Dejiny krasokorčuľovania

Kedy a ako človeka napadlo využiť rýchly a jednoduchý pohyb po zamrznutej ľadovej ploche nevieme. Archeologické nálezy rôznych kostených korčulí vyrobených zo zvieracích, najmä stehenných kostí môžeme nájsť na území Ruska, Škandinávie, Spojeného kráľovstva, Nemecka, v zaniknutých priehradných nádržiach Švajčiarska a dokonca aj na území Česka.

Prvá konkrétna zmienka pochádza od canterburského mnícha Williama Fitzstephena, ktorý vo svojej knihe o Thomasovi Beckettovi (1174) popisuje scénu odohrávajúcu sa za severnými hradbami:

„…keď bažiny vo Finsbury a Moorfieldse zamrznú, behá po nich londýnska mládež. Niektorí majú kosti pripevnené k pätám chodidiel a v ruke držia okovanú palicu. Lietajú po ľade ako vtáci alebo vystrelené šípy. Náhle sa rozoženú dvaja mladíci proti sebe so zdvihnutými palicami, dorážajú na seba, až spadnú. Často sa zrania na hlave, a keď spadne jeden pod druhého, zlomí si ruku i nohu…“[1]

Kostené korčule teda nemali ostré hrany a k pohybu bolo potrebné používať palice.

Skúšali sa rôzne varianty drevených korčulí – v Holandsku v 13. a 14. storočí mali dreváky na spodnej strane železný plátok – spôsob korčuľovania však zostal rovnaký. Pomohla až náhoda.

„Lidvinin pád na ľade“

Stolársky učeň z holandského cechu pre lodné a korčuliarske nástroje zmenil jedného dňa polohu uchytenia želiezka z vodorovnej na zvislú a korčuľa v dnešnej podobe bola na svete. Pohyb sa stal voľnejší, ale najmä rýchlejší a ovládateľnejší a korčuliari mohli odložiť palice.

Vertikálne zasadenie želiezka je doložené z konca 15. storočia – holandský majster Johannes Brugman vyobrazil na vôbec prvej rytine s korčuliarskou tematikou holandskú patrónku korčuliarov Lidvinu, pri páde na ľade. Podstatnejší ako ležiace dievča je muž v pozadí. Ide so zdvihnutou nohou, k čomu už musel použiť korčule s hranami.

“Športová dvojica“ na francúzskej rytine z 19. stor.

Podľa obrazov starých majstrov bolo korčuľovanie v Holandsku ľudovou zábavou, na iných miestach však iba výhradným právom šľachty. Sám cisár Rudolf II. usporiadal na svojom dvore roku 1610 veľký karneval na ľade, ktorý bezpochyby prispel k rozšíreniu tejto kratochvíle.

Za vlády Ľudovíta XVI. sa korčuľovalo aj v Paríži. Medzi historické postavy, ktoré korčuľovanie tiež uchvátilo patrili Madame de Pompadour, Napoleon Bonaparte, Napoleon III. alebo Stuartovci. Hovorí sa, že anglická kráľovná Viktória spoznala svojho budúceho muža princa Alberta práve pri spoločných korčuliarskych vychádzkach. ^{[chýba zdroj]}

Dokonca aj známy zvodca Casanova neváhal pri svojich záletoch obuť korčule. Jeho zmysel pre detail nám dodnes zachoval obraz vtedajšej módy. Prenasledované dievča a jej priateľka korčuľovali v krátkych sukniach (do polovice stehien), spod ktorých vykukovali čierne zamatové nohavice.

Ďalšia etapa vývoja korčuľovania sa začala v škótskom meste Edinburgh, kde bol v roku 1742 založený prvý korčuliarsky klub a o niekoľko rokov neskôr vyšla v Londýne aj prvá krasokorčuliarska príručka.

Korčuľovanie sa už začína deliť na krasokorčuľovanie a rýchlokorčuľovanie.

Jackson Haines

Za zakladateľa moderného krasokorčuľovania môžeme považovať Američana Jacksona Hainesa. Vyhral prvé americké majstrovstvá v krasokorčuľovaní. Neprišiel iba s novým štýlom korčuľovania, ale tiež s novými kovovými korčuľami. Často bol kritizovaný a bolo mu vytýkané, že sa príliš koncentruje na polohy tela a končatín, ako na korčuľovanie daných figúr. Haines odišiel vyskúšať šťastie do Európy.

Svoju úspešnú cestu začal v Štokholme, kde natoľko očaril švédskeho kráľa Karola XV., že v roku 1866 v Štokholme založil Kráľovský korčuliarsky spolok. Svoje korčuľovanie obohatil radom nových tanečných prvkov. To sa nepáčilo viktoriánskemu Anglicku, ktoré sa proti nemu postavilo rovnako ako jeho kolegovia v Amerike a nehodlalo tolerovať žiadny zásah do už zaužívaného a disciplinovaného štýlu korčuľovania.

V zime 1868 prišiel do Viedne a znovu triumfoval. Jeho vystúpenie bolo impulzom pre založenie viedenskej školy, ktorá náskok Angličanov čoskoro vyrovnala. Prvý ozajstný krasokorčuliar zomrel roku 1875 vo veku 31 rokov na zápal pľúc. Hainesovi žiaci ďalej rozvíjali korčuľovanie a tak vznikli prvé pravidlá, tzv. Regulativ, ktorý potom prevzala Medzinárodná korčuliarska federácia.

Vo Viedni sa uskutočnili aj prvé medzinárodné preteky v krasokorčuľovaní v dňoch 21. a 23. januára 1882. Skladali sa z troch častí: z povinných cvikov, voľnej jazdy a rýchlokorčuľovania. Na tieto preteky sa prihlásil aj Axel Paulsen z Nórska z Christianie (dnešné Oslo), ktorý po víťazstve v rýchlokorčuliarskej disciplíne na vzdialenosť 1600 metrov skočil v krasokorčuliarskej súťaži vo voľnej jazde mohutný skok s 540° rotáciou vo vzduchu. Tento skok dostal meno po svojom autorovi axel-paulsen resp. axel.

Ulrich Salchow

Začiatkom 20. storočia vtlačil krasokorčuľovaniu podstatne športovejší charakter švédsky krasokorčuliar Ulrich Salchow. Stal sa 10-násobným majstrom sveta a posunul krasokorčuliarsku latku oveľa vyššie. Salchow začal tiež využívať svoj vynález – korčule so zúbkami. Tento nový typ korčulí mu umožnil silnejšie odrazy počas jazdy a tiež samozrejme pri skokoch. V roku 1908 sa stal prvým (neoficiálnym) olympijskom víťazom v krasokorčuľovaní. Svoju kariéru korunoval novým skokom, ktorý je dnes známy ako Salchowov skok a patrí medzi základné krasokorčuliarske skoky.

Prvá olympijská súťaž v krasokorčuľovaní sa uskutočnila na Letných olympijských hrách v roku 1908 v Londýne.

Posledné roky pred prvou svetovou vojnou znamenali pre šport vôbec a tiež pre korčuliarske disciplíny ďalší rozvoj.

Niekoľko talentov tej doby vyrastalo v Nemecku. K nim patril Werner Rittberger, „vynálezca“ ďalšieho zo základných skokov - Rittbergra a tiež talentované dievča Charlotta Oelschlägelová, ktorá už vo veku 10 rokov vystupovala ako profesionálna krasokorčuliarka. V 17 rokoch odletela do New Yorku, kde tiež triumfovala a vďaka nej stúpla obľúbenosť krasokorčuľovania v USA.

Veľké krasokorčuliarske preteky sa po prvej svetovej vojne konali až v roku 1922. Krasokorčuliari tejto doby boli Nórka Sonja Henieová a Rakúšan Karl Schäfer.

Desaťnásobná majsterka sveta priniesla do krasokorčuľovania nielen novú módu – krátku sukňu po kolená, ktorú po prvýkrát predviedla na Olympijskych hrách 1924 v Chamonix – ale tiež eleganciu a prepracované pohyby. Celých desať rokov bola najobdivovanejšou ženou sveta.

Osobnosťou mužského krasokorčuľovania bol v 30. rokoch 20. storočia Rakúšan Karl Schäfer. V rokoch 1929 – 1936 sa stal 8-násobným majstrom Európy a 7-násobným majstrom sveta.

Obdobie po 2. svetovej vojne sa stalo najdôležitejšou vývojovou etapou krasokorčuľovania, ktoré zažívalo neobvyklý rozmach. Výstavba nových klzísk, ktoré sa postupne menili na kryté haly umožňovala intenzívnejší tréning, čo samozrejme ovplyvňovalo aj športové výkony. Voľná jazda nadobúdala postupne na význame proti dosiaľ protežovanej povinnej jazde, ktorá nebola pre divákov príliš atraktívna.

Vojnové roky, bez možnosti medzinárodne súťažiť, znamenali pre európske krasokorčuľovanie oneskorenie, ktoré nebolo jednoduché dobehnúť. Američania naplno využili možnosť nerušene pokračovať v práci a vďaka intenzívnej psychickej príprave vniesli do krasokorčuľovania viac dynamiky, rýchlosti a vytrvalosti.

Prvý krasokorčuliar, ktorý sa v povojnovom období presadil vo voľnej jazde, bol populárny Američan Richard Button, ktorý suverénne ovládal dvojité skoky a v tréningu skúšal trojitého Salchowa.

Medzi ženami sa presadili sympatická Kanaďanka Barbara Ann Scottová, Peggy Flemingová a Nemka Gabriele Seyfertová.

Od roku 1952 sa v medzinárodných krasokorčuliarskych súťažiach objavila nová disciplína – tance na ľade. Víťazili najmä anglické tanečné páry s ich charakteristickým spôsobom prevedenia, tzv. anglická tanečná škola.

Jevgenij Pľuščenko

Silno obsadené bolo a je predovšetkým mužské krasokorčuľovanie. Najviac sa presadili zámorskí a ruskí pretekári, ako napr. Brian Orser, Brian Boitano, Alexandr Fadejev, Viktor Petrenko, Elvis Stojko, Alexej Jagudin a Jevgenij Pľuščenko. V ich umení prevažujú trojité a štvorité skoky v rôznych kombináciách a sekvenciách, zaujímavé piruety a veľmi nápadité krokové pasáže.

Michelle Kwanová

Irina Slutská

Medzi ženami zožala najväčšiu slávu nemecká krasokorčuliarka Katarina Wittová. Jej hviezdna kariéra začala olympijským víťazstvom v Sarajeve 1984, pokračovala niekoľkými európskymi a svetovými titulmi a svoj vrchol dosiahla, keď sa jej podarilo obhájiť olympijský titul v Calgary 1988. K ďalším úspešným ženám patrí Midori Itoová, Kristi Yamaguchiová, Lu Chenová, Marija Butyrská, v dnešnej dobe to sú Michelle Kwanová a Irina Slutská.

V športových dvojiciach dlhé roky vynikali sovietske páry. K tým najúspešnejším patrili Ľudmila Belousovová a Oleg Propotopov, Irina Rodninová najskôr s partnerom Alexejom Ulianovom a potom s Alexandrom Zajcevom, Jekaterina Gordejevová a Sergej Grinkov, Jelena Berežná a Anton Sicharulidze. Súčasne to sú 4-násobní majstri Európy a dvojnásobní majstri sveta Tatiana Totmianinová a Maxim Marinin. Objavujú sa ale tiež vynikajúce páry zo zámoria a Ázie, napr. Xue Shenová a Hongbo Zhao.

Tatiana Totmianinová & Maxim Marinin

Kati Winkler & René Lohse

Tancom na ľade, najmladšej krasokorčuliarskej disciplíne, vládli dlhé roky anglické a potom sovietske páry Ľudmila Pachomovová a Alexandr Gorškov, ktorí získali v rokoch 1970 – 1976 celkom 6 zlatých medailí na majstrovstvách sveta, ďalších 6 zlatých na majstrovstvách Európy o cenný titul olympijských majstrov v tancoch na ľade 1976. Ich nasledovníkmi boli Irina Moisejevová a Andrej Minenko a Natalia Liničuková a Gennadij Karponosov. Sériu víťazstiev sovietskych tanečníkov prerušil na niekoľko rokov anglický tanečný pár Jayne Torvillová a Christopher Dean. Štyrikrát vyhrali majstrovstvá sveta a v roku 1984 zlatú olympijskú medailu. Po nich nastúpili opäť sovietske páry, z ktorých najúspešnejšími boli Oxana „Paša“ Griščuková a Jevgenij Platov, ktorí dokonca dvakrát (1994, 1998 vyhrali olympijský titul. Po ich odchode sa držitelia titulu majstrov sveta menia každý rok - Anželika Krylovová a Oleg Ovsiannikov, Marina Anissinová a Gwendal Peizerat, Barbara Fusar-Poli a Maurizio Margaglio, Irina Lobačevová a Ilia Averbuch, Shae-Lynn Bourne a Victor Kraatz. Po dlhých rokoch sa konečne dvakrát po sebe stal majstrom sveta rovnaký pár - Rusi Tatiana Navková a Roman Kostomarov.

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dějiny krasobruslení na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).
• Pionierin auf Schlittschuhen von Elke Wittich - Die Wochenzeitung, vydanie z 13.1.2005 (nemecky)
• Axel Paulsen Kristiania Skøiteklub (nórsky)
• Jarmila Šťastná-Königová – Nekonečné stopy bruslí , Praha 1985
• Josef Dědič – Krasobruslení – Povinná a volní jízda jednotlivců, Praha 1979
• Josef Dědič – Světové piruety, Praha 1976