Hovoriaci vták

Napodobňovať reč môže viac druhov papagájov. Môže to byť napríklad austrálsky papagáj ladniak krátkochvostý (Eclectus roratus), ale iba v prípade, ak sa s ním jeho majiteľ zaoberá od útleho veku.[9] Africký papagáj, agapornis tmavokrídly (Agapornis taranta). vie tiež rozprávať, ak je trénovaný od mláďaťa, no o kompetentnej reči u nich môžme hovoriť len málokedy.[10] Za schopnejších hovorcov sú považované juhoamerické ary.

Najobľúbenejší doma chovaný papagájec, známy skôr ako andulka (Melopsittacus undulatus), je populárny druh hovoriacich vtákov. Má schopnosť nadobudnúť veľkú slovnú zásobu, nie je náročný na starostlivosť a má dobre socializované správanie.[11] Medzi rokmi 1954 až 1962 žila andulka menom Sparkie Williams, ktorá poskytla inšpiráciu pre operu od Michaela Nymana a Carsten Nicolai. Opera bola uvedená v Berlíne v marci 2009.[12] Sparkie mal repertoár reči s 531 slovami, 383 vetami a ôsmimi detskými riekankami.[3] Po propagácii reklamnej kampane pre Capernovo vtáčie semeno a po vydaní nahrávky na gramofónovej platni singlového formátu, z ktorej sa predalo 20-tisíc výliskov sa Sparkie stal sa národnou celebritou .[13][14] Po smrti bol vypchatý a vystavený v Hancockovom múzeu v Newcastle.[15] V roku 1995 bol iný papagájec menom Puck bol zapísaný do Guinnessovej knihy rekordov potom, ako bola u neho zdokumentovaná najväčšia slovná zásoba zo všetkých hovoriacich vtákov na svete: mal naučených 1728 slov.[16]

Medzi papagáje, ktoré vedia napodobňovať reč patrí väčšina druhov juho/stredoamerických papagájov z rodu Amazona. Sú to napríklad amazoňan žltohlavý (Amazona oratrix), amazoňan štvorfarebný (Amazona ochrocephala), amazoňan žltotylý (Amazona auropalliata), amazoňan modročelý (Amazona aestiva), amazoňan bieločelý (Amazona albifrons), amazoňan fialovohlavý (Amazona finschi), amazoňan kurika (Amazona amazonica), amazoňan panamský (Amazona ochrocephala panamensis) and amazoňan džungľový (Amazona farinosa).[9][17][18][19][20][21][22] Je u nich tendencia spájať zvuky so vzťahmi vo väčšej miere ako ako je to u afrického papagája sivého, žaka.^{[chýba zdroj]}

Papagáje sivé (Psittacus erithacus), prezývané aj „žako“ sú pre svoje pokročilé kognitívne schopnosti, ako aj pre svoju schopnosť rozprávať obzvlášť známe. Existujú dva bežne chované druhy, z ktorých papagáj papagáj sivý libérijský, Timneh (Psittacus timneh), má tendenciu učiť sa hovoriť v mladšom veku ako Papagáj sivý konžský (Psittacus erithacus).[9] V domácnosti chované papagáje sivé, konžské, sa môžu síce naučiť rozprávať už počas prvého roku života, no vo väčšine prípadov svoje prvé slovo vyslovia až vo veku 12–18 mesiacov.[23] Papagáje sivé, libérijské (Timneh) vo všeobecnosti začínajú hovoriť skôr, niektoré až na konci prvého roku života.[24]

Najrozšírenejší druh voľne žijúceho austrálskeho papagája, kakadu ružový (Eolophus roseicapilla), je schopný rozprávať, no nie tak dobre, ako iné druhy papagájov. Na učenie reči sú pri tomto druhu údajne viac nadaní samci, než samice.[25] Kakadu žltochochlatý (Cacatua sulphurea) je z hľadiska schopnosti učenia reči hodnotený ako celkom dobrý.[26][27] ďalší veľmi rozšírený papagáj z tohto rodu, kakadu tenkozobý sa vyznačuje schopnosťou „veľmi zreteľne“ napodobňovať reč.[28]

Ázijský druh papagája, alexander malý (Psittacula krameri), je vynikajúcim hovorcom a obľúbeným domácim miláčikom, ktorý si dokáže vyvinúť veľkú slovnú zásobu a jasne hovoriť vo vetách.[9][29] Ďalší druh, alexander ružovohlavý (Psittacula roseata), je v prírode ohrozený druh a v chovoch je menej bežný, no má tiež nadanie na napodobňovanie reči.[30] Ďalší druh, alexander čínský (Psittacula derbianais), je excelentný hovorca. Jasnosť ich hlasového prejavu je porovnávaná s jasnosťou prejavu amazonských papagájov, no nedosahujú až takú rozsiahlu slovnú zásobu. Jasnosť ich prejavu sa porovnávala s jasnosťou amazonských papagájov, aj keď sa nemusia naučiť rozsiahle slovníky.[31] Naproti tomu alexander himalájsky (Psittacula himalayana) sa vo všeobecnosti rozprávať nenaučí.[32]

Juhoamerický papagáj, mních zelený (Myiopsitta monachus), má tiež schopnosť napodobňovať reč.[9]

Austrálsky papagáj kráľovský (Alisterus scapularis) sa naučí najskôr rozprávať potom, ako je človekom po vyliahnutí vychovaný ako ručne odchované mláďa.[33]

Aj na našom území bežne sa vyskytujúce škorce obyčajné (Sturnus vulgaris), sú známe svojou tendenciou imitovať okolité zvuky, pričom je bežné, že dokážu napodobniť aj ľudskú reč.[34] Nebýva výnimkou, že ich reč je niekedy natoľko dokonalá, že nezainteresovaný človek v ich blízkosti márne hľadá osobu, ktorú práve počul hovoriť.[35] Medzi výrazne talentovaných a celosvetovo uznávaných imitátorov ľudskej reči patrí tropický zástupca rodu Gracula z čeľade škorcovitých, Beo posvätný (Gracula religiosa). Pre túto jeho vlastnosť býva tento druh škorcovitého vtáka rozšírený ako domáci miláčik chovaný v klietke.[36]

Medzi spevavcami sú výraznými napodobňovateľmi zvukov aj drozdy. Na americkom kontinente žije nie veľmi vzhľadovo výrazný drozd severný, ktorý dostal vedecké pomenovanie Mimus polyglottos. Tento latinský názov sa prekladá ako „drozd mnohojazyčný“. Vychádza z vlastnosti, tendencie správania tohto druhu napodobňovať, či preberať od svojho okolia zvuky, pričom nie je výnimkou, že preberie do tohto spektra zvukov aj ľudskú reč.[37]

Aj v rode krkavcovitých existuje viacero druhov, ktoré majú schopnosť napodobňovania ľudskej reči. Môžu byť medzi nimi havrany, krkavce, ale aj vrany, či kavky. Najviac rečovo nadaných jedincov tohto druhu nachádzame v zajatiach v zoologických záhradách, no aj v divej prírode sa môžu vyskytnúť kŕdle, ktoré majú svoju komunikáciu ovplyvnenú zvukmi, ktoré prebrali pri socializácii jedincov uletených zo zajatia.[38][39]

Druh spevavca nazvaný aj austrálska straka (Gymnorhina tibicen) je stredne veľký strakatý, čiernobiely vták tvarom tela pripomínajúci vranu, ktorý je pôvodom z Austrálie a južnej Novej Guiney. Vo svojej domovskej krajine patrí tento druh medzi najviac uznávaných spevavcov. Jeho hlasový prejav má rozsah štyroch oktáv[40] a dokáže napodobňovať zvuky viac ako 35 pôvodných a aj introdukovaných druhov vtákov, ako aj iné živočíchy, aj domestikované, ako sú psy a kone.[41] Je známe, že tento vták napodobňuje aj zvuky okolitého prostredia, vrátane zvukov vydávaných zásahovými vozidlami počas požiarov v Novom Južnom Walese.[42] Pokiaľ tieto vtáky žijú v blízkosti ľudských obydlí, bežne napodobňujú aj ľudskú reč.[43] Od mlada ručne odchovaný jedinec dokáže cielene napodobňovať ľudskú reč vrátane slov a celých viet.[6]

K rodu lýrochvostov (Menura) patria dva žijúce druhov austrálskych spevavých vtákov: lýrochvost nádherný (Menura novaehollandiae) a lýrochvost Albertov (Menura alberti). Tieto spevavce majú vynikajúcu schopnosť napodobňovať prírodné a umelé zvuky preberané z ich prostredia vrátane tých, ktoré vznikajú v ľudských obidliach. Lýrochvosty majú v spevnom ústrojenstve tri svaly, zatiaľ čo väčšina ostatných spevavcov má štyri. Môže to byť dôvod, preto, aby bol tento druh vtákov v imitácii flexibilnejším.[6][44] Lýrochvosty s veľkou vernosťou vykresľujú jednotlivé spevy iných vtákov, ale aj zvukové ruchy, akým je napríklad hluk vzlietajúcich kŕdľov vtákov, no napodobňujú aj iné zvieratá, ako sú koaly, či pes dingo.[45] Lýrochvosty napodobnia takmer akýkoľvek zvuk. Boli zaznamenané prípady, že napodobňovali ľudské zvuky, ako napríklad píšťaľku, cirkulár, motorové píly, motory a alarmy automobilov, požiarne hlásiče, výstrely z pušiek, uzávierky kamier, štekanie psov, plačúce deti, hudbu, vyzváňacie tóny mobilných telefónov, ale aj aj ľudský hlas. Napriek tomu, že sa o ich napodobňovaní ľudských zvukov hovorí veľa nie je ich pomer až tak vysoký.[45] Ide skôr o prípady doma chovaných jedincov. Lýrochvosty sú skôr orientovaní na napodobňovanie zvukových efektov, aké môžme počuť z videohier, či v niektorých filmoch, ale aj zvuky nástrojov pri interpretácii hudobných skladieb.[46][47]

V štúdii porovnávajúcej sonogramy zvukov lýrochvostov a austrálskych strák počas napodobňovania zvukov ich autor uviedol, že napodobňovanie lýrochvosta bolo skôr „impresionistické“, zatiaľ čo u austrálskej straky bolo viac „realistické“.[6]

Panuje vedecký názor, že (všeobecná) imitácia zvukov, ktoré nesúvisia s vtákmi je v skutočnosti iba chybným pokusom, omylom jedincov o kopírovanie druhovo špecifických volaní.[6]

V prírode sa v kŕdľoch papagájov vyskytujú zreteľné miestne sociálne dialekty. Výskum naznačuje, že ich papagáje používajú na odlíšenie svojich známych členov svojho kŕdľa od neznámych vtákov iných cudzích kŕdľov vlastného druhu. Vtáky reagujú viac na vokalizácie, ktoré sú im známe, a jednotlivcov, ktorí majú iné zvukové dialekty ignorujú. Vtáky chované v zajatí preto môžu byť motivované napodobňovať ľudí, najmä ich majiteľov, aby si získali súhlas stať sa členom rodiny (kŕdľa). Ak počujú slovo alebo frázu opakovane, môžu si to interpretovať ako vokalizáciu odlišnú od svojho stavu v kŕdli. Potom sa pokúsia vokalizáciu naučiť, aby si udržali členstvo v tomto kŕdli. Ak sa na papagája nereaguje, keď škrieka v prirodzenej vokalizácii papagája, ale dostane pozornosť alebo jedlo, keď napodobňuje ľudskú reč, má ďalšiu motiváciu opakovať ľudské slová a frázy.[48]

Teritoriálny spev lýrochvostov je pomerne jednoduchý a podstatne sa odlíši až zvukmi, ktoré napodobnia - vrátane ľudskej reči.

Jedným zo zdôvodnení funkcie^{[chýba zdroj]} napodobňovania zvukov je snaha o zvýšenie reprodukčného úspechu. Napríklad samec lýrochvosta zdobí, rozširuje svoju atraktivitu (vábenie) o mnohé rôzne prebrané zvuky, často spevom iných vtákov z blízkosti, ale môže preberať aj iné zvuky, ako sú klaksóny, motorové píly a štekajúce psy.

Všeobecne napodobňovanie zvukov môže pomôcť vtákovi zabrániť v obťažovaní seba alebo svojho potomstva. Napríklad austrálska straka chráni svoje hniezdo s mláďatami napodobňovaním zvukov, ktoré bežne vydávajú lokálne druhy sov.

Vtáky sa neriadia čuchom, takže nedokážu značkovať svoje teritórium tak, ako to robievajú cicavce. Preto niektoré vtáky, napríklad zmienená austrálska straka, napodobňujú iba tie zvuky, ktoré počujú, keď sú na svojom území. Týmto si tieto vtáky so, ktoré majú zložitejšiu sociálnu organizáciu doplnia vizuálnu mapu zvukovou mapou svojho teritória. Tento proces introdukcie charakteristických zvukov vtákom zľahčuje práve napodobňovanie.[6]