Dieter Wisliceny

V roku 1940 sa stal Wisliceny pracovníkom referátu IV A 4 a v auguste 1940 odišiel ako špecialista a poradca pre židovské záležitosti (nemecky „Spezialist und Berater in jüdischen Angelegenheiten“) na Slovensko. Wisliceny pricestoval do Bratislavy v posledný augustový deň roku 1940. Keďže funkčne spadal pod nemecké vyslanectvo stal sa jeho pracovníkom ako iní poradcovia, ktorí prišli približne v rovnakom čase do Bratislavy ako on. Nasledujúci deň po jeho inštalácii sa po prvýkrát osobne stretol s predsedom vlády V. Tukom a ostatnými členmi slovenského vládneho kabinetu. Na slávnostnom zasadaní vlády 2. septembra 1940 sa nemeckí poradcovia predstavili bratislavskej vláde. Nemecký vyslanec Killinger pritom predniesol slávnostnú reč o zmysle ich pôsobenia, na čo Tuka po nemecky "svojich hostí" ubezpečil o všestrannej podpore. [1]

S Augustínom Morávkom, bývalý tajomník bratislavských živnostenstiev a grémií, sa zoznámil počas svojej inštalácie u predsedu vlády. Morávek ešte ako vedúci Hospodárskej úradovne predsedníctva vlády, mal už vyše roka vypracovaný plán arizácií a konfiškovania židovského majetku, ktorý v podobe memoranda predložil Tukovi. Až zriadenie Ústredného hospodárského úradu 16. septembra 1940 mu umožnilo naplno realizovať jeho zámery. [1] Niektorí členovia Deutsche Partei spolu s HSĽS a HG následne pripravili priestor pre arizácie židovského majetku a ďalšie protižidovské akcie, ktoré v roku 1941 vyústili vytvorením tvrdých protižidovských zákonov.

Rozsiahly plán na odsunutie 4 miliónov európskych Židov na ostrov Madagaskar vypracovalo v júni 1940 oddelenie D III Zahraničného úradu v Berlíne pod vedením F. Rademachera, ktorý bol zodpovedný za židovskú otázku, rasovú politiku a informácie zahraničných zastupiteľstiev o dôležitých vnútropolitických udalostiach. S súhlasil aj minister zahraničia. Vyše 40-stranový elaborát "Projektu Madagaskar" dostal Rademacher na Zahraničný úrad 15. augusta 1940. Plán tejto akcie detailnejšie prepracoval Eichmann s T. Danneckerom a E. Rajakowitschom. Eichmann plánoval vybudovať sieť poradcov na obsadených územiach, ktorí by celú akciu koordinovali. To sa aj zrealizovalo. V auguste 1940 bol Wisliceny dosadený ako poradca na Slovensko, ako vôbec v prvej (podriadenej a nie priamo okupovanej) krajine. Potom nasledovali poradcovia v Rumunsku, Holandsku, Belgicku a Bulharsku (1941), v roku 1942 v Chorvátsku a Francúzsku. V roku 1943 boli "experti na židovskú otázku" dosadení do Grécka a Talianska a napokon od marca 1944 do Maďarska. Po tom, čo Nemci napadli Sovietsky zväz, sa od plánu kolonizovať Madagaskar európskymi Židmi postupne upustilo.[1][2]

Neskôr za súhlasu niektorých vládnych činiteľov viedol Wisliceny nátlak na to by boli slovenskí Židia deportovaní do táborov v Poľsku. To sa začalo diať od marca 1942. Do októbra 1942 bolo zo Slovenska vyvezených 57 752 Židov. Navrhoval tiež revíziu prezidentských a ministerských výnimiek. Neskôr začal jednať aj s predstaviteľmi židovských organizácií, ktoré sa snažili zabrániť transportom. Rabín Weissmandel a jeho pracovná skupina Wislicenymu v dvoch splátkach zaplatila 40 – 50 tisíc dolárov.[3] Deportácie potom skutočne ustali a Weissmandl verili, že sa tak stalo vďaka úplatku. Dodnes však nie je jasné, či bol príčinou prestávky v transportoch skutočne Wislicenyho zásah.

Podľa jeho neskoršej výpovedi na súde v Norimbergu sa Wisliceny dozvedel o skutočnej likvidácii Židov (holokaust), ktorá prebiehala v Poľsku až na jeseň 1942, kedy mu to prezradil Eichmann. Bolo to vraj práve v súvislosti so slovenskými Židmi, ktorých životné podmienky v koncentračných táboroch mala na vyžiadanie Slovenskej vlády ísť preveriť slovenská delegácia. Zástancovia a obhajcovia Slovenského štátu argumentujú[4] práve jeho výpoveďou, v ktorej povedal, že „Slovenská vláda napriek tomu urobila pokusy pozrieť sa, či s týmito židmi bolo v skutočnosti zaobchádzané humánne; najmä sa pokúšala pomôcť takým židom, ktorí prestúpili na kresťanstvo“, že slovenskí predstavitelia (Mach, Tuka) nevedeli o osude odtransportovaných židov a zastavili transporty po Eichmannovej vyhýbavej odpovedi (Eichmann sa vraj pred ním vyhováral na nariadenie Himmlera).

Ani Wisliceneho znalosť skutočného priebehu udalostí neznamenalo, že by vo svojej činnosti nejak poľavil. Po tom čo sa ukázalo, že prestávka v transportoch slovenských Židov potrvá dlhšie, dostal v januári 1943 v Berlíne rozkaz odísť do Grécka, kde mal riadiť činnosť proti tamojším Židom. Z Bratislavy odišiel na jar 1943.

V oblasti mesta Solún, kde žila prevažná väčšina gréckych Židov, organizoval spolu s Aloisom Brunnerom všetky potrebné náležitosti, ako bola registrácia, zavedenie kartoték a označenia Židov. Do jesene 1943 už bola väčšina gréckych Židov v koncentračných táboroch po celej strednej Európe, alebo do nich práve smerovala. Neskôr podobným podielom prispel k začiatku likvidácie Židov z Maďarska, ktorých sa tam v tej dobe nachádzalo asi 800 000. Tu sa s ním opäť spojili členovia židovských organizácii, ktorí sa pokúšali o záchranu svojich krajanov prostredníctvom úplatkov. Pri vypočúvaní na súde, neskôr Wisliceny pri tejto téme „stratil pamäť“. V januári 1945 bol za neuposlúchnutie rozkazu, ktorý mu nariaďoval osobne organizovať pochody polomŕtvych židovských väzňov z maďarsko-nemeckých hraníc do koncentračného tábora Bergen-Belsen, postavený mimo službu.

3. mája 1945 bol zatknutý v Starnbergu pri Mníchove americkými jednotkami. Neskôr absolvoval postupné presuny do väzníc vo Weilheime, Gautingu, Heilbronne francúzskeho Vauves pri Chartes a Cherbourgu. 8. októbra 1945 bol prevezený do Norimbergu, kde ako svedok vystupoval na Norimberskom súde. Vypovedal v procese s hlavnými vojnovými zločincami 3. januára 1946.[5] Vo výpovedi popísal fungovanie oddelenia IV-B-4 RSHA, ktoré bolo zodpovedné za organizáciu vyvražďovania Židov. Žalobca použil jeho výpoveď ako dôkazový materiál proti Ernestovi Kaltenbrunnerovi, šéfovi Bezpečnostnej služby RSHA, ktorej bolo priamo podriadené gestapo, bezpečnostná služba Sicherheitsdienst, kriminálna polícia (Kriminalpolizei) a zahraničná spravodajská služba. V tejto funkcii bol Kaltenbrunner nástupcom Reinharda Heydricha. Podľa Hrnka[4] je jeho výpoveď zaujímavá najmä tým, že odhaľuje pozadie a pohnútky niektorých aktérov, ktoré viedli k deportácii židovského obyvateľstva zo Slovenska v roku 1942, ako aj všeobecnú ľahostajnosť k dôsledkom vlastného konania.

22. júna 1946 bol cez Plzeň prevezený do Bratislavy, kde sa najprv ako svedok zúčastnil na procese s Antonom Vaškom, Fritzom Fialom, Izodorom Kosom, E. Veesenmayerom a A. Eichmannom.

Hlavné pojednávanie proti nemu samotnému sa začalo v Bratislave 24. februára 1948. Wisliceny sa k činom, za ktoré bol obžalovaný priznal a 27. februára 1948 bol uznaný vinným za spoluúčasť na deportácii takmer 60 000 Židov zo slovenského územia a odsúdený na trest smrti obesením. Jeho obhajca sa síce pokúsil o zmenu rozsudku na doživotie, ale to súd neskôr zamietol. Rozsudok bol vykonaný 4. mája 1948 v Bratislave, kedy bol Wisliceny obesený. Jeho pozostatky boli prevezené do Nemecka.