Ivica Račan

Už v roku 1961 vstúpil do Zväzu komunistov Juhoslávie (chorvátska skratka SKJ) vo veku 15 rokov. Od roku 1968 bol členom Ústredného výboru zväzu. V sedemdesiatych rokoch zastával ďalšie funkcie v kultúrnej, ideologickej a informačnej oblasti. Od roku 1982 viedol politickú školu Josipa Broza Tita pre domáce stranícke kádre. Stál na čele chorvátskych komunistov, v decembri 1989 bol zvolený za predsedu SKJ.

V roku 1990 na 14. mimoriadnom zjazde SKJ, na ktorom sa prerokovávala budúcnosť Juhoslávie, došlo k rozkolu medzi predstaviteľmi jednotlivých národných zväzov. Chorvátsky zväz sa pripojil k Slovincom (Milan Kučan) a i napriek tlaku a presviedčaniu Srbmi (Slobodan Miloševič) zjazd opustil. Račan ako dôvod uviedol: „Komunistická strana bez Slovincov nie je akceptovateľná“, a tak sa zjazd bez účasti Chorvátska už viac nemohol zísť.[1]

Ďalší vývoj situácie pozri v článku dejín Juhoslávie

Po prvých národných voľbách v Chorvátsku z 8. apríla 1990 získali komunisti málo nad 30 % hlasov a voľby vyhrala Chorvátska demokratická únia (chorvátska skratka HDZ). Račan reformoval komunistický typ strany na stranu sociálne demokratického typu pod názvom Zväz komunistov Chorvátska - Strana demokratických premien. V roku 1994 sa spojila s Sociálnou demokraciou Chorvátska a pod názvom Sociálno-demokratickú stranu Chorvátska (chorvátska skratka SDP) bola v opozícii. Silnou opozičnou stranou bola aj Chorvátska sociálne liberálna strana (chorvátska skratka HSLS).

Po konci Chorvátskej vojny za nezávislosť a občianskej vojny v Bosne mali voliči väčší záujem o sociálne otázky, preto strany typu SDP upevňovali svoju pozíciu. V parlamentných voľbách v 1995 najviac hlasov stratila dovtedy najsilnejšia opozičná strana HSLS.

V januári 2000 vyhrala parlamentné voľby koaličná SDP. Vďaka podpore Dražena Budiša z HSLS a ďalších dvoch strán získali percentuálne najviac parlamentných kresiel. Račan sa stal predsedom vlády zloženej z ministrov šiestich politických strán. Predošlá vládna HDZ síce voľby vyhrala v počte hlasov jednej strane, ale bez koaličných partnerov nemala dostatočnú podporu. Oproti minulým voľbám prepadla takmer o 30 % hlasov.

Vo februári bol riadnym prezidentom zvolený Stjepan Mesić, po smrti Franja Tudjmana od 10. decembra 1999 do 18. februára 2000 vládli dvaja úradujúci prezidenti. Mesić predstavoval nový reformný štýl v chorvátskej politike, liberálny prístup a otvorenosť zahraničným investíciam. Zatiaľ čo Račan musel bojovať s frakčnými nezhodami vo svojej vláde, jeho politika by sa dala nazvať politikou ústupkov. Avšak s Mesićom úspešne presadzovali vstup Chorvátska do medzinárodných spoločenstiev. Na konci novembra 2000 sa Chorvátsko stalo členom Svetovej obchodnej organizácie (WTO).

Predošlé vládnutie prezidenta Franja Tudjmana možno charakterizovať ako medzinárodne izolované, preto vplyv zahraničných investícii posilnil ekonomiku štátu priamo už počas Račanovej vlády. Pripisuje sa mu 5% medziročný nárast HDP, reformy vo verejnom a politickom sektore, urovnávanie rozporov so Srbmi a ostatnými štátmi bývalej Juhoslávie.

Po ďalších parlamentných voľbách v novembri 2003 Račan a SDP odchádza do opozície. Vládnou sa stáva opäť HDZ s predsedom a ďalším premiérom Ivom Sanaderom.