Farmakognózia
Farmakognózia (starogr. pharmacon – liek, starogr. gignoskó – poznávam) je farmaceutický vedný odbor, ktorý sa zaoberá vyhľadávaním, získavaním a skúmaním surovín rastlinného a živočíšneho pôvodu, používaných alebo použiteľných na liečebné účely.
Definícia farmakognózie
Farmakognózia je veda o liečivách prírodného pôvodu používaných v humánnej a veterinárnej medicíne. Učí vyhľadávať a poznávať zdroje týchto liečiv, mechanizmus ich tvorby, štruktúru a stabilitu. Ako aplikovaná veda využíva poznatky základných biologických, chemických a fyzikálnych vedných disciplín.
Medzi úlohy farmakognózie možno zaradiť získavanie poznatkov o prírodných liečivách, produkciu látok pletivovými kultúrami, hľadanie zdrojov prírodných látok, zisťovanie faktorov pestovania účinných liečivých rastlín, hľadanie možnosti náhrady dovážaných rastlín a technológia liečivých rastlín.
Vznik a vývoj farmakognózie
Už v dobách Akkadijcov (2600 pred Kr.),či Babylónčanov (1950 pred Kr.) boli známe mnohé liečivé rastliny, z ktorých sa empirickou formou šťastných náhod i tragických omylov postupne vytvorila skupina liečivých rastlín. Z roku 2200 pred Kr. pochádzajú hlinené dosky, ktoré obsahovali zoznam okolo 120 minerálov a 250 rastlinných drog (fenikel, blen, mak, myrhovník, tymian, ďumbier).
Z obdobia starého Egypta treba spomenúť napríklad Kahunov papyrus (2000 pred Kr.), Smithov papyrus (1650 pred Kr.), či Ebersov papyrus (1550 pred Kr.), ktorý obsahoval 877 liečivých receptov (Aloe, borievka, fenikel, ópium,ricín, sena).
Za zakladateľov odbornejšieho štúdia liečivých rastlín v Európe sú pokladaní starí Gréci a Rimania. Diskoirides Pedanios (78 po Kr.) bol prvým učiteľom o liečivých rastlinách v tej dobe. Jeho dielo De Materia Medica obsahuje viac ako 500 liečivých rastlín a drog zoradených do akéhosi prirodzeného systému. Popisuje meno, prípadne rastlinné synonymá, botanický popis, pôsobenie, použitie, nežiaduce účinky, dávkovanie, zber, skladovanie, zámeny, čistotu, použitie vo veterinárstve a obsahuje aj kresby. Toto dielo bolo v 15. storočí hlavnou autoritou v botanike a medicíne.
V období raného feudalizmu boli poskytovateľmi liečebnej starostlivosti najmä mnísi, ktorí vo svojich kláštorných záhradách pestovali mnohé liečivé rastliny (mäta, šalvia, ruta).
Súčasne s veľkými zemepisnými objavmi a cestami do Indie či Ameriky sa do Európy doviezli mnohé liečivé rastliny, ktoré sa v terapii používajú dodnes.
Po vynájdení kníhtlače sa začali poznatky o liečivých rastlinách šíriť aj prostredníctvom vydávaných herbárov. Autorom najrozšírenejšieho herbára bol Andrea Pietro Mathioli (1501 – 1577). V roku 1793 vyšla po slovensky písaná kniha o liečivých rastlinách Malí Zelinkár od Juraja Fándlyho, z novších treba spomenúť napríklad Slovenský herbár botanika J. Futáka z roku 1946.
Medzníkom pre prírodné vedy bolo zostrojenie mikroskopu, ktoré umožnilo pozorovanie nových štruktúr a detailov.
Najslávnejším obdobím pre farmakognóziu a farmáciu bol prelom 18. a 19. storočia, pričom mnohí bádatelia boli lekárnici (napr. F. W. A. Serturner – objaviteľ morfínu, J. Pelletier – objaviteľ chinínu, strychnínu a iných látok, A. S. Margraf zase objavil sacharózu v cukrovej repe).
Diferenciácia farmakognózie ako vedného odboru nastala až v 19. storočí a to vyčlenením sa z predmetu označovaného ako materia medica. Farmakognózia sa v minulosti zaoberala poznávaním všetkých liečiv, pričom prevládali liečivá prírodného pôvodu – tie sú náplňou farmakognózie dodnes.
Externé odkazy
- FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.