Kroisos

Kroisos alebo Krézus (starogr. Κροῖσος – Kroisos, lat. Croesus; * okolo 595 pred Kr. – † cca 547 pred Kr.) bol od roku 560 pred Kr. posledný lýdsky kráľ.

Kroisos – Claude Vignon

Po Alyattovej smrti sa posledným kráľom Lýdie stal jeho syn Kroisos.[1] Bol to muž nesmierne ctižiadostivý. Po otcovi zdedil rozsiahlu prosperujúcu ríšu. Aj on podnikol celú sériu víťazných výprav proti gréckym mestám na západe Malej Ázie a s výnimkou Lýkie a Kilíkie si podrobil celú západnú Malú Áziu až po rieku Halys.[2]

V Lýdii sa ťažilo veľa zlata a aj preto krajina oplývala bohatstvom. Poklady, poplatky, dane a predaj občanov do otroctva na ovládanom území boli zdrojom jeho veľkého majetku. Nazhromaždil toľko pokladov, až sa jeho meno už v staroveku stalo synonymom označenia veľmi bohatého človeka. Vo svojom hlavnom meste v Sardách dal postaviť nádherné paláce, veľké prostriedky poskytol na prilákanie umelcov, básnikov a filozofov. Veľkoryso poskytoval peniaze a dary so zámerom k zvýšeniu si svojej popularity.[1] Stĺpy postavené v Artemidinom chráme v Efeze, ktorý bol jedným zo siedmich divov sveta, boli z väčšej časti darom lýdskeho kráľa Kroisa. Zlaté mince z čias Kroisovej vlády s vyobrazením leva a býka sa stali najsilnejšou menou a rozšírili sa všade po vtedy známom svete.

Po štrnástich rokoch vládnutia nasledoval jeho pád. Na východe sa výbojmi perského kráľa Kýra po dobytí Médie okolo roku 553 pred Kr. Perzská ríša rozrástla až k hraniciam Lýdie a tá teraz stála Peržanom v ceste k podrobeniu si celej západnej časti Malej Ázie. Takmer všetko čo vieme o Kroisovi máme z Herodotových dejín. Podľa Herodota vojnu vyvolali Peržania, lebo sa usilovali na juhu Malej Ázie ovládnuť Milét a Efez. Kroisos váhal či má s Kýrom rokovať, alebo bojovať. Nakoniec sa šiel radiť do veštiarne v Delfách, ale veštba Pýtie bola dvojzmyselná, pretože hovorila o porážke mocnej ríše. Ale ktorej? Kroisos si myslel, že tou ríšou je Perzská a zaútočil. Krátko po prvých bojoch Peržania (v roku 547 pred Kr.) obkľúčili Sardy a Kroisa zajali[3] . Tak ako jeho život, aj koniec jeho vládnutia je opradený legendami. Podľa jednej bol odsúdený na trest smrti upálením a zomrel v Sardách.[4] Tá optimistickejšia je, že sa stal Kýrovým radcom a priateľom a doprevádzal ho na jeho ťaženiach až do Kýrovej smrti.[5]