Gerhard Barkhorn

Do radov Luftwaffe vstúpil v roku 1937. Výcvik ukončil v roku 1939. Zúčastnil sa bojov nad Francúzskom v máji 1940 aj bitky o Britániu v lete a na jeseň toho istého roku ako príslušník JG 2. Lietal na stroji Messerschmitt Bf 109E. V tomto období nedosiahol žiadne vzdušné víťazstvo. 1. augusta 1940 bol prevelený k JG 52. 29. októbra 1940 bol nad Kanálom zostrelený.

JG 52 bola v lete 1941 presunutá na novovytvorený východný front. Prvé vzdušné víťazstvo dosiahol 2. júla 1941, keď zostrelil bombardér DB-3 pri svojej 120. misii. Do novembra zostrelil celkovo 10 nepriateľských lietadiel a bol 11. novembra 1941 povýšený do hodnosti Oberleutnant. V úspechoch pokračoval aj v nasledujúcom roku, 19. júla 1942 dosiahol štatút leteckého esa po tom, čo v priebehu jediného dňa zostrelil so svojim Bf 109F 6 sovietskych lietadiel. V priebehu júla sa mu podarilo zostreliť 30 lietadiel. Do 19. decembra jeho skóre vzrástlo na 100 vzdušných víťazstiev. Medzi inými je mu pripisovaný zostrel Hrdinu Sovietskeho zväzu, poručíka Vasilieva. Dňa 11. januára 1943 boli Barkhornovi k Rytierskemu krížu udelené Dubové listy.

1. septembra 1943 bol povýšený do hodnosti Hauptmann (plukovník) a poverený vedením II./JG 52. 5. septembra v leteckých bojoch zostrelil sovietske eso a Hrdinu sovietskeho zväzu, N. F. Klepikova. II./JG 52 pri týchto bojoch stratila eso Heinza Schmidta so 173 zostrelmi. Barkhorn dosiahol počet 200 zostrelov 30. novembra 1943.

Barkhornov Messerschmitt Bf 109 G-6, Stab II./JG 52, november 1943

V marci 1944 mu bolo udelené tretie najvyššie vyznamenanie nemeckých ozbrojených síl: Rytiersky kríž s dubovými listami a mečmi za jeho 250 vzdušných víťazstiev. 31. mája 1944 bol napadnutý strojmi Airacobra, keď si pri útoku na sovietske bombardéry nevšimol ich stíhaciu ochranu. Jeho Bf 109G-6 bol ťažko poškodený a sám bol ranený do ramena a nohy. S poškodeným strojom sa mu podarilo preletieť za líniu frontu a núdzovo pristáť na vlastnom území. Jeho zranenia si však vyžiadali 4-mesačnú hospitalizáciu.

Napriek tomu, že bol druhým najúspešnejším stíhacím pilotom Tretej ríše, Barkhornovi neboli nikdy k Rytierskemu krížu udelené diamanty po tom, čo 5. januára 1945 dosiahol 300. zostrel.

16. januára 1945 bol Barkhorn poverený vedením JG 6. Táto jednotka mala za úlohu obranou ríše a bola vybavená strojmi Focke-Wulf Fw 190D. Sám si však radšej ponechal tiež svoj Bf 109G. JG 6 bola pozostávala z bývalých pilotov ťažkých stíhačiek Bf 110. Pri stretoch s americkým letectvom jednotka utrpela ťažké straty a Barkhorn musel pre silné fyzické a psychické vypätie, ktoré si vyžadovalo odpočinok, z postu jej veliteľa odísť.

Po hospitalizácii, Barkhorna pozval Adolf Galland do jednotky JV 44, ktorá lietala na prúdových strojoch Messerschmitt Me 262. Lietanie na nových Me 262 nebolo jednoduché a na tomto stroji nedosiahol žiadne vzdušné víťazstvá. 21. apríla 1945 uskutočnil svoju poslednú 1 104. bojovú misiu. Na jeho stroji došlo k prehriatiu motorov, pri návrate na domovskú základňu bol napadnutý strojmi P-51 a nútený núdzovo pristáť, pri čom bol ľahko ranený.

Celkovo odlietal 1 104 bojových letov a dosiahol 301 zostrelov. Väčšinu z nich na strojoch Messerschmitt Bf 109 a Focke-Wulf Fw 190D-9 v jednotkách JG 52 a JG 2 na východnom fronte a JG 3 na západnom fronte. Zostrelil 110 lietadiel typu Jakovlev, 87 LaGG a Lavočkin, 21 strojov Il-2 a 12 dvojmotorových bombardérov. Sám bol 9-krát zostrelený, raz bol nútený použiť padák a bol 3-krát zranený.

Barkhorna po vojne zajali vojská západných Spojencov v máji 1945. V priebehu roka však bol prepustený. Po vojne slúžil od roku 1956 ako letec v západonemeckej Bundesluftwaffe, v jednotke JaboG 31 Boelcke do roku 1976, kedy odišiel na dôchodok.

6. januára 1983 počas silného sneženia na diaľnici blízko Kolína nad Rýnom, mal Barkhorn pri ceste autom spolu so svojou ženou Christl autonehodu. Jeho manželka zahynula na mieste, Barkhorn zomrel o dva dni neskôr 8. januára 1983. Obaja sú pochovaní v bavorskom Tegernsee na Durnbachovom vojenskom cintoríne.