Gottlob Christian Storr

Gottlob Christian Storr bol synom protestantského farára Johanna Christiana Storra (1712 – 1773) a Euphrosyny Margarethy rod. Röslin. Jeho mladší brat bol významný tübingenský prírodovedec Gottlieb Conrad Christian Storr (1749 – 1821).

V detstve ho vzdelával otec a súkromní učitelia (o. i. aj Joseph Friedrich Schelling), neskôr navštevoval gymnázium v Stuttgarte. Následne začal v Tübingene študovať filozofiu a protestantskú teológiu, popri tom si však súčasne dopĺňal vedomosti aj z oblasti dejín, matematiky a filológie. K jeho učiteľom patrili o. i. aj Jeremias Friedrich Reuß (1700 – 1777), Johann Friedrich Cotta (1701 – 1779) a Christoph Friedrich Sartorius (1701 – 1782). Štúdium teológie úspešne ukončil v roku 1768.

V rokoch 1769 až 1771 podnikol spolu so svojím bratom náučno-poznávaciu cestu po Nemecku, Holandsku, Anglicku a Francúzsku. V holandskom Leidene navštevoval prednášky známeho orientalistu Jana Jacoba Schultensa (1716 – 1788) a filológa Lodewijka Caspara Valckenaera (1715 – 1785). Zo študijných dôvodov strávil dlhší čas aj v Oxforde a Paríži.

V roku 1772 prijal pozíciu repetenta v tübingenskom protestantskom teologickom konvikte.

V roku 1775 sa stal mimoriadnym profesorom filozofie na univerzite v Tübingene. A v novembri t. r. sa oženil so Charlottou Amaliou Reußovou, dcérou Jeremiasa Friedricha Reußa.

V roku 1777 sa stal mimoriadnym profesorom protestantskej teológie.

Od roku 1780 vykonával aj funkciu tübingenského protestantského farára.

Riadnym profesorom teológie sa stal až v roku 1786 ako nástupca Tobiasa Gottfrieda Hegelmaiera (1730 – 1786). Prednášal hlavne morálnu teológiu, dogmatiku a Nový zákon.

K zaujímavostiam iste patrí fakt, že v roku 1795 obhájil F. W. J. Schelling svoju teologickú dizertačnú prácu (De Marcione Paulinarum epistolarum emendatore) práve pod vedením profesora G. Ch. Storra.

Württemberský vojvoda Friedrich II. vymenoval v novembri 1797 G. Ch. Storra za hlavného dvorného kazateľa (Oberhofprediger). Storr bol teda už koncom roka nútený presťahovať sa natrvalo do Stuttgartu.

Zomrel 17. januára 1805 v Stuttgarte.

Gottlob Christian Storr patril k najvýznamnejším dobovým teológom, vynikal aj rozsiahlymi znalosťami textovej kritiky a orientálnej filológie. Je právom považovaný za zakladateľa a hlavu tzv. Staršej tübingenskej školy. Tú charakterizovala špecifická apologetická teológia, ktorej východiskom bol dosť ťažkopádny, „biblicko-filozofický“ supranaturalizmus, ktorý sa pokúšal o akúsi „syntézu“ Zjavenia a rozumu. V snahe pokračovať v rozvíjaní myšlienok tzv. prechodnej teológie (tiež „rozumnej ortodoxie“) a historicko-biblického württemberského pietizmus sa G. Ch. Storr kriticky staval predovšetkým k tzv. neológii (reprezentovanej zvlášť Johannom Salomonom Semlerom) ale i teologickému racionalizmu a ich relativizovaniu biblického Zjavenia prostredníctvom tzv. akomodačnej teórie.

Storr, v zhode s Kantom, zdôrazňoval, že rozumové poznávanie má svoje hranice. Zároveň bol však presvedčený, že existuje pravda, ktorá presahuje ľudský rozum. Za takúto pravdu pokladal Zjavenie, teda „nadprirodzenú, Bohom garantovanú náuku“, ktorej obsahom sú Ježišove slová a zázraky, ale i prejavy a skutky apoštolov, tak, ako sú spísané v novozákonných textoch. Storr zastával názor, že novozákonné posolstvo obstojí aj v prísnej historicko-filologickej analýze, ktorá musí nevyhnutne potvrdiť historickú autentickosť jeho obsahu. A tým pádom bude možné dospieť k viere, ktorá bude v súlade s rozumom.

Divergencia Storrovej teológie a Kantovej filozofie sa však začína práve v Storrovom presvedčení o nespochybniteľnej historickej verifikácii kresťanskej viery a možnosti prirodzeného spoznania Boha resp. nadprirodzenej Božej Pravdy prostredníctvom Zjavenia.

Storr odmietol Kantov koncept praktického rozumu, ktorý by mal byť základom akéhosi náboženstva rozumu. Namiesto toho predložil vlastný koncept, ktorý vyzdvihuje práve úlohu pozitívneho kresťanského náboženstva, ktoré, i keď primárne hlása radostnú zvesť o Spasiteľovi, Ježišovi Kristovi, je zároveň možné s najlepším vedomím a svedomí vyhlásiť aj za základ morálky.

G. Ch. Storr detailne rozvíja túto supranaturalistickú náuku predovšetkým vo svojom diele Doctrinae christianae pars theoretica e sacris literis repetita, ktoré prvýkrát vyšlo v roku 1793.

Čo sa problematiky novozákonných štúdií týka, Storr zastával názor, že texty kánonických evanjelií siahajú až k samotným apoštolom. Ako prvý vyjadril presvedčenie, že Markovo evanjelium je najstaršie a bolo podkladom neskoršieho Matúšovho a Lukášovho evanjelia. Spochybnil tak stáročia opakované Augustínovo tvrdenie, že najpôvodnejšie evanjelium je Matúšovo.

Aj keď Storrovi bývalí študenti – Hegel, Hölderlin a Schelling – nezdieľali jeho konzervatívne postoje, predsa len možno v ich idealistickom filozofickom myslení vybadať jasné Storrovské motívy, ako napr. veľký dôraz na dejiny a pod.

Storr zaiste ovplyvnil aj biblicky orientovaný württemberský pietizmus.

Spomedzi mnohých žiakov G. Ch. Storra sa azda najviac pridŕžali jeho myšlienok práve Friedrich Gottlieb Süskind (1767 – 1829) a Johann Friedrich Flatt (1759 – 1821).

• Observationes super Novi Testamenti versionibus syriacis. 1772.
• Dissertatio inauguralis critica de evangeliis arabicis. 1775.
• Dissertatio hermeneutica de sensu historico. 1778.
• Observationes ad Analogiam et Syntaxin Hebraicam Pertinentes. 1779.
• Neue Apologie der Offenbarung Johannis. 1783.
• Über den Zweck der evangelischen Geschichte und der Briefe Johannis. 1786.
• Pauli Brief an die Hebräer. 1789.
• Doctrinae christianae pars theoretica e sacris literis repetita. 1793.
• Annotationes quaedam theologicae ad philosophicam Kantii de religione doctrinam. 1793.
• Opuscula academica ad interpretationem librorum sacrorum pertinentia. 3 zväzky. 1796 – 1803. (1. zväzok, 2. zväzok, 3. zväzok)
• Prolusio de fonte evangeliorum Matthaei et Lucae. 1794

• HAUSER, Linus. G. C. Storrs theologische Rezeption der Kritik der reinen Vernunft, ein Gelenkpunkt für das Verständnis des Deutschen Idealismus. In: FUNKE, G. (ed.). Akten des 5. Internationalen Kant-Kongresses Mainz 4.- 8. April 1981. Teil I, 2. Bonn, 1981. S. 909 – 918.
• RAUPP, Werner. Art. Storr, Gottlob Christian. In: KLEMME, Heiner F. – KUEHN, Manfred (ed.). The Dictionary of Eighteenth-Century German Philosophers. Bd. 3. London / New York, 2010. S. 1138 – 1140.
• RAUPP, Werner. Art. Storr, Gottlob Christian. In: Neue Deutsche Biographie (NDB). Bd. 25. 2013. S. 447 – 449. (dostupné online)
• SCHOTT, Theodor. Storr, Gottlob Christian. In: Allgemeine Deutsche Biographie (ADB). Band 36. Leipzig: Duncker & Humblot, 1893. S. 456 – 458.
• WESSELING, Klaus-Gunther. Storr, Gottlob Christian. In: Biographisch-Bibliographisches Kirchenlexikon (BBKL). Band 10. Herzberg: Bautz, 1995. ISBN 3-88309-062-X. S. 1590 – 1594.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Gottlob Christian Storr na nemeckej Wikipédii.