Bob Marley

V roku 1964 Bob Marley, Bunny Livingston, Peter McIntosh založili ska-soulovú skupinu, ktorú nazvali "The Teenagers". Neskôr zmenili názov na "The Wailing Rudeboys", potom na "The Wailing Wailers" a nakoniec na "The Wailers". Neskôr sa k nim pridali Junior Braithwaite, Beverley Kelso a Cherry Smith. V 1966 Braithwaite, Kelso a Smith opustili The Wailers, zanechávajúc len jadro skupiny, trio Marley, Livingston a McIntosh. Marley sa zhostil úlohy leadra, speváka a hlavného skladateľa pesničiek. Veľa zo skorej tvorby "The Wailers" zachytáva ich prvý singel Simmer Down produkovaný Coxsone Doddom v Studio One. Simmer Down dobyl Jamajské rebríčky v roku 1964 a zariadili, že "The Wailers" sa stali jednou z najžiadanejších skupín v krajine. Nasledovali pesničky ako "Soul Rebel" a "400 Years". V roku 1966 si Marley vzal Ritu Andersonovú a žil v jej byte vo Wilmingtone v Delaware pár mesiacov. Po návrate na Jamajku Marley konvertoval a stal sa členom Rastafariásneho hnutia a začal nosiť ich označenie: dredy. Po konflikte s Doddom, sa Marley a jeho skupina spojili s Lee "Scratch" Perrym a jeho skupinou The Upsetters. Hoci sa toto spojenie rozpadlo po menej ako roku, nahrali mnoho dobrých diel skupiny "The Wailers". Marley a Perry sa rozišli po spore týkajúcom sa nahrávacích práv, ale zostali priaťelmi a pracovali spolu ešte niekoľkokrát. Medzi rokmi 1968 a 1972, Bob a Rita Marleyovci, Peter McIntosh a Bunny Livingston znova nahrali niektoré staré piesne s JAD Records v Kingstone a Londýne, pokúšajúc sa o komercializáciu hudby "The Wailers". Livingston neskôr o týchto pesničkách tvrdil "nikdy nebudú vydané na albume … sú to len demá pre nahrávacie spoločnosti." Prvý album skupiny "The Wailers": Catch A Fire, bol celosvetovo vydaný roku 1973 a predával sa veľmi dobre. Ďalší rok bol nasledovaný albumom Burnin', ktorý obsahoval, okrem iného, aj pesničky "Get Up, Stand Up" a "I Shot The Sheriff". Eric Clapton urobil z pesničky "I Shot the Sheriff" v roku 1974 hit, čím zvýšil Marleyho medzinárodný profil. The Wailers sa rozpadli v roku 1974, keď sa traja hlavní predstavitelia tejto skupiny vydali na samostatné sólo kariéry. Dôvod rozpadu je možné len predpokladať. McIntosh začal nahrávať pod menom Peter Tosh a Livingston pokračoval ako Bunny Wailer.

Napriek rozpadu Marley pokračoval v nahrávaní ako "Bob Marley & The Wailers". V jeho novej skupine účinkovali aj bratia Carlton a Aston "Family Man" Barrettovci hrajúci na basoch a bubnoch, Junior Marvin a Al Anderson na gitare, Tyrone Downie a Earl "Wya" Lindo na klávesoch a Alvin "Seeco" Patterson. "I Threes" skladajúca sa z Judy Mowatt, Marcia Griffiths, a Marleyho ženy Rity poskytovali sprievodné vokály. V roku 1975 zaznamenal Marley prvý medzinárodný hit, "No Woman, No Cry" z albumu Natty Dread. Tento úspech bol nasledovaný ďalším, tentoraz v podobe albumu Rastaman Vibration (1976), ktorý uspel hlavne v USA, keď zotrval v top desiatke Billboard rebríčku štyri týždne. V decembri 1976, dva dni pred "Smile Jamaica", bezplatným koncertom organizovaným jamajským premiérom Michael Manley v pokuse o upokojenie napätia medzi dvoma súperiacimi politickými skupinami, boli Marley, jeho žena, a jeho manažér Don Taylor zranení pri útoku neznámeho strelca v Marleyho dome. Taylor a Marleyho žena utrpeli vážne zranenia, ale neskôr sa z nich vyliečili. Bob Marley utrpel len menšie zranenia na hrudi a ruke. Streľba bola politicky motivovaná. Nezávisle od toho koncert pokračoval. Marley odišiel z Jamajky na konci roku 1976 do Anglicka, kde nahral svoje albumy Exodus a Kaya. Exodus zotrval v British album charts nepretržite 56 týždňov. Obsahoval štyri hity: "Exodus", "Waiting In Vain", "Jamming", "One Love".. Neskôr bol Marley zatknutý a usvedčený z prechovávania malého množstva marihuany počas pobytu ciest v Londýne. V roku 1978 Marley účinkoval v inom politickom koncerte na Jamajke: One Love Peace koncert, opäť v úsilí upokojiť súperiace strany. Ku koncu jeho vystúpenia, na Marleyho požiadanie, Marley a jeho politický rival Edward Seaga, vstúpili na pódium a podali si ruky. Survival, vzdorovitý a politikou nabitý album, bol vydaný roku 1979. Pesničky ako "Zimbabwe", "Africa Unite", "Wake Up and Live", a "Survival" odrážali Marleyho podporu za boj Afričanov. Začiatkom roku 1980, navštívil 17. apríla Zimbabwe, kvôli jeho oslavám dňa nezávislosti. Uprising (1980) bol posledný štúdiový album Boba Marleyho a je jeho najviac nábožensky založeným dielom, obsahujúc pesničky "Redemption Song" a "Forever Loving Jah". Bolo to v "Redemption Song", kde Marley zaspieval vynikajúci verš:

"Vymaň sa z duševného otroctva. Nikto iný, iba my môžeme oslobodiť svoje mysle…"

Confrontation, vydaný po smrti v roku 1983, zhromažďuje jeho nevydaný materiál vytvorený počas života. Obsahu aj hit "Buffalo Soldier" a nové mixy pesničiek, predtým dostupných len na Jamajke.

V júli 1977 si však pri svojej obľúbenej hre, futbale, zranil palec. Po vyšetrení mu objavili akrolentiginózny melanóm. Marley odmietol amputáciu, pretože rastafariáni veria, že telo musí byť "celok":[10]

Marley považoval doktorov za podvodníkov. Verný tomuto presvedčeniu Marley odmietol všetky chirurgické zákroky a hľadal iné prostriedky, ktoré by neboli v rozpore s jeho náboženským presvedčením. Takisto odmietol spísať závet, na základe rastafariánskeho presvedčenia, že spísanie závete je potvrdenie smrti, ktoré naruší nekonečnosť ľudského života.

Rakovina zasiahla Marleyho mozog, pľúca, pečeň a žalúdok. Po odohraní dvoch predstavení na Madison Square Garden, ako časti jeho 1980 Uprising Tour, skolaboval počas joggingu v New Yorkskom Central Parku. Pokračovanie Uprising Tour bolo zrušené.

Bob Marley zahral svoj posledný koncert v Stanley Theatery v Pittsburghu 23. septembra 1980. Živá verzia "Redemption Song" na albume Songs of Freedom bola nahratá na tomto predstavení. Marley potom požiadal o lekársku pomoc mníchovského špecialistu Josefa Isselsa, ale jeho rakovina už bola v konečnom štádiu.

Keď letel z Nemecka domov na Jamajku, aby tam dožil svoje posledné dni,[11] začal Marley kolabovať a let musel pristáť v Miami, kde ho na okamžité lekárske ošetrenie previezli do nemocnice Cedars of Lebanon Hospital. Zomrel v nemocnici Cedars of Lebanon (cédre Libanonu) v Miami na Floride ráno 11. mája 1981 vo veku 36 rokov. Jeho posledné slová pre jeho syna Ziggyho boli "Za peniaze život nekúpiš."[12] Marleymu vystrojili štátny pohreb na Jamajke, ktorý kombinoval prvky Etiópskej ortodoxnej cirkvi[13][14] a rastafariánskych tradícií.[15] Bol pochovaný v hrobke neďaleko jeho rodného mesta s jeho gitarou Gibson Les Paul, futbalovou loptou, marihuanovým jointom, prsteňom, ktorý nosil každý deň a ktorý mu dal etiópsky princ Asfa Wossen (najstarší syn jeho veličenstva) a Bibliou.[16] Mesiac pred smrťou obdržal jamajský Rád za zásluhy (Order of Merit).

Hudba Boba Marleyho zostala populárna roky po jeho smrti, a zaručila mu mýtické postavenie v histórii hudby dvadsiateho storočia. Zostal enormne populárny a dobre známy po celom svete, obzvlášť v Afrike. Marley bol uvedený do Rock and Rollovej Siene slávy v marci 1994. V roku 1999 určil časopis Time album Exodus za najlepší album dvadsiateho storočia.

Vo februári 2001 bol Marley posmrtne ocenený soškou Grammy za celoživotné dielo a Rebel Music – dokument o jeho živote bol nominovaný na Najlepšie dlhé hudobné video dokladované v Grammy. Toto video vyhralo rôzne iné ocenenia. S účasťou Rity, niektorými členmi skupiny The Wailers, Marleyho milenkami a deťmi povedalo veľa o jeho príbehu.