Georg Philipp Telemann

Narodil sa v Magdeburgu. V roku 1685 mu zomrel otec a o deti sa starala matka. V 10 rokoch sa prejavil jeho talent a ako dvanásťročný napísal svoju prvú operu. Matka nebrala jeho talent vážne a nebola ním nadšená, preto ho dala do inej školy. Riaditeľ školy v ňom rozpoznal talent a počas štúdii na Gymnasium Andreanum sa učil hrať na zobcovú flautu, organ, husle, violu da gambu (gambu), flautu, hoboj, šalmaj, tubu a pozaunu (trombón).

V roku 1701 vstúpil Telemann na Univerzitu v Lipsku s cieľom študovať právo. Jeho talent ešte dlho nebol známy, ale bol poverený písať skladby pre dva najväčšie kostoly v Lipsku. Neskôr založil 4 členné Collegium musicum, ktoré sa venovalo predvádzaniu jeho hudby. V nasledujúcom roku bol menovaný za riaditeľa operného domu v Lipsku a speváka v jednom lipskom chráme. Pretože jeho rastúci vplyv vadil staršiemu skladateľovi Johannovi Kuhnauovi, jeho kariéra bola ohrozená. Telemann využíval k svojim operným produkciám radu študentov, čo obmedzovalo jeho spoluprácu s Kuhnauom. Kuhnau preto nazval Telemanna „operným muzikantom“. Dokonca po Telemannovom odídení nemohol Kuhnau získať umelcov.

Telemann odišiel z Lipska roku 1705, aby mohol robiť dvorného kapelníka na dvore grófa Erdmanna II v Sorau. Tu sa zoznámil s francúzskym štýlom Lullyho a Campriho a počas nasledujúcich 16 rokov zložil niekoľko ouvertur a suit. Invázia Švédov do Nemecka donútila grófa opustiť hrad. Potom v roku 1707 Telemann navštívil Paríž a potom bol menovaným za vedúceho spevákov na dvore v Eisenachu, kde sa stretol s Johannom Sebastianom Bachom.I cez obdivuhodný výkon Telemannovo najplodnejšie obdobie nastalo v roku 1721, keď sa stal hudobným šéfom v piatich najväčších kostolov v Hamburgu, a v tejto funkcii zostal až do svojej smrti. Tam Telemann písal kantáty pre každý nedeľnú bohoslužbu, okrem toho komponoval inú duchovnú hudbu pre zvláštne príležitosti, pričom vyučoval spev a hudobnú teóriu a dirigoval týždenné a dvojtýždňové produkcie vokálno-inštrumentálnych zoskupení. Telemann tiež riadil po niekoľko rokov miestny operný dom, ktorý doviedol k finančnému úpadku.

Keď sa v Lipsku uvoľnilo Kauhnauovo, požiadal oň aj Telemann. Medzi šiestimi kandidátmi bol favoritom medzi mestskej rady. Telemann pozíciu odmietol, pretože ponuku mal iba ako k zaisteniu platového rastu v Hamburgu. Po Telemannovom odmietnutí dostal túto prácu Christoph Gaupner, ten ju však tiež odmietol, aby pripravil cestu pre J. S. Bacha. Telemann tiež rozšíril svoju Hamburskú mzdu niekoľkými menšími miestami na iných dvoroch a publikovaním svojej hudby.
Okolo roku 1740 Telemann vo svojej skladateľskej činnosti poľavuje a začína vkladať viac energie do teoretickej práce. Túto dobu si tiež píše s niekoľkými mladšími skladateľmi, ako napr. František Benda, ale aj C. P. E. Bachom. Po smrti svojho prvorodeného syna Andreasa roku 1755 prevzal starostlivosť o svojho vnuka Georga Michaela Telemanna a začal tohto budúceho skladateľa vzdelávať. Rad jeho duchovných oratórií je datovaná do tohto obdobia. V neskorších rokoch sa Telemannovi zhoršuje zrak, čo viedlo okolo roku 1762 ku zníženiu jeho pracovnej aktivity, ale ako skladateľ pôsobil do dňa svojej smrti 25. júna 1767.

Telemannov štýl ovplyvnila francúzska a talianska hudba. V jeho hudbe je počuť ešte vplyvy baroka, ale aj rokoka. Bol považovaný za jedného z najväčších hudobníkov svojej doby, ale po jeho smrti bolo jeho dielo zabudnuté a až postupne sa dostávalo do známostí s ľuďmi terajšej doby.

• Cajus Caligula (1704)
• Pimpinone (1725)
• Orfeus (1726)

Opery sú zoradené podľa roku skomponovania.

• Der Schulmeister – Kantor
• Der Tod Jesu – Smrť Ježišova
• Die Tageszeiten – Obdobia dňa
• Der Tag des Gerichts – Osudný deň (Súdny deň)
• Deine Toten werden leben TWV1:23

• Koncert G dur pre violu a sláčikový orchester
• Koncert G dur pre 2 violy a sláčikový orchester