Istrorumunčina

Istrorumunčina je románsky jazyk, patriaci do balkánskorománskej a rumunskej jazykovej podskupiny, ktorým sa momentálne hovorí v pár dedinách a samotách na polostrove Istria v Chorvátsku.[1]

Istrorumunčina
(Vlășește, Rumârește, Rumêri-kuvinta)
ŠtátyChorvátsko
RegiónIstria
Počet hovoriacich830[1]
Poradie?
Klasifikáciaindoeurópske jazyky
  • románske jazyky
    • balkánske románske jazyky rumunskej jazykovej podskupiny
      • istrorumunčina
Písmolatinka
Jazykové kódy
ISO 639-1ruo
Pozri aj: Jazyk – Zoznam jazykov
 Jazykový portál

Rozšírenie

Ešte v 19. stor. sa hovorilo týmto jazykom od vrchu Ćićarija (starovekého Mons Carusadius) až do Terstu. Hovoriaci boli nazývaní Vlasi, ale aj Rumeni, Rumeri, Rumunjevi, Rumini, Čiribiru (tento názov používajú Taliani).[1]

Dnes sa delia na dve malé skupiny[1]:

  • kraj Čičarija – okolie obcí Žejane a Muna (pod severným svahom vrchu Učka)
  • údolie Raš – okolie Šušnjevice a niekoľko ďalších obcí a k ním prislúchajúcich lazov (pod južným svahom vrchu Učka).

Pred druhou svetovou vojnou sa ich mnoho vysťahovalo, najmä do USA, Argentíny, Švédska, Kanady a Nemecka. Počtom asi 500 hovoriacich sa radia medzi vymierajúce jazyky, Istrorumuni sú nazývaní „najmenšou jazykovou skupinou v Európe“ a sú zaradení v UNESCO Red book of endagered languages (červenej knihe ohrozených jazykov). Obývajúc len asi 8 samôt a 2 spomenutia hodné dediny (vyššie spomenuté Žejane a Šušnjevica) nepovažuje ich Chorvátska vláda za dostatočne významných na založenie vlastného školstva a kultúrnych inštitúcií. Niekoľko stoviek hovoriacich, zachovávajúc si svoj materinský jazyk žije v New Yorku.

Literatúra

Jazyk má síce kodifikovanú spisovnú podobu, no nijaké väčšie literárne diela v ňom nevznikli. Každopádne však Andrea Glavina, Istrorumunka, vzdelaná v Rumunsku, napísala roku 1905 Calendaru lu Rumeri din Istrie („kalendár istrijských Rumunov“), v ktorom bolo napísaných mnoho príbehov jednoduchého ľudu – Rumunov z Istrie. Roku 1998 zostavil zbierku Istrorumunských ľudových piesní a príbehov A. Kovačec. Keď sa Andrea Glavina stala starostkou Valdarsy a založila tam roku 1922 školu s vyučovacím jazykom Rumunčinou, napísala po Rumunsky nasledujúci „Imnul Istro-Romanilor“:

Roma, Roma i mama noastră
noi Români rămânem
Romania i sora noastră
tot un sâng-avem
nu suntem singuri pe lume
și 'neă avem frați
Italiani cu mare nume
mâna cu noi dați
ca sa fim frate și frate
cum a dat Dumnezeu
să trăim până la moarte
eu și tu și tu și au

Referencie
  1. MRUŠKOVIČ, Viliam. Európa jazykov a národov na prahu tretieho tisícročia. Martin : Matica slovenská, 2008. 517 s. ISBN 978-80-7090-858-7. S. 235.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Istro-Romanian language na anglickej Wikipédii.

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.