Atómové elektrárne Bohunice

Komplex pozostáva z troch zariadení (jadrových elektrární) Bohunice A-1, Bohunice V-1 (blok 1 a 2) a Bohunice V-2 (blok 3 a 4). V súčasnosti sú aktívne len bloky 3 a 4. Bloky 1 – 4 boli postupne pripájané k sieti v rokoch 1978 – 1985. Ich celkový výkon je 1760 MW a ročná výroba elektrickej energie dosahovala 12 000 GWh (takmer 40% celkovej energie na Slovensku)[1].

Oba v súčasnosti prevádzkované bloky v AE Bohunice (t.z. bloky 3 a 4) pri premene jadrovej energie na elektrinu využívajú evolučné tlakovodné reaktory VVER-440/V-213, ktoré sú charakteristické:

• relatívne nízkym výkonom a hustotou výkonu
• veľkým objemom vody na chladenie počas prevádzky, ako aj na núdzové chladenie
• robustným projektom so železobetónovou obálkou, tzv. kontejnmentom s hrúbkou stien až 1,5 m
• trojnásobne zálohovanými bezpečnostnými systémami (3 x 100%)
• vysokou úrovňou pasívnej bezpečnosti.

V roku 2015 vyrobila atómová elektráreň V2 v Jaslovských Bohuniciach celkom 7 623 GWh elektrickej energie.[6]

Výstavba bloku A-1, prvej jadrovej elektrárne v Česko-Slovensku sa začala v auguste 1958. Blok bol postavený na koncepcii ťažkovodného reaktora KS 150, palivom bol prírodný urán, chladenie oxidom uhličitým. Blok bol v prevádzke od októbra 1972 do februára 1977. Od roku 1977 je blok v štádiu vyraďovania.

Výstavba jadrovej elektrárne V-1 podľa koncepcie tlakovodných reaktorov, sovietsky projekt VVER 440/V230 sa začala 24. apríla 1972. Prevádzka prvého bloku začala v decembri 1978 a druhého v marci 1980.

V priebehu výstavby V1 sa rozhodlo o výstavbe jadrovej elektrárne V2, teda tretieho a štvrtého bloku elektrárne, podľa sovietskej koncepcie VVER 440/V213. Ako palivo sa používa obohatený urán. V súlade s celosvetovým trendom zvyšovania úrovne jadrovej bezpečnosti však bola prijatá a začala sa budovať nová koncepcia JE V2 v roku 1976. Bloky boli uvedené do prevádzky v rokoch 1984 až 1985.

V elektrárni A1 sa nachádzal jeden experimentálny reaktor typu KS-150 naprojektovaný v Česko-Slovensku, ktorý používal ako palivo neobohatený urán. Elektráreň bola postavená v rokoch 1958 – 1972. Od začiatku ale boli s prevádzkou reaktora problémy a stalo sa v nej množstvo havárií, vrátane dvoch vážnych. V roku 1976 sa v reaktore počas vymieňania palivových článkov stala nehoda, pri ktorej prišli o život dvaja ľudia. Po v poradí druhej vážnej havárii 22. februára 1977 4. stupňa podľa INES, bola uzavretá a od roku 1979 je v likvidácii.

Odstavenie a vyradenie

Vyradenie elektrárne sa začalo Uznesením vlády ČSSR č. 135 z roku 1979.[7] „Do roku 1994 sa realizovali práce na základe ročných plánov a týkali sa odstránenia následkov nehody, minimalizácie dopadu činností vyraďovania JE A1 na okolie, demontáže zariadení strojovne a pomocných zariadení jadrovej časti elektrárne, výstavby zariadení na odvoz a odvozu vyhoretého paliva do Ruskej federácie.“[7] Vyraďovanie má byť ukončené v roku 2033.[7] „Do roku 1996 boli všetky činnosti, súvisiace s prípravou a vyraďovaním JE A1, hradené zo štátneho rozpočtu SR, neskôr zo Štátneho fondu likvidácie jadrových zariadení a od roku 2006 z Národného jadrového fondu.“[7] V roku 1993 vláda SR nechala vypracovať Projekt uvedenia JE A1 do radiačne bezpečného stavu. Tento projekt sa stal súčasťou I. etapy vyraďovania prebiehajúcej v rokoch 1994 až 2009.[8] Export vyhoretého paliva do Ruska bol ukončený v roku 1999.[9] Do roku 2016 bude prebiehať II. etapa Projektu vyraďovania JE A1. Je zameraná na „likvidáciu pôvodných, v súčasnosti už neprevádzkovaných technologických zariadení elektrárne, likvidáciu stavebných konštrukcií po uvoľnení priestorov, spracovanie a úpravu rádioaktívnych odpadov a ich ukladanie do Republikového úložiska rádioaktívneho odpadu v Mochovciach.“[9]

Vstup do komplexu EBO, v pozadí chladiace veže elektrární V1 a V2.

V elektrárni V1 sa od uvedenia do prevádzky v roku 1978 uskutočnilo viac ako tisíc technických úprav. Medzinárodne akceptovateľnú úroveň bezpečnosti dosiahla JE V1 ukončením rekonštrukčných prác v roku 2000. Všetky medzinárodné hodnotenia zhodnotili, že bezpečnosť JE V1 sa výrazným spôsobom zvýšila. Slovensko sa zaviazalo odstaviť V1 v dohodách o vstupe do Európskej únie.[10] Oba bloky boli pripojené do prenosovej sústavy vlastnou rozvodňou 220kV vedeniami V074 a V075 do rozvodne 220 kV Križovany.[11]

Neustále rastúce medzinárodné bezpečnostné požiadavky na prevádzku atómových elektrární vyvolali potrebu modernizácie blokov. Cieľom programu modernizácie a zvyšovania bezpečnosti V2 AE Bohunice bolo zabezpečiť, aby prevádzka blokov bola bezpečná, spoľahlivá a ekonomická. Modernizácia v hodnote takmer 500 mil. EUR, ktorá sa zrealizovala v rokoch 2002 – 2008 počas plánovaných odstávok blokov podľa odporúčaní MAAE, splnila svoj cieľ – pôvodné požiadavky boli nielen splnené, ale vo viacerých oblastiach aj prekročené.

Kvôli predčasnému odstaveniu dvoch blokov V1 AE Bohunice bolo potrebné hľadať možnosti rýchlej náhrady stratenej výrobnej kapacity. Na základe najlepších medzinárodných skúseností mohli Slovenské elektrárne, a.s. začať zvyšovať výkon všetkých prevádzkovaných jadrových blokov, ako aj hodnotiť možnosti dlhodobej prevádzky (Long Term Operation – LTO). Program LTO vychádza z pozitívnych výsledkov programov riadenia starnutia hlavných komponentov. Doterajšie výsledky vytvárajú reálne predpoklady bezpečne a spoľahlivo prevádzkovať elektráreň V2 AE Bohunice po dobu 60 rokov. V súčasnosti má V2 AE Bohunice povolenie k prevádzke platné bez časového obmedzenia s tým, že do roku 2018 musí vykonať periodické hodnotenie bezpečnosti (PSR).

Vzhľadom na vykonané technické úpravy a modernizáciu na tomto zdroji, ktoré boli zamerané na zvýšenie jadrovej bezpečnosti (postfukušimské opatrenia) na základe požiadaviek Úradu jadrového dozoru SR (ÚJD), Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (IAEA) a orgánov EÚ, je možné odôvodnene predpokladať splnenie aktuálnych požiadaviek na jadrovú bezpečnosť a tým predĺženie prevádzky V2 AE Bohunice o ďalších minimálne 10 rokov.

Od roku 2009 do roku 2013 prebehla realizácia opatrení na zvládnutie tzv. „ťažkých havárií“ (nadprojektové nehody s tavením paliva v reaktore). Slovenské elektrárne začali s prípravou projektu na zvládnutie ťažkých havárií už v rokoch 2005 – 2006, teda v období pred Fukušimou. Prvými blokmi, kde sa začali uskutočňovať projekty pre ťažké havárie, boli bloky V2 v Jaslovských Bohuniciach. Zrealizované boli už v roku 2014 a patria sem viaceré podprojekty, ako napr.:

• chladenie tlakovej nádoby reaktora z vonkajšej strany plášťa, t. j. dodanie potrebného množstva chladiva (vody) do priestoru pod reaktorom, kde chladivo gravitačne cirkuluje, a tak chladí nádobu reaktora zvonka
• systém na rýchle odtlakovanie primárneho okruhu. Cieľom je pomocou dvoch armatúr v krátkej dobe odtlakovať primárny okruh z 12,2 MPa na menej ako 2 MPa.
• riadenie vodíka v hermetickej zóne, ktorý je priamou odozvou na fukušimskú udalosť. Systém pozostáva z pasívnych rekombinátorov vodíka, ktoré zlučujú vodík s kyslíkom na vodu resp. vodnú paru.
• systém na zabránenie vytvorenia podtlaku v kontajnmente v dôsledku kondenzácie pary.
• dlhodobý odvod tepla z kontajnmentu slúži na odvod tepla naakumulovaného v zriadeniach, hlavne v stenách kontajnmentu. Jeho druhou úlohou je doplnenie chladiva do bazénu skladovania vyhoreného paliva. Núdzový zdroj chladiva je projekt spoločný pre oba bloky. V prípade ťažkej havárie má dodať dostatočné množstvo chladiva do reaktora, bazénu skladovania vyhoretého paliva a do sprchového systému. Ďalším systémom, ktorý dokáže napájať elektrickou energiu všetky systémy oboch blokov, je núdzový zdroj elektrickej energie – samostatná, seizmicky odolná dieselgenerátorová stanica.
• systém pre riadenie a informácie počas ťažkej havárie. Je samostatný pre každý blok, má pracoviská v každej blokovej dozorni a obe blokové dozorne majú svoju “dvojičku“ – ovládacieho pracoviska v Havarijnom riadiacom stredisku.

V roku 2010 bol zvýšený nominálny výkon reaktorov 3. a 4. bloku V2 AE Bohunice o 7% (z 1 375 MWt na 1 471 MWt), čo spolu s úpravami na sekundárnej časti elektrárne znamenalo zvýšenie elektrického výkonu každého bloku až na 505 MWe (z pôvodných 440 MWe). Je to nárast, ktorý pokryje približne 10 % spotreby domácností SR.[19]

V júli 2013 boli druhou Ficovou vládou predĺžené rokovania s ruskou štátnou firmou Rosatom o jej vstupe do projektu tretej elektrárne v Bohuniciach - projekt tzv. Nového jadrového zdroja. Rokovania boli zverejnené koncom júna 2013, poverenie vyjednávať mal minister hospodárstva Tomáš Malatinský od apríla 2013. Rosatom by mohol vstúpiť do Jadrovej energetickej spoločnosti Slovenska (JESS), „ktorá by mala zabezpečiť výstavbu novej jadrovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach“. 51% spoločnosti vlastní štát pomocou Jadrovej a vyraďovacej spoločnosti (JAVYS), zvyšok vlastní česká energetická firma ČEZ, ktorá má zaujem svoj podiel predať.

Projekt Nového jadrového zdroja (NJZ) plánovaný v lokalite Jaslovské Bohunice sa dostal do ďalšej fázy. Jadrová energetická spoločnosť Slovenska, a.s. (JESS) predložila na Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky Správu o hodnotení vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie. Proces posudzovania vplyvu na životné prostredie (EIA) bol naštartovaný v roku 2013. V nadväznosti na zverejnenie správy sa uskutoční verejné prerokovanie na úrovni dotknutých obcí. S vydaním záverečného stanoviska zo strany MŽP sa počíta v prvom štvrťroku 2016. Proces je riadený zákonom č. 24/2006 Z. z., o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, v platnom znení, ktorý zabezpečuje úplnú zlučiteľnosť s právom EÚ a medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Projekt je pripravovaný v súlade s uznesením vlády č. 948/2008, Energetickou politikou SR 2014 a Územným plánom regiónu vyššieho územného celku Trnavského samosprávneho kraja 2014.[20][21]

Predpokladaný termín začatia výstavby je rok 2021. Skúšobná prevádzka by mohla začať v roku 2027, komerčná prevádzka následne v roku 2029. Životnosť elektrárne má byť minimálne 60 rokov.[22]

Ako referenčné riešenia sa v správe uvažuje o celkovo šiestich typoch existujúcich reaktorov: AP1000 (Westinghouse, USA), EU-APWR (Mitsubishi, Japonsko), MIR1200 (konzorcium Škoda JS/Atomstrojexport/OKB Gidropress, Česko/Rusko), EPR (Areva, Francúzsko), ATMEA1 (Areva/Mitsubishi, Francúzsko/Japonsko) a APR1400 (Korea Hydro & Nuclear Power).

Pri NJZ sa má použiť dodávka na kľúč alebo dodávka technologických ostrovov v koordinácii s dodávateľom jadrového ostrova. Spolu s dodávkou technológie sa má zaistiť aj dodávka jadrového paliva, s prihliadnutím na možnosť jeho diverzifikácie. Elektráreň by mala celkovo stáť cca 6 miliárd €. Výkon elektrárne by mohol byť cca 1 200 MW.[23]

Podľa informácií z októbra 2019 sa s výstavbou novej elektrárne neplánuje do roku 2035. Dôvodom je predĺženie prevádzky bloku V2 na 60 rokov, teda do rokov 2044/2045. Súbežná prevádzka dvoch elektrární by tiež vytvorila nutnosť vysokých investícií do prenosovej sústavy. Jadrová energetická spoločnosť Slovenska však pokračuje s činnosťami predprípravnej časti projektu.[24]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Atómové elektrárne Bohunice

• Charakteristika - Atómové elektrárne Bohunice, Slovenské elektrárne a. s.
• História - Atómové elektrárne Bohunice, Slovenské elektrárne a. s.
• PLYN: Dňa 10. januára 2009 vláda rozhodla o opätovnom spustení druhého bloku Jaslovských Bohuníc (2)