Július Barč-Ivan

Narodil sa v dvojjazyčnej učiteľskej rodine (matka bola maďarského pôvodu), jeho otcom bol Július Barč, jeho matkou Alžbeta rod. Ivanová. Vzdelanie získal v Krompachoch, Spišskej Novej Vsi, Kežmarku, Prešove (maturita v r. 1926) a v Košiciach. Začal tiež študovať v rokoch 1926 – 1927 právo v Prahe, no pre zdravotné problémy musel štúdium ukončiť. Neskôr v rokoch 1928 – 1934 navštevoval teologickú fakultu v Bratislave. Po skončení vzdelávania pôsobil ako kaplán v Užhorode a farár v Pozdišovciach, neskôr administrátor evanjelického cirkevného zboru. Po presťahovaní do Martina redigoval periodiká (Obežník Slovenskej národnej knižnice, Slovenská národná knižnica), viedol Národné noviny, pracoval od roku 1942 v knižnici Matice slovenskej, kde od roku 1949 až do smrti pôsobil ako referent a katalogizátor bibliotéky. V roku 1948 sa oženil, no manželstvo mu vydržalo len tri mesiace. Ku koncu života trpel Parkinsonovou chorobou a mal psychické problémy.

Debutoval v roku 1933 knižným vydaním troch poviedok (okrem nich písal i divadelné hry), no už predtým uverejňoval časopisecky publicistické prózy (Vesna, Národné noviny). Využíva spomienky na detstvo, vyjadruje svoj súcit s utláčanými a prenasledovanými, svojim motívom dáva utopický podtext. Slovenskú drámu obohatil o nové témy a tvárne prostriedky, ale tiež podáva výpoveď o životnej a spoločenskej realite. Jeho dielo bolo ovplyvnené tvorbou svetových autorov (Henrik Ibsen, August Strindberg, Ernst Barlach, Fiodor Michajlovič Dostojevskij). Až do oslobodenia bol jediným sústavne píšucim dramatikom. Venoval sa aj publicistike a próze, ktorá vyšla vo výbere Cesta myšlienky (1971). Okrem zbierok noviel a poviedok vydal aj autobiograficky štylizovaný psychologický román a filmový scenár Pieseň.

• Regionálne osobnosti VKMK – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.