Hudobný klasicizmus

Hudobný klasicizmus je hudobná tvorba veľkej časti 18. a začiatku 19. storočia. Predpokladom vzniku hudobného klasicizmu boli nové náboženské a myšlienkové prúdy, ktoré pramenili z rozpadu feudálnej spoločnosti.

Štýlový charakter klasicizmu dodal vznik a rozvoj komických operných žánrov (opera buffa, opéra comique, Singspiel), komorná hudba a symfonická hudba nadväzujúca na tanečnú rytmiku šľachtických (menuet) a ľudovejších (contredanse) tancov s vytváraním prehľadnej formy a ornamentálne spevnej melodiky. Rozvoj dominujúcich inštrumentálnych žánrov predurčil ešte v baroku typ homofónnej suity (ordre, partity), sonáty da camera a opernej symfónie talianskeho typu.

V spojení s tanečnosťou sa rozvinuli črty prehľadnej formovej stavby založené na usporiadanosti (jednote i kontraste) v oblasti tonálnej, tematickej i stavebnej.

Inštrumentálnu hudbu klasicizmu najdokonalejšie stelesňuje sonátová forma v súvislosti s cyklickou symfóniou, inštrumentálnym koncertom a sláčikovým kvartetom.

Raným klasicizmom (asi do roku 1770) sa rozumie obdobie, keď tanečnosť a formová prehľadnosť porážajú barokovú nabubrenosť.

Vrcholný klasicizmus vytyčuje vyššie ideové nároky, ktoré prinieslo meštianske osvietenstvo (hnutie Sturm und Drang).

Osvietenské ideály, ktoré sa obracali na celé ľudstvo, zostávali kritériom klasicizmu, nacionálne idey začiatkom 19. storočia otvárajú prechod k romantizmu.

Predstaviteľmi hudobného klasicizmu boli Carl Philipp Emanuel Bach, Josef Mysliveček, Jean-Philippe Rameau, Joseph Haydn, Karel Stamic, Christoph Willibald Gluck, Ludwig van Beethoven, Wolfgang Amadeus Mozart a Franz Schubert.