Dront nelietavý

Dnes už nie je v žiadnom múzeu na svete žiadny kompletný pozostatok dronta. Rozkladajúce sa zvyšky posledného uchovávaného dronta boli v Oxforde roku 1755 spálené. Z umeleckých zobrazení však vieme, že mal modrosivé perie, 23 cm dlhý čierny zahnutý zobák s červenou bodkou, veľmi malé nevyužiteľné krídla, silné žlté nohy a chumáč kučeravých pier na chvoste.

Štruktúra jeho hrudníka bola nedostatočná na let. Všeobecne sa predpokladá, že tieto nelietavé vtáky sa mohli vyvinúť len na ostrove bez prirodzených nepriateľov.

Tradične sa tento vták zobrazuje ako veľmi tučný, ale niektorí biológovia sa domnievajú, že na starých kresbách sú namaľovaní prekŕmení jedinci zo zajatia. Keďže na Mauríciu sa striedajú obdobia sucha a vlhka, dront sa zrejme na konci obdobia vlhka vykrmoval zrelým ovocím, aby prežil obdobie sucha, keď bol na ostrove ovocia nedostatok. Dobové správy sa zmieňujú o jeho „hladnej“ povahe – zožral, na čo prišiel. Preto sa v zajatí, keď mal dostatok potravy, ľahko prekrmoval.

Vedci o potravinových návykoch dronta nelietavého skôr špekulujú. Niektorí námorníci opisujú, že videli dronta nelietavého, ako vo vode chytá ryby, a opisujú ho ako dobrého rybára. Ani zdanlivo fascinujúce fakty, že dront žral kamene a železo, nie sú nepravdepodobné. Vtáky konzumujú kamene na lepšie trávenie.

Dront sa vôbec nebál ľudí a navyše nelietal, čo z neho robilo ľahkú korisť. Ako prví zbadali dronta Portugalci, ktorí na ostrove pristáli v roku 1505. Názov dodo pochádza zo staroportugalského slova doudou, čo znamená „hlupák“.

Stále pretrváva mýtus, že dronta lovili námorníci pri svojej zastávke na dlhej ceste z Mysu Dobrej nádeje do Ázie, ale historické záznamy a archeologické nálezy to nepotvrdzujú. Už Portugalci zistili, že dront má príliš tuhé mäso a je veľmi špinavý. Neskorší holandskí stáli osadníci nazývali tohto vtáka pre jeho nepríjemnú chuť a štruktúru mäsa Walgvogel – odporný vták. V holandskom prístave Frederik Hendrik preskúmaval staré smetisko, ale žiadne kosti tohto vtáka sa nenašli. Zrejme ľudia skúšali konzumovať jeho vajcia. To však nebol ten hlavný problém.

Keď na Maurícius prišli prví ľudia, priviezli so sebou aj ďalšie zvieratá, ktoré predtým na ostrove nežili, vrátane ošípaných, potkanov a opíc (makak dlhochvostý), ktoré vykrádali drontove hniezda. Na jeho vyhynutí sa podpísalo aj klčovanie lesov, kde dront žil.

Všeobecne sa udáva, že dront vymrel v roku 1662, keď stroskotaný námorník Volkert Evertsz zbadal posledný žijúci exemplár. Iné zdroje však jeho vyhynutie posúvajú až k roku 1681. Keďže pred Evertszom dronta videli naposledy roku 1638, predpokladá sa, že dront bol už v šesťdesiatych rokoch 17. storočia veľmi vzácny. Zo štatistickej analýzy loveckých záznamov z tých čias možno vyčítať dátum vyhynutia k roku 1693, pričom interval s 95 % istotou je medzi rokmi 1688 a 1715.

Posledný známy dront bol zabitý menej než sto rokov po objave tohto druhu. Žiadne kompletné exempláre sa nezachovali, hoci veľa múzeí vlastní jeho kostru. Jedna úplná kostra sa nachádza v Maurícijskom historicko-prírodnom múzeu. V jednom múzeu v Južnej Afrike sú vystavené jeho vajcia.

Najbližší príbuzný dronta je pustovník krátkokrídly (Pezophaps solitaria). Podľa štúdie DNA (Shapiro & kol., 2002) bol vedľa kladu dront nelietavý (Raphus cucullatus)/pustovník krátkokrídly (Pezophaps solitaria) postavený druh veľkohrivec bradavičnatý (Caloenas nicobarica), ktorý je teda najbližším žijúcim príbuzným týchto vyhynutých vtákov.[1]

Vyhynutie dronta bolo pre Maurícius katastrofou, ktorá nezostala bez následkov. V priebehu 19. storočia zaznamenali prírodovedci, že na ostrove Maurícius začala ubúdať kedysi dominantná drevina – strom Sideroxylon grandiflorum (syn. Calvario major, syn. Bumelia major). Sprvu nenápadný ústup sa premenil na stále rýchlejšie vymieranie. Na začiatku 20. storočia začali rôzne prírodovedecké inštitúcie a spolky biť na poplach a založili projekt na záchranu ohrozeného druhu, ale ten bol úplne neúspešný.^{[chýba zdroj]} Strom sa totiž odmietal rozmnožovať.^{[chýba zdroj]} V 70. rokoch 20. storočia už údajne existovalo iba 13 exemplárov. Všetky boli staré vyše 300 rokov.^{[chýba zdroj]}

Vtedy si americký ekológ Stanley Temple všimol fakt, že vlastne na celom ostrove nie je známy výskyt stromu mladšieho než posledný existujúci výskyt dronta a vyslovil hypotézu, že príčinou vymierania Sideroxylon grandiflorum je vymretie dronta. Podľa jeho hypotézy totiž semená tohto stromu majú príliš tvrdý obal a aby vyklíčili, potrebovali natrávenie v drontovom žalúdku. Dvaja vedci, Wendy Strahm a Anthony Cheke, však názory Templa odmietli. Podľa nich strom od vyhynutia dronta niekoľkokrát vyklíčil a jeho populácia je väčšia, než uvádzal Temple.[2]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dront nelietavý
• Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Dront nelietavý

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dronte maurícijský na českej Wikipédii.