Ján Kupecký

Kupecký prišiel do Ríma bez prostriedkov, bez odporúčacieho listu, bez znalosti jazyka či iných kontaktov. Spočiatku sa len potuloval Rímom, ktorý sa hemžil množstvom umelcov. V čase jeho príchodu vrcholila čulá stavebná aktivita, stavalo sa mnoho kostolov v barokovom slohu, ale stavali sa aj početné svetské stavby či fontány. Snažil sa získať si prácu, ale nedarilo sa mu. Až v momente, keď sa cítil byť úplne na dne, zasiahla náhoda. Kupecký sa potuloval okolo jednej z jedální v snahe zaobstarať si jedlo. Svojim smútkom a opustenosťou zaujal istého Švajčiara z Zürichu menom Füessli, ktorý tu práve obedoval. Zľutoval sa nad ním, ponúkol mu jedlo a následne sa rozhodol pomôcť mu nájsť si prácu. Na prvý raz neuspel, ale nakoniec zohnal pre Kupeckého prácu u istého majstra. Kupecký pochopil, že sa tu od neho očakáva rýchlosť. Za jeden portrét platili totiž len pol ríšskeho toliara. V jeden deň tak dokázal vyhotoviť až deväť portrétov bývalých pápežov, ktoré mali veľmi slušnú úroveň.[5]

Popri práci študoval diela Raffaela a Michelangela, Tiziana, Correggia, a iných. Kupecký si časom našiel priateľov z umeleckých kruhov. Začal dokonca navštevovať akadémiu. Ku šťastiu mu opäť pomohla náhoda. Kupeckého dielo istý obchodník predal s veľkým ziskom princovi Alexandrovi Sobieskemu (syn poľského kráľa Jána III. Sobieskeho). Ten mal záujem priamo sa stretnúť s umelcom, ale obchodník mu to v očakávaní ďalšieho zisku nechcel umožniť. Počas pobytu v Ríme Kupecký ochorel a liečil ho lekár cisárskeho vyslanca, ktorý mu odporučil pobyt vo Frascati. Počas tohto pobytu maľoval mnoho významných osobností, čo mu umožnilo získať finančnú nezávislosť. Kupecký z vďačnosti venoval lekárovi svoje dielo Žobrák s chlapcom, a ten ho daroval veľvyslanectvu. Tam ho uvidel poľský princ Sobieski a požiadal, aby mu bol autor hneď predstavený. Doktor mu ho predstavil ako nemeckého maliara. Kupecký pre neho maľoval dva roky a princ ho štedro za jeho námahu odmeňoval.[6]

Následne ho povolal princ Adam von Lichtenstein do Viedne. Pred odchodom z Talianska absolvoval Kupecký ešte študijnú cestu do Bologne a Florencie.

Hoci Kupecký pôsobil v Ríme takmer 20 rokov, nezachovali sa presné informácie o jeho dielach a možno predpokladať, že pri jeho činorodosti, ich muselo byť veľmi veľa. Galéria Uffizi vo Florencii uchováva jeho autoportrét.

Predpokladá sa, že práve blízkosť vlasti bola dôvodom, prečo sa rozhodol prijať ponuku pracovať vo Viedni. Do Viedne prišiel niekedy koncom roku 1706 alebo začiatkom roku 1707. Bol už totiž v pozícii, keď si mohol slobodne vybrať či už svoje pôsobisko alebo osoby, pre ktoré pracoval. Vo Viedni bol veľmi úspešný, maľoval dokonca aj cisára Jozefa I., budúcu manželku cisára Karola VI., princa Eugena Savojského, mnohých uhorských magnátov, poľské princezné a iné významné osobnosti.

O jeho tvorbu prejavil dokonca záujem aj ruský cár Peter Veľký, ktorý ho pozval do Karlových Varov. Kupecký sa ho veľmi obával, trpel predsudkom voči jeho osobnosti, a preto sa zdráhal vyhovieť jeho požiadavke. Cár si ho potom vyžiadal cez svojho vyslanca. Ten cárovu požiadavku tlmočil cisárovi Karolovi VI. Kupeckému bolo nariadené vycestovať, ale v sprievodnom liste sa uvádzalo, že Kupecký dostal len šesť mesiacov dovolenky a následne sa mal vrátiť do Viedne, kde mal dokončiť svoju prácu. Kupecký a cár sa vraj rozprávali po česky a obaja sa počas maľovania cítili veľmi príjemne. Cár bol s jeho prácou maximálne spokojný, čo prejavil výškou honoráru a prianím vyhotoviť ešte niekoľko kópií svojho portrétu. Portrét cár poslal do Petrohradu, aby podľa neho razili podobu jeho hlavy na minciach. Peter Veľký dokonca ponúkol Kupeckému, aby vstúpil do jeho služieb.[7] Füessli uvádza, že sa mu Kupecký viackrát zmienil, že zo všetkých maľovaných osobností na ňom cár zanechal najväčší dojem, a ak by mu to okolnosti boli umožňovali, bol by rád vstúpil do jeho služieb.[8]

Po príchode do Viedne sa dozvedel o smrti svojho otca a nemožnosť ospravedlniť sa mu za útek z domova Kupeckého veľmi trápila. Snažil sa teda nájsť aspoň svojho prvého učiteľa Clausa, ale ten tiež umrel. Spomenul si na jeho dcéru, ktorú vyhľadal. Zistil, že žila vo veľkej núdzi. Či už z dôvodu ľútosti, jej krásy alebo z vďačnosti voči jej otcovi, rozhodol sa s ňou zosobášiť. Manželstvo nebolo šťastné. Manželka mu bola neverná. Kupeckému sa dostali do rúk listy, ktoré si jeho manželka vymieňala so svojím milencom. Prekvapuje ale informácia od Füessliho, že Kupecký nevedel dobre čítať a písať po nemecky, a preto mu ich musel predčítať priateľ. Pritom počas jeho pobytu v Ríme ho lekár vyslanca predstavil princovi Sobieskemu ako nemeckého maliara, z čoho možno usudzovať, že komunikoval v nemčine. Nepredpokladá sa, že by bol negramotný.

S manželkou mali dve deti. Syna a dcéru, ale obaja umreli. Kým o synovi máme presné informácie, narodenie dcéry, otcov vzťah ku nej, či reakciu na jej smrť nepoznáme. Dcéra sa spomína len pri súpise jeho diel v testamente, kde je vyobrazená na jednej maľbe.

Do tohto viedenského obdobia sú datované aj obrazy so slovenskou tematikou, vrátane portrétu jeho matky v slovenskom kroji. O stretnutí s matkou alebo o návšteve rodiska nie sú presné informácie. Jeho diela so slovenskou tematikou ako Portrét slovenského chlapca s fajkou, Muž s tanierom, rybou a džbánom, spomínaný portrét matky alebo Slovenskí pastieri pri ohni nám predstavujú Kupeckého už ako zrelého majstra. Živý realizmus týchto diel a zároveň prirodzenosť výrazu zobrazených ľudí to úplne dosvedčuje.

Cisár Karol VI. bol veľmi nadšený Kupeckého maľbami, až do tej miery, že Kupeckého ho požiadal, aby sa stal jeho dvorným maliarom, pričom si on sám mal stanoviť podmienky prijatia. Kupecký na veľké prekvapenie okolia túto ponuku zdvorilo odmietol s vysvetlením, že nechce byť závislý od nikoho a chce zostať slobodným umelcom.[9] ) Vzhľadom na rekatolizačnú politiku Karola VI. a v obave z jeho hnevu a pomsty sa Kupecký rozhodol opustiť Viedeň. Možno sa obával, že z dôvodu odmietnutia cisára zákonite musí prísť trest, a preto zvolil odchod z Viedne.

Kupecký napísal priateľovi z čias pobytu v Ríme Blendingerovi do Norimbergu a požiadal ho o zabezpečenie ubytovania. Ten mu ponúkol svoj vlastný dom. Keď sa Kupecký presvedčil, že manželka a syn sú v bezpečí, v noci potajomky odišiel z Viedne.

Po svojom príchode bol veľmi milo privítaný predstaviteľmi mesta a zároveň oslovený s ponukou maľovania portrétov rôznych miestnych osobností. Maľoval dokonca aj biskupov z Würzburgu a Bambergu. Dostal požiadavku maľovať anglického kráľa alebo dánsku kráľovnú. Obidve tieto ponuky z dôvodu zlého zdravotného stavu odmietol.

Počas pobytu v Norimbergu došlo v živote Kupeckého k veľkej tragédii. Na ovčie kiahne tu umrel jeho syn Kristián Ján Fridrich vo veku 17 rokov. Syn bol na svoj vek slušne vzdelaný (hovoril latinsky a grécky), a bol aj umelecky nadaný (hral na klavíri, dokonca maľoval a všetko nasvedčovalo tomu, že mal predpoklady stať sa veľmi dobrým maliarom). Možno teda predpokladať, že by bol pokračoval v otcových stopách. Po smrti syna sa Kupecký úplne uzavrel. Podľahol takému žiaľu, že sa o neho obávali priatelia. Nechcel ani dovoliť, aby bol syn pochovaný. Füessli sa nakoniec rozhodol dať ho pochovať. Keď Kupecký precitol z najväčšieho žiaľu, poďakoval sa Füesslimu a uhradil mu všetky výdavky spojené s pohrebom. Sotva sa ako tak upokojil, objavili sa opätovne problémy v manželstve. Nechal sa prehovoriť priateľom a napísal testament, v ktorom Kupecký odkázal majetok aj chudobným. Pôvodne chcel manželku z dôvodu opätovnej nevery vylúčiť z dedičstva. Manželka sa mu ale vyhrážala žalobou, a tak sa predsa len rozhodol nechať jej istý majetok. V tomto období už trpel obrovskými bolesťami zapríčinenými podagrou a vodnatieľkou, ktoré ho už dlhší čas trápili. Na jednom z jeho autoportrétov môžeme vidieť, že sa namaľoval s obviazanou rukou, napuchnutou z dôvodu tejto choroby. Umrel 16. júla roku 1740.

Hoci sa Kupecký v Norimbergu tešil úcte a bol často pozývaný k významným osobnostiam, ako protestant, navyše nepraktizujúci povinné obrady, musel byť pochovaný skoro v tajnosti a tichosti a jeho hrob je dnes neznámy.

Jediné jeho autentické dielo, ktoré sa nachádza na Slovensku je Portrét muža. Vo viacerých variantoch je známa aj jeho podobizeň slovenského učenca Mateja Bela. O veľkej obľube jeho portrétov svedčí aj značný počet dochovaných replík a kópií jeho obrazov, ale aj grafické listy 73-och Kupeckého diel, ktoré pod titulom Joannis Kupezki, Incompabilis Artificiis, Imagines et Picturae... technikou mezzotinty vytvorili Bernard Vogel, jeho syn Johann Christoph Vogel a Valentin Preissler. Súbor grafík bol vydaný v Norimbergu v roku 1745. Tieto grafické reprodukcie podávajú svedectvo aj o Kupeckého maľbách, ktoré sú už dnes neznáme.