Egyptské hieroglyfické písmo

Podľa niektorých názorov vzniklo ako „hotový produkt“ niekedy pred zjednotením Horného a Dolného Egypta, podľa iných názorov malo svoje primitívne predstupne (najmä tzv. egyptské piktografické písmo) už dávno predtým a často sa predpokladá, že vzniklo z klinového písma (alebo naopak).

Najstarším známym nápisom v hieroglyfickom písme bola dlho Narmerova paleta nájdená počas vykopávok v Hierakónpole (staroeg. Nechen, dnes arab. Kawm al-Ahmar) v deväťdesiatych rokoch predminulého storočia, ktorá bola datovaná do roku 3150 pred Kr. Nedávne archeologické nálezy však odhalili, že symboly na o sto rokov staršej gerzskej keramike pripomínajú známe hieroglyfické znaky. Roku 1998 tiež nemecký tím archeológov pod vedením Güntera Dreyera, ktorý robil vykopávky v Abyde (staroeg. Abidžu, dnes arab. Umm al-Ka’ab) odkryl hrob patriaci preddynastickému vládcovi a našiel tristo hlinených tabuliek popísaných protohieroglyfickým písmom. Tieto tabuľky spadajú do obdobia Nagáda IIIA, približne do 33./35. storočia pred Kr.. Vo svetle tohto nového nálezu nie je isté, či je staršie klinové písmo alebo egyptské hieroglyfické písmo.

Hieroglyfy na slonovinovom štítku faraóna Dena (1. dynastia, Abydos.)

Hieroglyfy sa neprestali používať ani počas perzskej nadvlády (prerušenej v 6. storočí pred Kr. a 5. storočí pred Kr., po Alexandrovom dobytí Egypta a počas nasledujúcej macedónskej a rímskej epochy. Je pravdepodobné, že zložitosť posledných hieroglyfov bola ovplyvnená zmenenou politickou situáciou. Niektorí bádatelia sa domnievajú, že hieroglyfy slúžili na rozlíšenie „pravých Egypťanov“ a cudzích dobyvateľov a ich domácich pomáhačov. Iným vysvetlením prežitia hieroglyfov však môže byť tendencia gréckej a rímskej kultúry „rešpektovať“ domácu kultúru.

V 4. storočí po Kr. už hieroglyfy dokázal čítať len málokto; ich používanie takmer úplne prestalo po Theodosiovom zákaze nekresťanských chrámov roku 391. Zanikli po roku 500 po Kr. Hieroglyfické písmo vystriedala abeceda veľmi podobná gréckej abecede. V podstate koptská abeceda vychádzala z gréckej, len okrem pôvodných 24 gréckych znakov mala ešte ďalších šesť alebo sedem, pochádzajúcich z démotického písma, ktoré zastupovali fonémy nenachádzajúce sa v pôvodnej gréckej alfabete (napr. š, dž, q). Reč Egypťanov sa odvtedy nazýva koptčina (ako živý jazyk vymrela postupne od 14. do 17. storočia). S príchodom Arabov sa začalo používať arabské písmo.

Po roku 500 sa na význam jednotlivých znakov hieroglyfického písma zabudlo. Hieroglyfy však prežili v dvoch podobách: priamo sa dostalo 6 démotických znakov do koptskej abecedy, nepriamo mali hieroglyfy vplyv na utváranie semitského písma, z ktorého pochádzajú ostatné hláskové písma, vrátane alfabety a latinky.

O rozlúštenie egyptských hieroglyfov sa pokúšali viacerí učenci, medzi nimi aj Johannes Goropius Becanus v 16. storočí a jezuita Athanasius Kircher (1601–1680), ktorý rozlúštil jeden hieroglyf.

Najvýznamnejší podiel na rozlúštení hieroglyfov majú Thomas Young a Jean-François Champollion (1790–1832). Nález tzv. rosettskej dosky s nápisom v troch typoch písma (v hieroglyfickom, hieratickom a gréckom písme) v roku 1799 pri Napoleonovej výprave do Egypta poskytol dostatočný kritický materiál, ktorý Champollionovi umožnil v 20. rokoch 19. storočia definitívne rozlúštiť hieroglyfy.

Rosettská doska v Britskom múzeu, písaná v hieroglyfoch, gréckej abecede a démotickom písme (196 pred Kr., pôvodne stéla s textom dekrétu Ptolemaia V. Epifana).

Od počiatku sa v Egypte používalo paralelne s hieratickým písmom (podľa starších názorov hieratické písmo vzniklo z hieroglyfického). Hieratické písmo sa používalo najmä počas Strednej ríše na zápis súkromných dokumentov, pretože sa ním písalo oveľa rýchlejšie ako hieroglyfmi. V posledných storočiach pred Kr. bolo hieratické písmo nahradené démotickým písmom.

Popri hieroglyfickom písme existovalo kurzívne hieroglyfické písmo.

V klasickej egyptčine existovalo 750 hieroglyfických znakov, ale počet znakov sa v rôznych obdobiach menil. Hieroglyfy sú malé obrázky, ktoré vyjadrujú jednak priamo patričný predmet, na ktorý sa podobajú, ale používajú sa aj na vyjadrenie celkom odlišných vecí, často ťažko znázorniteľných, ktorých mená znejú náhodou podobne. Samohlásky sa v hieroglyfickom písme vynechávali (nezapisovali).

Hieroglyf sa mohol použiť na všetky alebo len niektoré z nasledujúcich funkcií:

• logogramy (ideogramy; významové znaky) – označovali význam slov; napríklad kráčajúce nohy znamenali pohyb;
• fonogramy (zvukové znaky) – označovali jednotlivé hlásky; sova znamenala zvuk m/ pretože hlavnou spoluhláskou v slove „sova“ bolo m (v slovenčine by to zodpovedalo použitiu znaku pre kravu v slove krava-ta);
• determinatívy – nevyslovovali sa a označovali, ktorý konkrétny význam má viacznačný znak, pri ktorom stáli (napr. determinatív v podobe oka znamenal, že predchádzajúce slovo má niečo spoločné s pozeraním).

Napríklad obrázok kravy označuje kravu, ale aj bohyňu Hathor. Rovnaký znak sa používal aj pre rozličné slová, ktoré rovnako zneli (napr. v slovenčine „jež“ a „ješ“).

Hieroglyfy boli často do detailov vypracované a kolorované. Písali sa viacerými smermi, najčastejšie sprava doľava, pričom piktogramy boli obrátené čelom k začiatku riadku. Písalo sa atramentom a dutým papyrusovým štetcom.

• Gardinerov zoznam hieroglyfov
• Koptská abeceda
• Transliterácia staroegyptčiny

• Woods, Ch. (ed.): Visible language, 2010
• Hieroglyphica – rozšírený elektronický zoznam hieroglyfov, dost. 7. marec 2010. (po anglicky)