu však vystupovali, hoci menej ostro, všetky významné rakúske politické strany.[19] 6. mája 1999 sa v rezolúcii k dostavbe Temelína dokonca kriticky vyjadril Európsky parlament,[24] česká vláda však 12. mája 1999 pomerom 11:8 dostavbu Temelína potvrdila.[14] O dostavbu Temelína sa dlhodobo zasadzoval predovšetkým minister priemyslu a obchodu Miroslav Grégr, ktorý dokonca získal prezývku "atómový dědek".[25] Obdobne získal neskôr minister zahraničných vecí ČR Karel Schwarzenberg prezývku "atómový knieža" potom, čo kritizoval blokády hraničných priechodov Rakúska s Českom.

V dňoch 14.-21. januára 2000 sa v Rakúsku uskutočnilo tzv. podpisové referendum, v ktorom sa celkom 915 220 rakúskych občanov (15,53% oprávnených voličov) vyslovilo pre podmienenie vstupu Česka do EÚ odstavením Temelína.[23] [26] Situácia sa upokojila po podpísaní Melkského protokolu 12. decembra 2000, ku ktorého vyrokovaniu medzi Českom a Rakúskom napomohlo aj úsilie EÚ, predovšetkým komisára pre rozšírenie Güntera Verheugena.[27][19]

V roku 2004 zamietli poslanci Juhočeského kraja ďalšie rozšírenie elektrárne (dostavbu 3. a 4. bloku).[28] Po kolaudácii Temelína v roku 2006 vypukli spory s Rakúskom opätovne.

Po voľbách v roku 2006 si v koaličnej zmluve Strana zelených vymohla, že vláda počas svojho volebného obdobia nebude pripravovať stavbu ďalších jadrových blokov. Pre otázky energetiky vláda vytvorila nezávislý orgán, tzv. Pačesovu komisiu, ktorá sa v júli 2008 postavila za jadrovú energetiku a navrhla zahájiť proces posudzovania vplyvov ďalších reaktorov na životné prostredie (EIA).[29] Spoločnosť ČEZ následne o proces EIA 11. júla 2008 požiadala.[30] Vtedajší predseda SZ Martin Bursík komisiu kritizoval, nehodlal však EIA zabraňovať.[31] EIA však predstavuje iba prvý z mnohých krokov nutných na povolenie dostavby ETE. ČEZ predpokladal, že stavba by mohla byť zahájená v roku 2014, a 3. blok by mohol byť spustený v roku 2020.

Dnňa 7. apríla 2009 udelil Juhočeský kraj súhlas s dostavbou 3. a 4.bloku elektrárne výmenou za približne 4 miliardy Kč, ktoré ČEZ do širšieho okolia elektrárne investuje (opravy ciest, dostavba diaľnice). ČEZ požiadal dokonca o postavenie druhej železničnej trasy do elektrárne.[32]

Proti rozhodnutí protestovali predstavitelia Strany zelených a združenia Jihočeské matky, kritizovali okrem iného absenciu verejnej diskusie v procese schvaľovania (verejnosť bola zahrnutá do programu dodatočne, až pri zahájení konania).[28] Medzi zastáncov dostavby naopak patrí napr. združenie Jihočeští taťkové. Okrem toho je podľa niekoľkých nezávislých výskumov v Česku dlhodobo okolo 70 % obyvateľov za ďalší rozvoj jadrovej energie. K zaujímavostiam patrí, že táto otázka má podporu nadpolovičnej väčšiny dokonca aj medzi voličmi Strany zelených.[33]

JE Temelín

Palivo pre prvý blok bolo zavedené v júli 2000, 9. októbra 2000 bolo aktivované a 21. decembra 2000 bol prvý blok po prvýkrát pripojený do rozvodnej siete. Skúšobná prevádzka prvého bloku bola zahájená 10. júna 2002.

V júni 2002 bolo zavezené palivo pre druhý blok a 17. augusta 2002 bola zahájená reakcia. K rozvodnej sieti bol druhý blok po prvý raz pripojený 29. decembra 2002 a skúšobná prevádzka začala 18. apríla 2003.

V piatok 3. novembra 2006 bol Temelín skolaudovaný, rozhodnutie nadobudlo právnoplatnosť v pondelok 6. novembra 2006.[34]

Koeficient ročného využitia v roku 2006 sa napriek všetkým technologickým problémom priblížil ku 70%. Po ich doriešení začal dosahovať hodnoty okolo 85% a ročná výroba dosiahla hodnotu 15 TWh.[35][36] 18. júla 2010 o 16:02 dosiahla celková výroba elektrárne od zahájenia prevádzky 100 miliárd kWh. Také množstvo elektriny by pokrylo spotrebu celého Česka na 18 mesiacov a Temelín na jej výrobu potreboval asi 3500 dní.[37]

V marci 2019 bola zahájená stavba 26 kilometrov dlhého teplovodu z tejto jadrovej elektrárne do Českých Budějovíc.[38];

Celkové investiční náklady na dva bloky s celkovým elektrickým výkonom 2 000 MW dosiahli aj z dôvodov zásadných úprav projektu v priebehu výstavby 98 mld. Kč (cena do konca septembra 2004), čo predstavuje investičné náklady 50 000 Kč za kW.[39] Stavbu financovala spoločnosť ČEZ pomocou úverov, ktoré poskytli dve bankové konzorciá (konzorcium bánk vedené bankou Citibank (USA) a konzorcium bánk vedené bankou Fortis bank (Belgicko)), za úvery sa zaručil štát a americká Exim Bank .[40] Čisto ekonomická návratnosť investície je odhadovaná na menej ako 20 rokov.

Za každú vyrobenú kilowatthodinu elektriny odvádza ČEZ 5 halierov na tzv. jadrový účet, kde sa zhromažďujú prostriedky na uloženie vyprodukovaného rádioaktívneho odpadu a jeho prepracovanie.[41] ČEZ musí vytvárať aj finančné rezervy na budúcu likvidáciu elektrárne.[42]

Pre prípad vážnej havárie je Temelín poistený u medzinárodného poolu poisťovní. Limit plnenia však nedosahuje ani 1% predpokladaných nákladov v prípade vážnej havárie. To však nie je problém iba jadrových elektrární, ale tiež väčšiny hydroelektrární alebo iných veľkých priemyselných komplexov.

Hrubo sú vyznačené čísla u rokov, v ktorých elektráreň dosiahla nový rekord v množstve vyrobenej elektriny, prípadne je plánované, že ho dosiahne. Zdroje: ČEZ, ČTK.

Koeficient ročného využitia za rok 2012 dosiahol 87,1%.