Ján Kempný

Ján Kempný sa narodil 19. októbra 1912 v Žiline. Pochádzal z tradičnej žilinskej katolíckej rodiny - jeho otec Ondrej pracoval ako kováč a kolár, matka Mária bola domáca. Jeho prastrýko Ján bol významný katolícky kňaz.[3] Právo študoval v Bratislave, Dijone, Viedni. Absolvoval 1936.[4] Od roku 1939 bol tajomníkom Zväzu drevárskeho hospodárstva, neskôr Lesníckej a drevárskej ústredne v Bratislave. Od roku 1933 bol predseda Ústredia slovenského katolíckeho študentstva, funkcionár rôznych katolíckych spolkov.[4]

HSĽS bola v roku 1945 zakázaná a tak početnou skupinou obyvateľstva, ktorá nemala politické zastúpenie a nebola rozhodnutá medzi dvoma existujúcimi slovenskými politickými stranami (KSS a DS), boli katolícki veriaci aj preto, že DS bola vnímaná ako strana evanjelikov (a bývalých agrárnikov). V októbri 1945 sa práve v jeho kancelárii  zišlo 16 poslancov DS a 14 z nich sa vyslovilo za vystúpenie zo strany.[5] Kempný sa na jar 1946 v rámci DS podieľal na prípravách vzniku novej katolíckej politickej strany nazvanej pracovne Kresťansko-republikánska strana, ktorá už mala v marci pripravené stanovy[5]. Predseda DS Jozef Lettrich však uzavrel takzvanú Aprílovú (1946) dohodu, v ktorej programovo aj personálne vyšiel v ústrety požiadavkám katolíkov a Kempný sa stal členom jej užšieho predsedníctva a jedným z troch generálnych tajomníkov (ďalší boli Miloš Bugár a Fedor Hodža). Katolíci Kempný a Bugár tak vytvárali protiváhu F. Hoždovi ako evanjelikovi. Kempný bol v rokoch 1946 – 1947 jednou z hlavných postáv slovenskej politiky[6][7][8], ktorý významne prispel k úspechu DS vo voľbách v roku 1946.

Od roku 1946 a najmä po prehratých voľbách v máji, komunisti stupňovali kampaň proti nekomunistickým stranám, pri ktorej argumentovali prepojením DS s bývalými ľudákmi. Komunistom sa podarilo ešte v máji v spolupráci s inými českými stranami znevýhodniť DS pri vytváraní vlády Treťou pražskou dohodou. V júli 1947 mal Klement Gottwald prejav na Devíne, v ktorom varoval pred ľudáckymi a autonomistickými tendenciami. Zakladateľ DS Ján Ursíny mu verejne oponoval. KSS v spolupráci so Štátnou bezpečnosťou kompromitovala Ursínyho (prostredníctvom jeho tajomníka Obucha) až ho donútila rezignovať 30. októbra 1947 z postu podpredsedu vlády. Paralelne sa rozbehla kauza Bugára a Kempného. Ako poslanci čelili trestnému oznámeniu z vykonštruovaného obvinenia (pozri nasledovný odsek). 14.- 15. októbra 1947 sa v parlamente rokovalo o ich vydaní na trestné stíhanie. Československá strana ľudová a Demokratická strana sa ich zastávali, komunisti ostro agitoval v prospech vydania. Obaja nakoniec súhlasili s tým, že sa sami dobrovoľne vydajú justícii (formálne bolo podstatné, že v takom prípade by boli umiestnení v normálnej väzobnej cele, nie v zariadení ŠtB). Obaja na ceste z Prahy vystúpili z vlaku v Břeclavi a nechali sa tajne dopraviť do bratislavského domu poslanca Valentína Matrka. Medzitým plénum snemovne rozhodlo o ich vydaní a Kempný s Bugárom následne sami došli do justičného paláca v Bratislave a vydali sa k dispozícii súdu. Celkovo bolo do 14. septembra 1947 väzobne zaistených 707 osôb obvinených z protištátnej činnosti.[9]

Bugár a Kempý boli obvinení z protištátneho sprisahania, o odhalení, ktorého informoval samotný predseda česko-slovenskej vlády V. Široký pol roka vopred (28.11.1946). Aprílová dohoda bol komunistami označená ako "pakt s ľudáctvom umožňujúci šíriť myšlienky ľudáckej emigrácie". Podstatou obvinenia bola takzvaná spolupráca so zahraničnou "protičeskoslovenskou" emigráciou, ktorú predstavovali K. Sidor (odsúdený v neprítomnosti v roku 1947 na 20 rokov) a F. Ďurčanský (skupina mladých ľudáckych činiteľov).[10]

ŠtB vykonštruovala dôkazy na základe "vyťažovania" v Bratislave zatknutého kuriéra emigrácie Rudolfa Komanderu, ktorý sa zaviazal k spolupráci. Komadera tvrdil, že Kempný mu povedal, že podporuje Ďurčanského napriek tomu, že sa osobne nestretli.

Komunistom sa takto podarilo spojiť predstaviteľov DS so skupinami zo zahraničia, ktoré pôsobili s cieľom obnovenia Slovenského štátu. Priamo ministrom vnútra V. Noskom bola väčšina členov "protištátneho sprisahania" označená za členov alebo prívržencov DS. Dôsledkom boli organizované pouličné demonštrácie komunistických sympatizantov a následne revízie silových a politických pomerov na Slovensku, čím KS niekoľko mesiacov pred februárovým prevratom získala výraznú moc.

Pred súdom Kempný nepriznal akúkoľvek vinu a do februára 1948 hrozilo komunistom, že súd ho oslobodí. Spád súdneho konania sa zmenil po februárovom prevrate. Rozsudky nad Bugárom a Kempným boli vynesené 15. mája 1948. Kempný bol odsúdený na šesť rokov za údajné spolčenie proti republike, Bugár na jeden rok. Kempný mal vtedy 35 rokov a 4 ročného syna.[11] Stali sa tak obeťami, procesu, ktorý sám súd označil za politický.[11] Boli prvými obeťami (spolu s ďalšími: Ľ. Obtulovič - 8r., F. Jurkovič - 7r., P. Maxoň - 7.r, J. Staško - 6r., P. Čarnogorský - 15 mes.), ktorých sa podarilo komunistom zdiskreditovať za pomoci tajnej polície ŠtB a straníckej tlače (Kempný bol očierňovaný, že bol osobným tajomníkom Sidora, že ako tajomník Lesníckej a drevárskej ústredne v Bratislave zarobil na vývoze dreva pre fašistické Nemecko, že sa nezapojil do SNP a pod.[5])

Historik Jan Rychlík vníma rozsudky ako relatívne mierne, pretože režim po svojom víťazstve vo februári stratil hlavný záujem na eskaláciu tejto kauzy a navyše justícia ešte nefungovala úplne zmanipulovaným spôsobom.

Konečným dôsledkom bolo, že predstavitelia DS sa dostali pod kontrolu bezpečnosti, boli strážení v bytoch a mali zakázané nadväzovať medzi sebou kontakty. Komunistom sa podarilo stranu rozbiť a "na jej troskách založiť novú Stranu slovenskej obrody"[4] ktorú už ovládali a to tak, že v máji 1948 mala už menej ako 1 000 členov. 300 tisícová bývalá členská základňa HSĽS si musela uvedomiť, že sa buď prikloní ku KSS alebo pôjde za mreže.

Postupne vystriedal väzenia v Leopoldove, Ilave, Pankráci, Jáchymove, ale aj v kameňolome v Mořinej. Z väzenia ho prepustili až v roku 1953, zvyšok produktívneho života pracoval ako robotník (zamestnanec Drevoindustria Žilina[4]), do dôchodku odišiel v roku 1987. Právne a občiansky rehabilitovaný bol však až v roku 1989.[11]

Dožil sa politických zmien a znovuzaloženia Demokratickej strany (1989) a vo februári 1990 sa zúčastnil na zakladajúcom sneme strany KDH. V roku 1996 mu prezident Michal Kováč prepožičal Rád Ľudovíta Štúra. Zomrel vo veku 84 rokov v Rajeckých Tepliciach, kde žil. Pochovaný je v Žiline, kde sa narodil.

1. Ján Kempný [online].
2. Chronológia vývoja mesta Žilina [online]. zilina.sk, [cit. 2011-12-23].
3. Slovenské pohľady, str. 142, Matica slovenská, 1997
4. Ján Kempný, Encyklopédia Slovenska, II zväzok, str. 62, Veda, vydavateľstvo SAV, 1979
5. Štefan Šutaj. Slovenské občianske politické strany v dokumentoch. (1944 – 1948). Slovenská akadémia vied. Spoločenskovedný ústav SAV. Košice 2002
6. Zomrel demokrat a vlastenec Ján Kempný [online]. sme.sk, [cit. 2011-12-21].
7. kol. aut.: Politické strany, 1938-2004.
8. Rychlík, Jan: Češi a Slováci ve 20. století.
9. Július Bartl: Slovak History: Chronology & Lexicon, str. 147, Bolchazy-Carducci Publishers, 2002 (anglicky)
10. Jablonický J: generálni tajombníci DS z parlametnu do väzenia. IN politické vedy I. 1998, s 42-61
11. Juraj Kríž: Ján Kempný – prvá obeť boľševikov..., Blog na DennikN, jún 2015 

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ján Kempný na českej Wikipédii.