Žltačka
Žltačka (lat. icterus) je patologický stav, ktorý sa klinicky prejavuje zožltnutím kože, očného bielka, slizníc aj ostatných tkanív. Spôsobuje ho zvýšená koncentrácia žltého žlčového farbiva bilirubínu v krvnej plazme.
| Žltačka | |
 Žltačka ako príznak hepatitídy A | |
| Klasifikácia | |
|---|---|
| MKCH-10 | R17: Nešpecifikovaná žltačka (odkaz) |
 | |
Nesprávne sa termín žltačka používa ako označenie zápalu pečene (hepatitídy), pri ktorých je hlavný symptóm. No vyskytuje sa aj pri ďalších chorobách, napríklad vo významnej časti prípadov žltej zimnice.
Bilirubín a jeho úloha v organizme
Bilirubín je žlté farbivo, ktoré vzniká ako odpadný produkt degradácie hemoglobínu. Červené krvinky majú obmedzenú životnosť (asi 120 dní), potom sú vychytávané v slezine a pečeňových sínusoch a zničené. Z hemoglobínu je potom odstránené železo, ktoré sa použije k syntéze nového krvného farbiva, a bielkovinná zložka (globín), ktorá sa tiež recykluje. Zvyšok hému, porfyrínová kostra, je postupne premenený na bilirubín.
V tele zdravého dospelého človeka denne vznikne 250 – 350 mg bilirubínu.
Bilirubín je málo rozpustný vo vode, teda aj v krvnej plazme. Naviazaný na krvnú bielkovinu albumín sa dostáva do pečene, kde je vychytávaný hepatocytmi.
Vo vnútri hepatocytu je konjugovaný na rozpustné bilirubínglukoziduronáty. Tie sú vylučované do žlče a následne do tenkého čreva.
V hrubom čreve sú bilirubínglukoziduronáty rozložené bakteriálnymi enzýmami na bezfarebné urobilinogény, z ktorých časť je spätne resorbovaná do krvi, väčšina je ale ďalej črevnou mikroflórou oxidovaná na farebné urobilíny, ktoré sú zodpovedné za sfarbenie stolice.
Príčiny žltačky
Za normálnych okolností je väčšina bilirubínu v krvnej plazme naviazaná na albumín. Keď ale jeho koncentrácia v krvi presiahne 20 – 30 mg/l, všetky väzbové miesta na albumíne sú už obsadené a prebytočný bilirubín difunduje do tkanív. Pretože bilirubín je žlté farbivo, tkaniva tým zožltnú.
K tomu môže dôjsť z troch príčin a podľa toho sa tiež žltačky delia do troch skupín:
- hemolytická (prehepatálna)
- hepatocelulárna (parenchymatózna)
- obštrukčná (posthepatálna)
Hemolytická žltačka
Hemolytická, alebo prehepatálna žltačka je spôsobená zvýšeným rozpadom červených krviniek (hemolýzou), teda aj zvýšenou produkciou bilirubínu. Pečeň teda nestačí spracovať všetok bilirubín a jeho koncentrácia v plazme tak stúpne.
Hemolytická žltačka môže byť príznakom infekčných ochorení, ako je malária, pri ktorej dochádza k rozpadu erytrocytov pôsobením parazitického prvoka.
U novorodencov vzniká ľahká žltačka (lat. icterus neonatorum) kvôli ešte nedostatočnej funkcii pečeňových enzýmov a zvýšenej hemolýze. Novorodenecká žltačka sa lieči fototerapiou – viditeľné svetlo (najmä modré) totiž mení konformáciu bilirubínu, ten sa stáva rozpustnejší vo vode a môže byť vylúčený močom. Ťažká žltačka (lat. icterus neonatorum gravis alebo morbus haemolyticus neonatorum) môže vzniknúť pri hemolýze v dôsledku cirkulujúcich protilátok proti erytrocytom, najčastejšie v dôsledku Rh inkompatibility matky a plodu. Pri ťažkej žltačke hrozí poškodenie mozgu. Ťažkú žltačku možno liečiť len obťažne, napr. výmennou transfúziou.
Nekompatibilné transfúzie krvi vedú k hemolýze krvi príjemcu, čo sa tiež môže prejaviť ako hemolytická žltačka.
Hemolytická žltačka môže byť tiež príznakom geneticky podmienených chorôb, ako je kosáčikovitá a hemolytická anémia. Obe choroby spôsobujú rozpad červených krviniek. Pri kosáčikovitej anémii sa tvorí abnormálny hemoglobín, ktorý deformuje krvinky, hemolytická anémia je spôsobená nedostatočnou alebo žiadnou aktivitou glukóza-6-fosfát dehydrogenázy, jedného z enzýmov pentózového cyklu, na ktorom z veľkej časti závisí metabolizmus erytrocytu.
Hepatocelulárna žltačka
Hepatocelulárna žltačka je spôsobená priamo neschopnosťou pečene bilirubín z krvi prijať, konjugovať alebo vylúčiť do žlče.
Koncentrácia bilirubínu v plazme preto stúpne; zároveň sa bilirubín objaví v moči, moč je preto tmavá. A pretože pečeň vylučuje do žlče málo bilirubínu, v čreve sa tvorí menej urobilínov a stolica je svetlejšia (hypocholická).
Hepatocelulárna žltačka býva dôsledkom poškodenia pečene (toxická hyperbilirubinémia) látkami ako je chloroform, arzfenamíny, tetrachlórmetán, acetaminofén, alkohol, toxínmi húb rodu Amanita (alfa-amanitín a i.). Tento typ žltačky je jeden z príznakov cirhózy pečene a vírusovej hepatitídy, teda infekčnej žltačky.
Niektoré vrodené dedičné choroby sa prejavia ako hepatocelulárna žltačka, napríklad Crigler-Najjarov syndróm alebo Dubin-Johnsonov syndróm.
Obštrukčná žltačka
Obštrukčná, alebo aj posthepatálna žltačka je spôsobená upchaním žlčových ciest, preto sa nazýva tiež obštrukčný ikterus. Pečeň nemôže vylučovať konjugovaný bilirubín, ten preto prechádza späť do krvi.
Pri obštrukčnej žltačke je zvýšená hladina bilirubínu v krvi, bilirubín je aj v moči, tá je preto tmavá. Naopak do čreva sa vinou uzáveru žiadny bilirubín nedostane, stolica je preto svetlá (acholická).
Najčastejšou príčinou obštrukcie žlčových ciest sú žlčové kamene a nádor hlavy pankreasu, ktorý zvonku utláča žlčovody. Menej často je príčinou priamo nádor žlčových ciest.
Obštrukčná žltačka môže byť tiež príznakom infekčných ochorení (schizostomiáza), zápalu žlčníka alebo podžalúdkovej žľazy (pankreasu).
Neliečená obštrukcia žlčových ciest môže viesť až k pečeňovému zlyhaniu.
Literatúra
- MURRAY, Robert K. Harperova biochemie. Praha : H & H, preklad 23. angl. vydania (Lenka Fialová), 3. české vydanie, 2001. ISBN 80-7319-003-6. S. 872. (česky)
Externé odkazy
- Stránky venované infekčným žltačkám (po česky)
Zdroj
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Žloutenka na českej Wikipédii.