Flóra (odbojová skupina)

Flóra vznikla po eliminácii skupiny Obrana národa (leto 1941) a v období rokov 1941 – 1943 predstavovala najväčšiu, najaktívnejšiu a najvýznamnejšiu skupinu nekomunistického odboja na Slovensku. Z hľadiska bývalej politickej príslušnosti v nej pôsobili predovšetkým agrárnici a sociálni demokrati,[1] pričom s ňou spolupracovali aj niektorí pracovníci orgánov štátnej správy, armády, žandárstva, súdnictva a aj Ústredia štátnej bezpečnosti, nešlo však o pevne organizovanú skupinu a väčšina jej členov pôsobila aj v iných odbojových skupinách.[1]

Prostredníctvom svojej širokej siete kontaktov vykonávala spravodajskú činnosť, ktorej výsledky poskytovala Dočasnému štátnemu zriadeniu. Popri tom skupina pomáhala prenasledovaným a česko-slovenským vlastencom pri prechodoch z protektorátu na Slovensko a pri útekoch do exilu, poskytovala materiálnu a finančnú pomoc represiami postihnutým osobám a ich rodinám, pomoc utečencom zo zajateckých táborov, poskytovala úkryty a zabezpečovala falošné doklady. Finančne prispela k rozvoju partizánskeho hnutia na východnom Slovensku. Centrom jej činnosti bola Bratislava, no svojou pôsobnosťou siahala na územia viacerých okresov.[1]

Začiatkom februára 1943 členovia Flóry sformulovali Memorandum (datované 10. februárom 1943), v ktorom sa jednoznačne hlásili k Benešovej koncepcii obnovy Česko-Slovenska v jej predmníchovskej, prvorepublikovej podobe.[1][2]

Viestová sa snažila o zjednotenie domáceho odboja na platforme Flóry, no pre svoju prílišnú orientáciu na benešovskú koncepciu obnovy ČSR a odpor komunistického odboja, ktorý začal roku 1943 spolupracovať s občiansko-demokratickým odbojom, stratila medzi domácim odbojom vplyv.[1] Pre rozdielnosť názorov na zloženie povojnového ústredného národného výboru nedošlo ani k dohode s Vavrom Šrobárom na osobnom rokovaní 6. júna 1944 v Martine. Z popudu ilegálnej Komunistickej strany Slovenska s Flórou prestali spolupracovať odbojové skupiny zastúpené a napojené na Slovenskú národnú radu, čím sa skupina Flóra ešte pred vypuknutím Slovenského národného povstania (SNP) rozpadla a jej členovia sa zapojili do odbojovej činnosti v iných skupinách.[1]

• Květoslava Viestová, domáca, manželka Dušana Viesta,[1]
• Ing. Dušan Viest, brat gen. Rudolfa Viesta,[1][3]
• M. Bahurinská,[3]
• Jozef Bahurinský (1899 – 1980), úradník, pôvodne člen Obrany národa, pôsobil ako predseda sociálneho súručenstva na východnom Slovensku, kde od roku 1943 organizoval partizánske hnutie,[1][4][3]
• M. Barbarič,[1][3]
• JUDr. Ján Beharka (1911 – ?), právnik, pracoval ako bankový úradník v Bratislave, neskôr člen SNR a DS,[1][5][3]
• Ing. Pavol Blaho, statkár, bývalý agrárnik, vlastník veľkostatku v Kapinciach, pôvodne člen Obrany národa, v lete 1940 zorganizoval v Nitre vlastnú odbojovú skupinu, ktorá pomáhala utečencom z protektorátu, následne člen Flóry, neskôr spolupracovník V. Šrobára a člen SNR, zástupca povereníka železníc, člen DS a napokon podpredseda Strany slobody,[1][6]
• Martin Bolfa,[7]
• Anton Cyprich, príslušník slovenskej armády,[7]
• Jozef Dočkal (1899 – 1976), novinár, spolupracoval s Obranou národa, so skupinou Demec a napokon s Flórou, v rokoch 1941 – 1943 väznený v Ilave, počas SNP redaktor časopisu Čas,[1][8]
• K. Filo,[1]
• Rudolf Fraštacký, krycím menom dr. Robert Frey (1912 – ?), riaditeľ Slovenskej cukrovarníckej obchodnej spoločnosti (1941 – 1942) a neskôr Cukrospolu (1943 – 1944), spolupracoval s Flórou, so skupinou národohospodárou okolo P. Zaťka a neskôr so SNR, neskôr povereník výživy a zásobovania a podpredseda ZP SNR, člen DS,[1][9][3]
• J. Horváth,[1]
• František Jurčo (1908 – 1945), úradník, pracovník ÚŠB (od októbra 1942 vedúci spravodajského oddelenia), spolupracoval so skupinami okolo Jána Lichnera, V. Šrobára, so skupinou Demec a s Flórou, ktorým poskytoval informácie o plánovaných akciách ÚŠB a Gestapa proti odboju a o konfidentoch, podľa potrieb usmerňoval zaisťovanie a vyšetrovanie osôb, jeho činnosť však odhalilo Gestapo a zatklo ho vo februári 1945,[1][10][3]
• Juraj Kapinaj, krycími menami Múzeum, Pisár, Školník (1904 – ?), učiteľ a od roku 1941 pracovník ministerstva školstva, pôvodne sociálny demokrat, spolupracoval so skupinou Demec a patril k vedúcim predstaviteľom Flóry, neskôr člen SNR a pracovník povereníctva školstva a národnej osvety,[1][11]
• Dezider Kišš-Kalina (1908 – 1954), dôstojník, od roku 1935 vojenský kurát, v rokoch 1943 – 1944 zástupca prednostu personálneho oddelenia ministerstva národnej obrany, od januára 1942 spolupracoval s Flórou, s KSS a neskôr s ilegálnou SNR,[1][12][3]
• Daniel Klobušický, príslušník ÚŠB,[7]
• Ján Krenčej, príslušník slovenskej armády,[7]
• Ľudovít Kukorelli, krycími menami Martin Minarovič, Martin (1914 – 1944), dôstojník letectva, príslušník leteckého útvaru v Spišskej Novej Vsi a neskôr leteckého pluku v Piešťanoch, kde sa roku 1940 zapojil do odboja; na jar 1941 podnikol neúspešný pokus o odlet do Juhoslávie, za čo bol v novembri 1941 odsúdený na 9 mesiacov väzenia, no ušiel žandárskej eskorte na východné Slovensko, kde sa podieľal na formovaní partizánskeho hnutia v spolupráci s KSS,[1][13][3]
• Jozef Marko, príslušník slovenskej armády,[7]
• Ondrej Maxián, príslušník ÚŠB,[1][7][3]
• Pavel Neckár (1888 – 1975), evanjelický duchovný, tajomník biskupského úradu ECAV v Prešove a v Liptovskom Mikuláši, v odboji pôsobil od roku 1939, pričom viedol vlastnú skupinu v Prešove a spolupracoval so skupinami na východnom Slovensku a v Bratislave,[1][14][3]
• J. Országh,[1]
• Jozef Peterka (1913 – ?), žandár (kpt.), ktorý pôsobil na rôznych miestach; do odboja sa zapojil v apríli 1939, bol členom Flóry a neskôr Vojenského ústredia SNR a náčelníkom štábu Veliteľstva československého četníctva na Slovensku,[1][15]
• Rudolf Pravdík (1921 – ?), učiteľ, v rokoch 1941 – 1944 pôsobil v Černovej a v Brezanoch, do odboja sa zapojil v rámci študentského hnutia v Spišskej Novej Vsi a neskôr ako člen Flóry, od roku 1942 pôsobil v skupine R. Viktorína,[1][16]
• V. Radakovič,[1][3]
• Štefan Slezák (1891 – 1964), žandár, v rokoch 1943 – 1944 pracovník Kriminálnej ústredne v Bratislave, od roku 1939 spolupracoval so skupinou J. Lichnera, neskôr s Flórou aj s ďalšími odbojovými skupinami, podával informácie určené pre zahranične a obstarával falošné doklady pre utečencov z protektorátu,[1][17]
• Ján Juraj Stanek (1909 – ?), dôstojník slovenskej armády, do odboja sa zapojil v roku 1939 v rámci občiansko-demokratickej odbojovej skupiny v Trenčíne a Flóry v Bratislave,[1][18]
• JUDr. Jozef Stanek (1911 – ?)(?), právnik, tajomník Ústredného združenia slovenského priemyslu (1938 – 1946), udržiaval úzke kontakty s exilom na Západe,[19]
• Elo Šándor (1896 – 1952), bankový úradník, v roku 1938 vstúpil do KSČ, v roku 1939 bol za odbojovú činnosť väznený v Bratislave a v Ilave a po prepustení v novembri 1939 bol pod policajným dozorom v Bratislave,[1][20]
• Š. Štunda,[1]
• A. Tomeček,[1]
• JUDr. Karol Vagač (1906 – 1980), sudca Krajského súdu v Bratislave, pomáhal najmä pri zoslabovaní represívnych opatrení proti odbojárom a pri poskytovaní pomoci ich rodinám,[1][21]
• P. Valach,[1]
• Mirko Vesel (1903 – 1976), dôstojník slovenskej armády (1937 štáb. kpt., 1939 mjr., 1942 pplk., 1944 plk.), ktorý v rokoch 1923 – 1939 pôsobil ako príslušník a od roku 1939 ako veliteľ delostreleckého pluku, od roku 1940 bol prednostom 4. oddelenia štábu 1. divízie, neskôr bol premiestnený k doplnkovej správe na ministerstvo národnej obrany v Bratislave, kde sa v roku 1944 stal jej prednostom (neskôr už so sídlom v Trenčianskych Tepiciach); v odboji spolupracoval so skupinami Hela, neskôr s Flórou a bol členom skupiny V. Šrobára; od roku 1943 bol jednou z vedúcich osobností najaktívnejšej vojenskej odbojovej skupiny (spolu s Jánom Golianom, D. Kišš-Kalinom, Mikulášom Ferjenčíkom a Jaroslavom Krátky, organizoval odosielanie správ do Londýna prostredníctvom R. Fraštackého,[1][22][23][3]
• JUDr. Július Viktory (1907 – 1985), právnik, ktorý v rokoch 1938 – 1945 pôsobil ako pracovník (štátny prokurátor) Štátneho zastupiteľstva v Bratislave; do odboja sa zapojil v roku 1939, pričom spolupracoval aj s KSS, pomáhal utečencom z protektorátu v prechode do zahraničia cez Slovensko, sprostredkúval kontakty príslušníkom občiansko-demokratického aj komunistického odboja so spolupracovníkmi na slobode, poskytoval právnu pomoc pri znižovaní výmery trestov, pri oslobodzovaní a pod.,[1][24][25][3]
• Rudolf Viktorin (1898 – 1986), v rokoch 1927 – 1944 bol pracovníkom a neskôr vedúcim Uhoľných a drevárskych skladov v Žiline, bývalou politickou príslušnosťou sociálny demokrat, od roku 1939 organizoval odboj na severozápadnom Slovensku, v roku 1941 bol väznený v Žiline a v Ilave, následne na úteku pred zatknutím pôsobil v Dolnom Kubíne, udržiaval úzke kontakty s Flórou a spolupracoval aj s KSS, od marca 1943 bol predsedom ilegálneho revolučného Oblastného národného výboru v Žiline.[1][26][27][3]

• Flóra. In: Dejiny Slovenského národného povstania 1944. Bratislava : Pravda, 1984. 5. zväzok Encyklopédia odboja a SNP, s. 128-129.
• Viestová, Kvetoslava. In: Dejiny Slovenského národného povstania 1944. Bratislava : Pravda, 1984. 5. zväzok Encyklopédia odboja a SNP, s. 592-593.
• VIESTOVÁ, Květoslava. In: Slovenský biografický slovník. Martin : Matica slovenská, 1994. VI. zväzok T – Ž, s. 278.
• VIEST, Dušan. In: Slovenský biografický slovník. Martin : Matica slovenská, 1994. VI. zväzok T – Ž, s. 275.

• Syrný, Marek – Arpáš, Róbert. Opozícia, odboj a Slovenské národné povstanie. In: Hradská, Katarína – Kamenec, Ivan a kol. Slovenská republika 1939 – 1945. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2015. 477 s. ISBN 978-80-224-1351-0, s. 364-365.
• Jablonický, Jozef. Z ilegality do povstania. Kapitoly z občianskeho odboja. Bratislava : Dali-BB, 2009.
• Šutaj, Štefan. Občianske politické strany na Slovensku v rokoch 1944 – 1948. Bratislava : Veda, 1999. 308 s. ISBN 80-224-0583-3, s. 20.
• 1943, únor 10. Bratislava – Memorandum slovenských odbojových pracovníků orientovaných na Londýn, v němž se bezvýhradně přihlásili k programu E. Beneše a československé emigrační vlády. In: Dokumenty z historie československé politiky 1939-1943 II. Praha : Academia, 1966, s. 707, dok. 506.