Ictineo II

Ictineo II bola evolúciou ponorky Ictineo I. Pôvodne bola takisto ako predchodca poháňaná ľudskou silou, mala však množstvo ďalších vylepšení: chemické svetlo, zasúvacie klepetá určené na manipuláciu s predmetmi pod hladinou, oddelené balastné (záťažové) komory. Španielske námorníctvo prisľúbilo, no nakoniec neposkytlo Monturiolovi potrebnú finančnú podporu. Bol tak prinútený získať potrebné zdroje zbierkou, podobne ako pri svojom prvom pokuse. Podarilo sa mu týmto spôsobom zozbierať až 300 000 pesiet. Následne založil spoločnosť La Navegación Submarina s cieľom vyvinúť Ictineo II.

Koncom roka 1865 sa Monturiol pokúsil získať pozornosť vojenských kruhov a ich sponzoring tým, že do ponorky nainštaloval delo ovládateľné zvnútra ponorky (nabíjanie i streľba). Neuspel a vo finančnej núdzi sa obrátil na ministra moreplavby Spojených štátov. V tom čase v oblasti prebiehala Americká občianska vojna a Monturiol dúfal, že jeho projekt by mohol kompetentných zaujať. Aj tento pokus získať ďalšie peniaze na vývoj bol neúspešný, pretože občianska vojna krátko nato skončila.[1]

Ponorka absolvovala svoju prvú plavbu 20. mája 1865 (ešte s pomocou ľudskej sily) a úspešne sa ponorila do hĺbky 30 metrov. Monturiol však bol nespokojný s obmedzeniami, ktoré spôsoboval ručný pohon. Jedinou možnosťou v tom čase bol parný stroj, ale jeho vtedajšia konštrukcia vyžadovala oheň, ktorý jeho použitie v ponorke pod hladinou znemožňoval. Začal preto experimentovať s chemikáliami a vytvoril zmes zloženú z 53% zinku, 16% oxidu manganičitého a 31% chlorečnanu draselného. Zmes dokázala vytvoriť dostatočné teplo na pohon parného stroja a zároveň pri chemickej reakcii vznikal ako vedľajší produkt kyslík. Kúpil šesť-valcový parný stroj a rozdelil ho na polovicu; jedna bola poháňaná parou z kotla na uhlie pre pohyb na hladine, druhá parou zo samostatného kotla na jeho chemickú zmes pre pohon pod hladinou.[1]

Monturiol uvažoval o novej ponorke pre svoj nový pohon, ktorá by bola celá z kovu a pohon by bol v nej uložený samostatne. Nanešťastie na podobný projekt nemal dostatok financií a tak sa nakoniec rozhodol zabudovať svoj nový pohon do Ictinea II.

22. októbra 1867 Ictineo II s parným strojom absolvoval svoju prvú plavbu na hladine, pričom dosiahol priemernú rýchlosť 3,5 a maximálnu 4,5 uzla. 14. decembra 1867 sa Monturiol s ponorkou prvýkrát ponoril a spustil svoj chemický motor, zatiaľ len na mieste.

23. decembra 1867 spoločnosť La Navegación Submarina vyhlásila bankrot. Monturiol do spoločnosti vložil 100 000 pesiet (za čo sa v tom čase dalo kúpiť niekoľko fregát alebo 160 kg zlata)[2] – už si nemohol žiadne ďalšie investície dovoliť a ani sa mu nepodarilo žiadne peniaze získať. Hlavný veriteľ žiadal splatenie svojho dlhu a Monturiol bol nútený vzdať sa svojej ponorky, ktorá bola jediným aktívom spoločnosti. Veriteľ ju následne predal obchodníkovi, ktorému daňový úrad vyrúbil príslušnú daň. Obchodník sa rozhodol namiesto jej zaplatenia ponorku rozobrať a predať ju do šrotu. Časť motora slúžiaca na pohyb po hladine skončil v textilnej továrni, priehľady ako kúpeľňové okienka.[3]

Ponorka Ictineo II bola 14 metrov dlhá, 2 metre široká, 3 metre vysoká, s výtlakom 43 ton a vnútorným priestorom veľkosti 29 m³. Bola postavená z dreva olivovníka s dubovým vystužením a zvnútra vyložená 2 mm medeným plechom. Jej hornú časť tvorila 1,3 m široká paluba a poklop s tromi 10 cm hrubými a 20 cm širokými sklenenými svetlíkmi. Ponorka sa dala kormidlovať z veže.

Bola vybavená dvomi pármi balastných nádrží, lokalizovaných symetricky po stranách. Pri ponorení sa zaplavili vodou, pri vynorení sa do nich pumpoval vzduch. Sklon počas ponorenia sa reguloval záťažou, ktorou sa dalo pohybovať v dlhej osi ponorky po posuvnej koľajnici (posun na diaľku ovládal kormidelník). Ponorka bola vybavená i záchranným mechanizmom, ktorý umožňoval okamžite sa zbaviť záťaže a následné rýchle núdzové vynorenie.

Najdôležitejšou inováciou bol Monturiolov systém chemického pohonu bez kyslíka, ktorý naopak ho produkoval ako svoj vedľajší produkt. Kyslík sa zhromažďoval vo výpustných nádržiach a využíval sa na dýchanie a osvetlenie ponorky. Tento systém nebol použitý na žiadnej inej ponorke až do roku 1940, kedy Nemecké námorníctvo testovalo pohon na podobnom princípe (tzv. Walterova turbína) na experimentálnej ponorke V-80 a neskôr na ponorkách typu Typ XVIIB. Definitívne sa problém pohonu bez potreby kyslíka vyriešil až nástupom atómového pohonu, ktorého priekopníkom bola americká ponorka USS Nautilus.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ictineo II