František Révai (1489 – 1553)

František I. sa narodil ako syn Ladislava Révaia z Aranyánu a Anny Esteleki (Eszteleky). Už v roku 1510 sa dostal do služieb palatína Imricha Peréniho.[2] Po jeho smrti sa v roku 1519 stal osobným tajomníkom nového palatína Štefana Bátoriho. V roku 1526, po moháčskej bitke, v ktorej umrel uhorský kráľ Ľudovíta II., sa spolu s palatínom postavil na stranu Habsburgovcov. 16. decembra 1526 v Bratislave zohral významnú úlohu pri zvolení Ferdinanda Habsburského za uhorského kráľa. Po jeho korunovácii sa stal personálnym sudcom Uhorského kráľovstva. Tento post zastával až do roku 1542, keď ho, vzhľadom na to, že už vyše 10 rokov nebol post palatína obsadený, vymenovali za palatínskeho miestodržiteľa (propalatína). V tejto novej funkcii prevzal všetky úlohy v oblasti palatínskeho súdnictva. Funkciu propalatína zastával až do svojej smrti.[2] Z dlhodobého hľadiska bolo pre celý rod veľmi dôležité získanie funkcie župana Turčianskej župy v roku 1532. Pálffy (2010) predpokladá, že kráľ Ferdinand I. v roku 1537 udelil Révaimu barónsky titul. V literatúra sa bežne uvádza až zisk dedičného barónskeho titulu jeho synmi v roku 1556.[3]

Pre Habsburgovcov získal aj svojho brata Štefana, ktorý neskôr slúžil ako kapitán dunajského vojenskho loďstva, ale aj Valentína Töröka (Török Bálint) a Jovana Nedada (Crni Jovan, cár Jovan).[4]

Ferdinand I. ho okrem významných súdnych funkcií odmenil za jeho zásluhy aj donáciou na polovičku Sklabinského hradu a panstva v roku 1527. Druhú polovičku tohoto pansta definitívne získal v roku 1540. Blatnické hradné panstvo získal v roku 1539. V roku 1545 daroval svojmu bratovi Štefanovi časť získaných majetkov v Turčianskej župe: Trebostovo, Jahodníky a podiely v Bystričke, Necpaloch, Žabokrekoch. Týmto sa rod rozdelil na dve hlavné vetvy: sklabinsko-blatnickú a trebostovskú.[5]

Bol veľkým prívržencom reformácie, v rodovom archíve sa zachovali listy, ktoré mu poslal Martin Luther ako odpovede na jeho otázky ohľadom vierouky.

Zomrel 1. novembra 1553 v Bratislave, pochovaný bol v kostole sv. Martina v Martine. Vo svätyni kostola sa zachoval náhrobný renesančný epitaf z červeného mramoru, ktorý dali zhotoviť jeho synovia. Výnimočnosť tejto pamiatky je v tom, že zosnulý je zobrazený v civilnom odeve, väčinou boli pochované osoby zobrazované buď ako rytieri, alebo ako príslušníci duchovenstva.[6][7]

• Lacko, Richard (2010), „Postavenie a majetky Révaiovcov v Turci“, in Kovačka, Miloš; Augustínová, Eva; Mačuha, Maroš, Révaiovci v slovenských dejinách : Zborník prác z interdisciplinárnej konferencie 16. – 17. september 2008, Studia historico-bibliographica Turociensia, Martin: Slovenská národná knižnica, str. 85 – 95, ISBN 978-80-89301-46-1, http://www.snk.sk/images/snk/NBU/Zborniky/Revai/85.pdf
• Ludíková, Zuzana (2010), „Náhrobné pamiatky Révaiovcov v 16. a 17. storočí“, in Kovačka, Miloš; Augustínová, Eva; Mačuha, Maroš, Révaiovci v slovenských dejinách : Zborník prác z interdisciplinárnej konferencie 16. – 17. september 2008, Studia historico-bibliographica Turociensia, Martin: Slovenská národná knižnica, str. 380-394, ISBN 978-80-89301-46-1, http://www.snk.sk/images/snk/NBU/Zborniky/Revai/380.pdf
• Mačuha, Maroš (2007), „Renesančný náhrobok Františka I. Révaia z 2. polovice 16. storočia“ (PDF), Genealogicko-heraldický hlas (Martin: Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť) 17 (1): 7 - 13, ISSN 1335-0137, http://www.sghs.sk/pdf/GHH2007_1.pdf
• Pálffy, Géza (2010), „Zvláštna cesta medzi aristokraciu uhorského kráľovstva“, in Kovačka, Miloš; Augustínová, Eva; Mačuha, Maroš, Révaiovci v slovenských dejinách : Zborník prác z interdisciplinárnej konferencie 16. – 17. september 2008, Studia historico-bibliographica Turociensia, Martin: Slovenská národná knižnica, str. 63 – 84, ISBN 978-80-89301-46-1, http://www.snk.sk/images/snk/NBU/Zborniky/Revai/63.pdf

• Révaiovci

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o František Révai (1489 – 1553)

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Révay Ferenc (alnádor) na maďarskej Wikipédii.