Francisco de Vitoria

Vitoria sa narodil v baskickej provincii Álava v meste Vitoria-Gasteiz, alebo v meste Burgos, kde bol vychovávaný a vzdelávaný. Po vstupe do dominikánskeho rádu vďaka svojim vynikajúcim študijným výsledkom odcestoval niekedy okolo roku 1508 študovať do Paríža, kde následne zostal a vyučoval takmer 16 rokov. V Paríži sa spoznal aj s Erazmom Rotterdamským a Juanom Luísom Vivom. V roku 1523 sa vrátil do Španielska a stal sa vyučujúcim na škole vo Valladolide. Niekdajšie hlavné mesto Španielska bolo stále významným centrom učencov, ktorí sa zaoberali španielskym kolonializmom. Významnou otázkou španielskych vzdelancov bolo postavenie amerického domorodého obyvateľstva a španielske nároky na zámorské územia. Niekedy v tomto období sa morálnosťou a legitimitou kolonizácie začal zaoberať aj Vitoria. Podľa dochovaných správ mal byť Vitoria byť živým a vtipným vyučujúcim, ktorý svoje učenie neustále rozvíjal a dopĺňal, či menil. V roku 1526 bol väčšinou univerzitnej obce zvolený za vedúceho teologickej katedry na univerzite v Salamanke. Univerzita sa v tomto období stávala čoraz populárnejšou a združovala učencov z celého Španielska i Európy. Vitoria sa na univerzite s mnohými z nich spriatelil, zároveň si však počas svojho pôsobenia vytvoril mnohých odporcov. Kritizoval správanie kráľovských úradníkov, i cirkevných hodnostárov a nesúhlasil ani s vinou Francúzov za vypuknutie v tom čase prebiehajúcej španielsko-francúzskej vojny. Ba čo viac, svojim učením začal podkopávať aj právo Španielska na agresívne osídľovanie a dobývanie zámorských území a zotročovanie domorodého obyvateľstva. Pôsobil aj ako poradca cisára Karola V. a na popud jeho manželky sa hlbšie začal zaoberať aj témou manželstva a rozvodu anglického kráľa Henricha VIII. V januári 1545 dostal Vitoria list od cisára Karola, aby v jeho delegácii odišiel na Tridentský koncil, avšak už o rok 12. augusta 1546 Vitoria zomrel a španielsku delegáciu nakoniec viedol Vitoriov nástupca v Salamance Domeningo de Soto. Pochovaný bol v kláštore San Esteban, ktorý dnes nesie prezývku Panteón teológov.[1][2][7][9]

Jedným z Vitoriových východísk bola Summa teologická od Tomáša Akvinského, ku ktorej podával výklad. Poznal aj diela antických gréckych a rímskych autorov, či dielo Dunsa Scota a stredoveké tradičné učebnice Petra Lombardského. Vitoria odmietol myšlienku univerzalizmu a zdôraznil dôležitosť suverenity štátov. Rímske ius gentium (právo národov), ktoré platilo medzi jednotlivými ľudmi (inter omnes homines) definoval ako prirodzený rozum pôsobiaci medzi národmi (ius inter omnes gentes). Základom Vitoriových myšlienok je prirodzené právo, ktoré ale prostredníctvom rozumu prechádza do pozitívneho (ľudmi vytvoreného) platného práva. Ako prameň práva preto neuznáva samotný svetový poriadok ustanovený rádom bytia, ale racionálnu vôľu ľudí a štátov.[7]

Vo svojom diele De Indis Vitoria spochybnil španielsku doktrínu oprávnenej vojny proti pohanom len preto, že odmietli konvertovať na kresťanstvo. Štáty síce majú právo obsadiť zem nikoho (terra nullius), avšak americké územia patria Indiánom a Európania nemajú právo ich územia dobýjať, môžu na indiánske územia ale posielať misionárov. Právo na ich územie nemôže kresťanom poskytnúť ani cisár, ani pápež. Zavrhuje aristotelovské chápanie otroctva, ľudia sa podľa neho otrokmi nerodia, t.j. nie sú menejcenní pre prirodzený rád, ale pre ľudské konanie.[10] Vitoria tvrdí (v zhode s Tomášom Akvinským), že ľudia, ktorí nevedia o bytí Božieho pozitívneho práva (alebo sa o ňom objektívne nemali ako dozvedieť), t.j. aj Indiáni nie sú vinní ak ho nedodržiavajú.[11][pozn. 1] Pohania ako ľudia a teda bytosti stvorené na obraz Boží majú prirodzené právo vlastniť majetok (a teda aj územie) a právo na svoje vlastné právo. Nemožno ich o toto právo pripraviť pozitívnym právom Európanov. Naopak aj pohania musia dodržiavať prirodzené právo, pretože to je poznateľné rozumom. Ako oprávnenú príčinu pre boj proti domorodému obyvateľstvu preto Vitoria označuje ochranu nevinných ľudí pred kanibalizmom a vraždením. Indiáni v španielskych kolóniách mali podľa neho mať podobné postavenie a východy ako španielski prisťahovalci. Kresťania však predsa majú mať určitú moc nad Indiánmi ako ich vychovávatelia, či poručníci, ktorí ich majú priviesť ku kresťanstvu.[9][11]

Vitoria podobne ako Akvinský odmieta tzv. krst túžby. Človek podľa neho nemôže byť spasený ak nepozná zjavenú pravdu, t.j. k spaseniu je potrebná kresťanská viera. To platí aj pre deti ktoré žijú v neprávosti (iniquitas) a boli zrodené v hriechu a sú nepokrstené. Vitoria chápe Indiánov ako deti a je podľa neho potrebné sprostredkovať Božie Slovo.[11]

Francisco za svojho života nič nepublikoval. Zapísané boli ale poznámky z jeho univerzitných prednášok z rokov 1527 – 1540 - tzv. relectio, ktoré následne vyšli po jeho smrti v roku 1557 v Lyone pod názvom Relectiones Theologicae (Teologické úvahy).[12][13] Medzi jeho známe prednášky patria:

• De silentii obligatione (O povinnosti mlčať), 1526/1527[13]
• De potestate civili (O svetskej moci), 1527/1528[2][13]
• De Homicidio (O vražde), 1530[13]
• De matrimonio (O manželstve), 1531[14][13]
• De potestate ecclesiae I. (prior) et II. (posterior) (O moci cirkvi I. a II.), 1532[2]
• De potestate papae et concilii (O moci pápeža a koncilov), 1534[15]
• De augumento augmento caritatis, 1533/1534[13]
• De simonia (O simónii), 1536[2]
• De temperantia (O zdržanlivosti), 1537[2]
• dve relectie De Indis (O Indiánoch), 1539[2]
  • De Indis relectio prior de Indis recenter inventis (O nedávno objavených Indiánoch)[11]
  • De Indis relectio po-sterior, sive de iure belli hispanorum in barbaros (O Indiánoch, alebo o práve Španielov viesť vojnu proti barbarom)[11]
• De magia (O mágii),1540[16]
• De magia posterior (O neskoršej mágii), 1540/1541[13][16]

Ďalší výber teologických prednášok vyšiel v 60. rokoch ako:

• Summa sacramentorum Ecclesiae (Zhrnutie svätosti cirkvi)[17]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Francisco de Vitoria

• Francisco de Vitoria na britannica.com (po anglicky)
• novoscholastika na encyclopedia.com (po anglicky)