Franz Overbeck

Franz Camille Overbeck bol synom nemecko-britského obchodníka Franza Heinricha Herrmanna Overbecka a jeho manželky Jeanne Camille Cerclet, Francúzky narodenej v ruskom Sankt Peterburgu.

Narodil sa a vyrastal v Sankt Peterburgu. Od roku 1846 až do februárovej revolúcie 1848 žil s rodinou v Paríži. Potom sa vrátili späť do Sankt Peterburgu a v roku 1850 sa usadili v Drážďanoch.

Dostalo sa mu humanistickej výchovy v európskom duchu. Vďaka svojmu multinacionálnemu pôvodu ovládal plynulo všetky najvýznamnejšie európske jazyky.

V rokoch 1856 až 1864 študoval protestantskú teológiu na univerzitách v Lipsku, Göttingene, Berlíne a Jene. V Göttingene bol členom študentského spolku Burschenschaft Hannovera. Počas štúdia v Lipsku sa spriatelil s Heinrichom von Treitschkem.

Jeho postoj k „oficiálnej“ teológii bol už od začiatku značne kritický, v čom ho ovplyvnilo hlavne štúdium teologických diel Karla Schwarza a Ferdinanda Christiana Baura.

V roku 1859 dosiahol doktorát z filozofie. V roku 1864 sa, pod vedením Karla von Haseho, prácou o Hipolytovi Rímskom úspešne habilitoval v odbore teológia[1].

V rokoch 1864 až 1870 vyučoval ako súkromný docent na univerzite v Jene.

V roku 1870 sa stal profesorom novozákonnej exegézy a ranokresťanských dejín na univerzite v Bazileji. Mimochodom, v rokoch 1870 až 1875 býval v tom istom dome ako jeho univerzitný kolega Friedrich Nietzsche. A práve do tohto obdobia sa datuje začiatok ich celoživotného priateľstva.

V roku 1876 si Overbeck vzal za manželku Idu Rothpletzovú (1848 – 1933). V tomto istom roku sa stal aj rektorom bazilejskej univerzity.

Svoje najvýznamnejšie dielo – Über die Christlichkeit unserer heutigen Theologie [O kresťanskosti našej dnešnej teológie] – publikoval Overbeck ešte v roku 1873. V ňom prvýkrát predstavil názor, že „historické kresťanstvo“, založené na náuke cirkevných otcov, nemá a nemôže mať už nič spoločné s pôvodným zámerom Ježiša Krista. Tvrdil, že „pôvodné kresťanstvo“ chcelo byť v opozícii voči dejinám a každej kultúre či vede. Z týchto úvah vyvodil záver, že „kresťanská teológia“ je de facto neuskutočniteľná. Overbeck v tomto spise vyslovil o. i. aj kritiku tak konzervatívnej (apologetickej) teológie, založenej na dogmatických vieroučných výrokoch, ako aj liberálnej teológie, ktorá sa usilovala o súlad viery a vedy. Podľa Overbecka ani jeden z týchto prístupov nevystihuje podstatu kresťanstva, pretože tá vylučuje akýkoľvek druh (vedeckého) poznania.

Overbecka na napísanie tohto diela podnietili dve publikácie jeho súčasníkov: spis Davida Friedricha Straußa Vom alten und neuen Glauben [O starej a novej viere] a spis Paula de Lagardeho Über das Verhältniss des deutschen Staates zu Theologie, Kirche und Religion [O vzťahu nemeckého štátu k teológii, cirkvi a náboženstvu]. Obe publikácie podľa neho predstavovali akýsi pokus o vytvorenie „moderného (kresťanského) náboženstva“ – avšak – s pomocou (starej) teológie. A práve toto považoval Overbeck za chybné a v konečnom dôsledku aj nemožné. V roku 1903 v doslove k druhému vydaniu tejto svojej knihy vyslovil podobnú kritiku na adresu najvýznamnejšieho teológa tej doby, Adolfa von Harnacka, a jeho diela Das Wesen des Christentums [Podstata kresťanstva]. Doslova uviedol, že: „(Harnackova kniha) Das Wesen des Christentums ma skôr presvedčila o „nepodstatnosti“ kresťanstva než o jeho podstate...“.

Overbeck si uvedomoval, že si knihou Über die Christlichkeit unserer heutigen Theologie definitívne zahatal cestu k akémukoľvek profesorskému miestu na nemeckom území. Rozhodol sa teda zostať v Bazileji, kde nasledujúce desaťročia v podstate len prednášal klasickú teologickú propedeutiku. O svojich provokatívnych tézach zámerne nehovoril. Podľa jeho vlastných slov preto, aby chránil svojich študentov.

V súkromí usilovne pracoval na zostavovaní vlastného Cirkevného lexikónu, do ktorého zhromažďoval články, vlastné úvahy i komentované zoznamy literatúry ku teologickým, no i mnohým filozofickým, kultúrnym, biografickým či politickým témam.

Cieľom tejto rozsiahlej práce bolo to, čo Overbeck nazýval jedinou úlohou skutočne vedeckej teológie: profánne písanie cirkevných dejín. Zároveň však musel čeliť principiálnej dileme: Cirkevné dejiny samé osebe totiž nedokážu, ani v relatívnom zmysle a už vôbec nie v absolútnom zmysle, objasniť kresťanstvo ako také. Dokázali by ho však zničiť...

Overbeckova kniha Über die Christlichkeit unserer heutigen Theologie bola publikovaná v rovnakom čase ako prvá z Nietzscheho Nečasových úvah [Unzeitgemäße Betrachtungen], ktoré boli, mimochodom, tiež namierené proti Davidovi Friedrichovi Straußovi. Overbeckovo dielo však vzbudilo podstatne menší ohlas – hoci, podobne ako Nietzscheho reflexie, tiež nezapadalo do dobového svetonázoru (bolo unzeitgemäß).

Overbeck a Nietzsche sa v principiálnych tézach v podstate zhodovali, o čom o. i. svedčí aj ich rozsiahla korešpondencia.

Toto ich priateľstvo sa neskončilo ani po tom, čo sa Nietzsche na prelome rokov 1888/1889 nervovo zrútil. Začiatkom januára 1889 poslal Nietzsche z Turína list svojmu univerzitnému kolegovi Jacobovi Burckhardtovi, ktorého obsah však už jasne svedčil o jeho ťažkom psychickom stave. Burckhardt sa rozhodol bezodkladne kontaktovať Overbecka, ktorý však medzitým tiež dostal od Nietzscheho list podobného znenia. Overbeck ihneď vycestoval do Turína. Vzhľadom na vážnosť celej situácie musel následne zabezpečiť Nietzscheho hospitalizáciu v psychiatrickej liečebni v Bazileji. Súčasne sa postaral aj o to, aby sa jeho rukopisy dostali do bezpečia. V nasledujúcom, pre všetkých zúčastnených mimoriadne ťažkom, období zostal Overbeck v stálom kontakte s Nietzscheho matkou Franziskou, ktorá sa o svojho psychicky chorého syna starala až do svojej smrti v roku 1897. Po zvyšok života sa Overbeck snažil Nietzscheho chrániť pred vplyvom Juliusa Langbehna.

Overbeck však považoval za znak skutočného, úprimného priateľstva s Nietzschem i to, že sa ešte počas jeho života rázne staval proti akejkoľvek idealizácii Nietzscheho osoby a diela. Od Nietzscheho názorov si vždy udržoval kritický odstup. Overbeck v mnohých svojich listoch a poznámkach protestoval proti vytváraniu rôznych legiend či dezinterpretáciám, ktoré sa vynárali okolo osoby slávneho bazilejského filozofa. Zodpovednosť za šírenie týchto mýtov pripisoval Nietzscheho sestre Elisabeth Förster-Nietzsche a okruhu ľudí pracujúcich pre ňou založený Nietzsche-Archiv.

Overbeck sa do konca svojho života snažil vyhýbať akýmkoľvek verejným sporom s Nietzscheho rodinou, súčasne však, napriek naliehaniu Elisabethy Förster-Nietzsche, striktne odmietal odovzdať Nietzscheho Archívu svoju súkromnú korešpondenciu s Friedrichom Nietzschem.

Bol to práve Nietzsche, ktorý Overbecka zoznámil s filológom Erwinom Rohdeom. Priateľstvo medzi Rohdeom a Overbeckom pretrvalo aj po tom, čo Rohde a Nietzsche v istom okamihu prerušili kontakty.

V roku 1897 bol Overbeck po dlhšej chorobe definitívne emeritovaný. Počas nasledujúcich rokov sa postupne vzdal aj všetkých svojich čestných funkcií. V roku 1903 mu University of St Andrews udelila čestný doktorát.

Franz Camille Overbeck zomrel 26. júna 1905 v Bazileji.

Overbeckova manželka Ida a jeho priateľ Carl Albrecht Bernoulli však už krátko po jeho smrti museli čeliť intrigánskej kampani, v ktorej pozadí znovu evidentne stála Elisabeth Förster-Nietzsche. Napokon sa však podarilo tieto spory ukončiť v prospech Overbecka.

O niekoľko rokov publikoval Bernoulli Overbeckovu korešpondenciu s Nietzschem a niektoré ďalšie, doposiaľ neuverejnené spisy z Overbeckovej pozostalosti. Tieto Bernoulliho publikácie sa stali základom pre vznik tzv. Bazilejskej tradície výskumu diela Friedricha Nietzscheho.

Trvalo však desaťročia, kým Overbeckove (anti)teologické diela našli serióznu akademickú odozvu. Záujem o reflexiu týchto myšlienok prejavili Karl Barth, Karl Löwith či Moses I. Finley.

Od roku (cca) 1980 možno opäť badať zvýšený záujem o Overbeckovo dielo, čo dokumentuje aj stúpajúci počet rôznych predmetných publikácií.

• OVERBECK, Franz. Werke und Nachlaß. Stuttgart: Metzler, 1994 – 2010. ISBN 978-3-476-01210-4.
  • Band 1: Schriften bis 1873 [Spisy do roku 1873]
    • Ueber die Anfänge des Mönchthums (1867) [O počiatkoch mníšstva]
    • Ueber έν ομοιώματι σαρκός αμαρτίας Röm. 8,3 (1869) [O έν ομοιώματι σαρκός αμαρτίας („tele podobnom hriešnemu“), Rím 8, 3]
    • Ueber Entstehung und Recht einer rein historischen Betrachtung der Neutestamentlichen Schriften in der Theologie (1871) [O vzniku a správnosti čisto historickej reflexie novozákonných spisov v rámci teológie]
    • Ueber das Verhältniss Justins des Märtyrers zur Apostelgeschichte (1872) [O vzťahu mučeníka Justína ku Skutkom apoštolov]
    • Ueber die Christlichkeit unserer heutigen Theologie (1873) [O kresťanskosti našej dnešnej teológie]
  • Band 2: Schriften bis 1880 [Spisy do roku 1880]
    • Studien zur Geschichte der alten Kirche (1875) [Štúdie ku dejinám ranej cirkvi]
    • Ueber die Auffassung des Streits des Paulus mit Petrus in Antiochien (Gal. 2, 11ff.) bei den Kirchenvätern (1877) [O reflexii sporu apoštola Pavla s apoštolom Petrom v Antiochii (Gal 2, 11) v dielach cirkevných otcov]
    • Aus dem Briefwechsel des Augustin mit Hieronymus (1879) [Z korešpondencie Augustína s Hieronymom]
    • Zur Geschichte des Kanons (1880) [K dejinám kánonu]
  • Band 3: Schriften bis 1898 und Rezensionen [Spisy do roku 1898 a recenzie]
  • Band 4: Kirchenlexikon A–I [Cirkevný lexikón, písmená A – I]
  • Band 5: Kirchenlexikon J–Z [Cirkevný lexikón, písmená J – Z]
  • Band 6: Kirchenlexikon / Materialien [Cirkevný lexikón / Materiály]
    • Band 6.1: Christentum und Kultur (kritische Ausgabe des 1919 von C. A. Bernoulli kompilierten Nachlassmaterials) [Kresťanstvo a kultúra (kritické vydanie publikoval C. A . Bernoulli v roku 1919 na základe Overbeckovej pozostalosti)]
    • Band 6.2: Kirchenlexikon Gesamtregister [Cirkevný lexikón – register]
  • Band 7: Autobiographisches [Autobiografické spisy]
    • Band 7.1: „Mich selbst betreffend“ [„Čo sa mňa týka“]
    • Band 7.2: „Meine Freunde Treitschke, Nietzsche und Rohde“ [Moji priatelia Treitschke, Nietzsche a Rohde]
  • Band 8: Briefe [Listy]
  • Band 9: Aus den Vorlesungen zur Geschichte der Alten Kirche bis zum Konzil von Nicaea 325 n. Chr. [Z prednášok o dejinách ranej cirkvi: po konanie Prvého nicejského koncilu v roku 325 po Kr.]

• S Friedrichom Nietzschem

MEYER, Katrin – REIBNITZ, Barbara von (ed.). Friedrich Nietzsche / Franz und Ida Overbeck: Briefwechsel. Stuttgart: Metzler, 1999. ISBN 3-476-01617-X.

• S Erwinom Rohdeom

PATZER, Andreas (ed.). Franz Overbeck, Erwin Rohde: Briefwechsel. Berlin und New York: de Gruyter, 1999. ISBN 3-11-011895-5. (Supplementa Nietzscheana, Bd. 1)

• S Heinrichom Köselitzom

HOFFMANN, David Marc (ed.). Franz Overbeck, Heinrich Köselitz (Peter Gast): Briefwechsel. Berlin und New York: de Gruyter, 1990. ISBN 3-11-013023-8. (Supplementa Nietzscheana, Bd. 3)

• S Paulom de Lagardeom

PETER, Niklaus – SOMMER, Andreas Urs (ed.). Franz Overbecks Briefwechsel mit Paul de Lagarde. In: Zeitschrift für Neuere Theologiegeschichte 3. 1996. S. 127 – 171.

• Listy Franzisky Nietzscheovej Franzovi Overbeckovi

PODACH, Erich F. (ed.). Der kranke Nietzsche. Briefe seiner Mutter an Franz Overbeck. Wien: Bermann-Fischer Verlag, 1937.

• Listy s rôznymi adresátmi

SOMMER, Andreas Urs – PETER, Niklaus – BESTEBREURTJE, Frank (ed.). Franz Overbeck. Werke und Nachlass. Bd. 8: Briefe. und. XLVII + 558 Seiten. Stuttgart / Weimar: Verlag J. B. Metzler, 2008. ISBN 978-3-476-00970-8.

• BARTH, Karl. Unerledigte Anfragen an die heutige Theologie. In: derselbe: Zur inneren Lage des Christentums. München: Kaiser, 1920.
• BESTEBREURTJE, Frank. Kanon als Form: Über die Geschichtsschreibung des Neuen Testaments bei Franz Overbeck. Bern: Peter Lang, 2005. ISBN 978-3-03910-598-4.
• BRÄNDLE, Rudolf – STEGEMANN, Ekkehard W. (ed.). Franz Overbecks unerledigte Anfragen an das Christentum. München: Kaiser, 1988. ISBN 3-459-01755-4.
• CANCIK, Hubert. Overbeck, Franz Camill. In: Neue Deutsche Biographie. Band 19. Berlin: Duncker & Humblot, 1999. S. 724 f. ISBN 3-428-00200-8. (Digitalisat).
• DIENST, Karl. Franz Overbeck. In: Biographisch-Bibliographisches Kirchenlexikon. Band 6. Herzberg: Bautz, 1993. S. 1390–1391. ISBN 3-88309-044-1.
• EBERLEIN, Hermann-Peter. Theologie als Scheitern? Essen: Die blaue Eule, 1989. ISBN 3-89206-309-5.
• HENRY, Martin D. Franz Overbeck: Theologian? Religion and History in the Thought of Franz Overbeck. Berlin: Lang, 1995. ISBN 3-631-47772-4. a ISBN 0-8204-2926-0.
• NIGG, Walter. Franz Overbeck. Versuch einer Würdigung. München: Beck, 1931. a Zürich: Römerhof Verlag, 2009. ISBN 978-3-905894-02-8.
• PETER, Niklaus. Im Schatten der Modernität. Franz Overbecks Weg zur „Christlichkeit unserer heutigen Theologie“. Stuttgart: Metzler, 1992. ISBN 3-476-00877-0.
• PFEIFFER, Arnold. Franz Overbecks Kritik des Christentums. Göttingen: Vandenhoeck & Ruprecht, 1975. ISBN 3-525-87466-9.
• TETZ, Martin. Overbeckiana. Übersicht über den Franz-Overbeck-Nachlass der Universitätsbibliothek Basel. II. Teil: Der wissenschaftliche Nachlass Franz Overbecks, Studien zur Geschichte der Wissenschaften in Basel. Nr. 13. ISBN 978-3-7965-1639-9.
• WEBER, Jörg. Finis christianismi – Zur Theologie Franz Overbecks. Pfaffenweiler: Centaurus, 1985. ISBN 3-89085-052-9.

• BERNOULLI, Carl Albrecht. Franz Overbeck und Friedrich Nietzsche. Eine Freundschaft. Jena: Diederichs, 1908.
• EBERLEIN, Hermann-Peter. Flamme bin ich sicherlich! Friedrich Nietzsche, Franz Overbeck und ihre Freunde. Köln: Schmidt von Schwind, 1999. ISBN 3-932050-15-0.
• SOMMER, Andreas Urs. Der Geist der Historie und das Ende des Christentums. Zur „Waffengenossenschaft“ von Friedrich Nietzsche und Franz Overbeck. Berlin: Akademie-Verlag, 1997. ISBN 3-05-003112-3.