Edvard Munch

Narodil sa v Løten a vyrastal v Christianii (terajšie Oslo). Po smrti matky, ktorá zomrela na tuberkulózu, ho vychovával len otec, ktorý zomrel v roku 1889. Otec malému Edvardovi a jeho súrodencom často spomínal peklo a strašil ich rozprávaním, že ak zhrešia budú odsúdení do pekla bez cesty späť. Munch vyrastal v atmosfére poznačenej smrťou, počas jeho detstva zomrela jeho matka, brat aj jeho obľúbená sestra Sophie, ďalšia sestra bola mentálne chorá a sám Munch bol chorľavý. Z jeho piatich súrodencov sa len jeden oženil, no svadbu prežil len o pár mesiacov, krátko po nej zomrel. Tieto okolnosti nám môžu priblížiť a vysvetliť pochmúrnosť a pesimizmus Munchovej tvorby.

Ako sa vyjadril samotný autor, „Choroba, šialenstvo a smrť boli anjelmi, ktorí obklopovali moju kolísku a nasledovali ma po celý život.“ Množstvo moderných zdrojov prezentuje jeho chorobu ako maniodepresívnu psychózu.^{[chýba zdroj]}

V roku 1879 sa zapísal na štúdium inžinierstva, no časté choroby ho prinútili prerušiť štúdium. V 1880, opustil školu a stal sa maliarom, študoval Royal School of Art and Design v Kristianii.

Odcestoval do Paríža, vďaka čomu získal množstvo inšpirácií od francúzskych maliarov — bol ovplyvnený impresionizmom, neskôr postimpresionizmom a dizajnom secesie. Kým štýlovo je ovplyvnený postimpresionizmom, obsahovo jeho dielo preukazuje prvky symbolizmu, zobrazujúc stav mysle na rozdiel od reality.

Počas svojej kariéry často menil celkový štýl maľby, v 1880 kreslil pod vplyvom naturalizmu, diela ako Portrét Hansa Jægera, a čiastočne aj pod vplyvom impresionizmu - Rue Lafayette. V 1892, Munch sformuloval svoj charakteristický a originálny koncept syntetizmu, príkladom je dielo Melanchólia, v ktorom farby predstavujú symbolický element, alebo slávny Výkrik.

V roku 1890 si obľúbil mdlý priestor v obrazoch a používal ho často na predné figúry. Vybral si pózy na prezentovanie stavu mysle a psychologických podmienok (Popol), figúry prepožičiavajú obrazu monumentálnu, statickú kvalitu. Munchove figúry vyzerajú ako keby hrali svoje role na divadelnom javisku, (Smrť v izbe chorého), niečo ako pantomíma fixovaných postojov, ktoré zobrazujú emócie. Pretože dáva svojim stvárneným charakterom len psychologickú dimenziu ako v diele Výkrik, Munchovi muži a ženy nevyzerajú realisticky.

V roku 1892 ho Únia berlínskych umelcov pozvala na výstavu do Berlína. Jeho maľby vyvolali škandál a kontroverzné reakcie na seba nenechali dlho čakať. Výstava bola po týždni uzavretá. V Berlíne sa stal členom úzkeho kruhu umelcov s Henrikom Ibsenom (ktorému navrhol niekoľko setov pre jeho hry) a Augustom Strindbergom.

Na jeseň v roku 1908 jeho úzkosť nabrala akútne rozmery a musel sa liečiť na klinike Dr. Daniela Jacobsena. Terapia zmenila jeho osobnosť a po návrate do Nórska prejavoval väčší záujem o prírodné objekty a jeho tvorba je pestrejšia, čo sa týka farieb a menej pesimistická.

V tridsiatych a štyridsiatych rokoch označil jeho diela nemecký nacistický režim ako „degenerované umenie“ a jeho práce boli odstránené z nemeckých galérií. Tento krok hlboko poznačil antifašisticky založeného Muncha, ktorý Nemecko považoval za svoj druhý domov.

Zomrel v Ekely, neďaleko Oslo, 23. januára, 1944, asi mesiac po svojich 80. narodeninách. Zanechal po sebe okolo tisíc obrazov, 15 400 obrázkov, 4 500 kresieb, šesť plastík, diela ktoré venoval mestu Oslo, ktoré vybudovalo Munchovo múzeum v Tøyen na jeho počesť. Múzeum vystavuje najväčšiu kolekciu jeho diel.

Munch sa nachádza na nórskej 1000 korunovej bankovke, spolu s jeho dielom Melanchólia.[1]

Výkrik (1893; pôvodne nazvaný Zúfalstvo), Munchov najznámejší obraz, je považovaný za symbol - ikonu existenčnej úzkosti. Podobne ako u mnoho iných jeho prác, namaľoval viacero verzií. Výkrik je dielom zo série Vlys života, v ktorej Munch skúmal témy ako život, láska, strach, smrť a melanchólia. Plátno bolo 22. augusta 2004 ukradnuté z Munchovho múzea v Oslo,[2] vrátené bolo v roku 2006 s drobnými poškodeniami.[3]

Témy Vlysu života sa počas jeho tvorby stále vracajú, v dielach ako Choré dieťa (1886, portrét jeho chorej sestry Sophie), Vampír (1893–94), Popol (1894), alebo Most. Neskoršie diela ukazujú nejasné figúry s bezvýrazovou tvarou, niekedy dokonca bez tváre s hroziacimi tvarmi stromov alebo domov. Munch zobrazoval ženy ako krehké, útle nevinné trpiteľky, alebo ako zlovestné život požierajúce stvorenia. Analytici jeho života to považujú za odraz jeho sexuálnych túžob.^{[chýba zdroj]}

• Munch bol prvým západným umelcom, ktorý vystavoval v Národnej galérii v Pekingu po Kultúrnej revolúcii.
• Niektorí historici tvrdia o červenej oblohe na slávnom obraze Výkrik, že zobrazuje nezvyčajne intenzívny západ slnka pozorovaný na celom svete, po výbuchu indonézskej sopky Krakatoa v roku 1883.^{[chýba zdroj]}

• 
  Inger na pláži (1889)
• 
  Noc v Saint-Cloud (1890)
• 
  Výkrik
• 
  Metabolizmus
• 
  Maratova smrť (1907)
• 
  Kúpajúci sa muži (1908)

• Expresionizmus

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Edvard Munch

• Vlastný portrét
• Edvard Munch