Cornelius Drebbel

Prvá ovládateľná ponorka.

V roku 1616 Drebbel navrhol množstvo teleskopov a mikroskopov[2] a podieľal sa na stavebnom projekte pre vojvodu z Buckinghamu. Preslávil sa však až v roku 1621, keď vytvoril mikroskop s dvomi konvexnými šošovkami. Viacerí autori (vrátane Christiaana Huygensa) ho preto považujú za vynálezcu prvého opticky komplexného mikroskopu, hoci mikroskop podobnej konštrukcie vytvoril Neapolčan Fontana už o tri roky skôr[3] a ďalšie zdroje prisudzujú prvenstvo Hansovi Jensenovi a jeho synovi Zachariasovi okolo roku 1595.[4]

V roku 1624 Galileo Galilei poslal Drebbelov typ mikroskopu Frederikovi Cesimu (1585 – 1630), bohatému rímskemu šľachticovi, ktorý ho použil na ilustrovanie svojej knihy o včelách, Apiarum.[5]

Cornelius Drebbel bol prvým známym staviteľom riadenej ponorky – postavil ju v roku 1620 pre Anglické kráľovské námorníctvo[6][7] a použil k tomu návrh Williama Bournea z roku 1578.
Drebbel postavil riaditeľnú ponorku, ktorá mala drevenú kostru potiahnutú vodotesnou kožou. Pri prvom teste značne prepúšťala vodu. Ohľadne jej presnej podoby sa dodnes vedú spory; niektorí odborníci dokonca tvrdia, že nešlo o skutočnú ponorku, ale o veslami poháňaný, iba čiastočne ponorený čln bez balastných nádrží či iných prostriedkov k zmene vztlakovej sily.[8]
Medzi rokmi 1620 a 1624 úspešne skonštruoval a vyskúšal dve ďalšie ponorky, pričom každá bola väčšia ako tá predchádzajúca. Dostalo sa mu pomerne štedrej finančnej podpory ako zo strany Admirality, tak i samotného Jakuba I. Konečný (tretí) model mal 6 vesiel a bol schopný pojať 16 pasažierov (z toho 14 veslárov). Táto ponorka bola predvedená kráľovi Jakubovi I. osobne (pravdepodobne v deň jeho narodenín)[9], a na test sa dívali tisícky Londýnčanov. Ponorka zostala pod vodou 3 hodiny a prekonala vzdialenosť od Westminsteru po Greenwich a späť, pohybujúc sa v hĺbke 4 až 5 metrov. Drebbel dokonca údajne vzal kráľa Jakuba na palubu a ponoril sa s ním pod hladinu Temže, čím z neho urobil prvého panovníka, ktorý sa kedy plavil pod hladinou[10]; tento fakt však väčšina zdrojov nepovažuje za veľmi pravdepodobný. Táto ponorka bola ešte mnohokrát testovaná, no napriek tomu nedokázala vyvolať dostatočné nadšenie Admirality (ktorá sa viac zaujímala o Drebbelove úspechy na poli výbušnín) a nebola nikdy použitá v boji.

Na obnovu dýchateľného vzduchu vo svojich ponorkách Drebbel podľa niektorých zdrojov pravdepodobne vytváral kyslík ohrievaním nitra (dusičnanu draselného alebo sodného) v kovovej panvici. To zároveň viedlo k premene dusičnanu na oxid alebo hydroxid sodný alebo draselný, ktoré absorbovali oxid uhličitý z okolitého vzduchu. Drebbel tak náhodne vytvoril primitívny dýchací prístroj či vzduchový filter takmer tristo rokov pred Fluessom a Davisom.[11]
Fakt, že zohrievanie nitra uvoľňuje kyslík, Drebbela naučil alchymista Michael Sendivogius (1566 – 1636) (pravdepodobne v čase, keď boli obaja na dvore Rudolfa II.).[12] Najdôveryhodnejší zdroj, ktorý vedie k domnienke, že Drebbel skutočne kyslík vyrábal, pochádza od Roberta Boyla. V roku 1662 Boyle píše, že hovoril s „vynikajúcim matematikom“, ktorý je stále nažive a bol v ponorke, a ktorý tvrdil, že Drebbel mal „chemickú kvapalinu“ ktorá dokázala nahradiť tú „quintessenciu vzduchu“ čo je schopná „živiť vitálny oheň sídliaci v srdci“.
Iné zdroje uvádzajú, že Drebbel zásoboval čerstvým vzduchom námorníkov v ponorke pomocou hadice na plaváku, ktorá ju spájala s hladinou. Aj túto metódu však možno označiť za revolučnú, pretože išlo o prvé doložené použitie šnorchela v histórii.[13]

Drebbelovou najznámejšou knihou bol Een kort Tractaet van de Natuere der Elementen[14] (Krátke pojednanie o podstate prvkov) (Haarlem, 1621).

Podieľal sa tiež na vynáleze traskavej ortute.[15]. Zistil, že zmes „spiritus vini“ s ortuťou a striebrom v „aqua forti“ môže explodovať.[16]

Drebbel tiež vymyslel inkubátor pre kurence a ortuťový termostat, ktorý v ňom automaticky udržiaval stabilnú teplotu. Išlo o jednu z prvých písomných zmienok o prístroji so spätnou väzbou. Skonštruoval a predviedol fungujúci klimatizačný systém. Objav teplomeru sa tiež pripisuje práve Drebbelovi.[17]

Ku koncu svojho života, v roku 1633, sa zapojil do plánu vysušiť mokrade v okolí Cambridge; v tom čase žil na pokraji chudoby, vlastniac malú krčmu v Anglicku.