Bitka o Čóru

Provincia Uruzgán susedí so severnými okresmi nepokojných provincií Kandahár a Hilmand. Z etnického hľadiska ide o veľmi podobné oblasti – prevažne pašúnske zloženie obyvateľstva predstavuje prostredie, v ktorom je Taliban schopný aktívne pôsobiť. Na strane spojeneckých vojsk došlo k výmene posádok v auguste 2006, keď vojská ISAF pod holandským velením vystriedali americké vojská. 150 amerických vojakov bolo vystriedaných jednotkou o počte 1 400 mužov.

No ani toto mnohonásobné zvýšenie počtu vojakov nemohlo zaručiť úplne zvládnutie bezpečnosti, keďže provincia so svojimi takmer 22 700 km² predstavovala 2/3 územia Holandska (aj keď treba dodať, že celá provincia má len cca 315 000 obyvateľov). Holanďania a im podriadené kontingenty udržiavali permanentnú kontrolu len nad tromi najväčšími populačnými centrami v provincii. Zvyšok územia bol monitorovaný najmä prostredníctvom hliadok a kontrolných stanovíšť.

V meste Čóra pôsobilo okolo 60 holandských vojakov pod velením kapitána Larryho Hamersa, ktorí sa zameriavali najmä na pokračovanie v civilných projektov spustených americkými vojskami. Medzi ne patrila stavba mešity či mostu. Okrem nich bolo k dispozícii ešte sto afganských policajtov.

Prvé náznaky bezpečnostného ohrozenia sa objavili v piatok 15. júna, keď prepuklo v okolí mesta Čóra niekoľko prestreliek. Zrážky vyvrcholili útokom samovražedného útočníka, ktorý zaútočil na konvoj holandských vojakov v hlavnom meste provincie Tarín Kót, pričom zabil jedného vojaka a niekoľko Afgancov.

Druhý deň americké bojové lietadlo spozorovalo skupinu asi 60 mužov blížiacu sa k mestu Čóra, no vzhľadom na to, že nebolo možné určiť o koho ide nebol útok povolený. Krátko na to sa tri policajné stanice (Kalá'í Kala, Níází a Saráw) nachádzajúce sa na ceste medzi mestami Čóra a Tarín Kót stali terčom koordinovaného útoku povstalcov. Podľa odhadov holandských vojakov sa útoku zúčastnilo až 800 bojovníkov Talibanu, no vo všeobecnosti je tento odhad považovaný za prehnaný.

Po prepuknutí bojov boli holandskí vojaci vyslaní na pomoc staniciam v Kalá'í Kala a Níází. Stanica Saráw bola obsadená Talibanom. Veliteľovi tamojšej policajnej stanici zabili dvoch bratov, a jeho žene uťali ruky. Po tom ako ho donútili sledovať svoju manželku podrezali krk aj samotnému veliteľovi. Velenie holandského kontingentu sa rozhodlo evakuovať aj zvyšné dve policajné stanice. Tie následne obsadil Taliban.

Holandská jednotka v okolí mesta Čóra sa skontaktovala s veliteľom kontingentu plukovníkom Hansom van Griensvenom a žiadala ďalšie rozkazy. Ten im prikázal zostať na mieste, a v prípade ďalšieho útoku Talibanu mu čeliť.

Do akcie sa zapojilo aj letectvo. Prieskum odhalil skupinu asi tridsiatich bojovníkov vedených mužmi známymi ako Kaka a Sadam sústredenú na farme pri dedine Kala-je Rág (po anglicky Qal'ah-ye Ragh). Bojové vrtuľníky Apache vypálili na farmu dve rakety Hellfire. Medzi obeťami bolo niekoľko civilistov, a ako sa neskôr ukázalo, aj niekoľko zahraničných bojovníkov z Bosny.

V prípade nastávajúceho boja bolo dôležité na ktorú stranu sa pripojí miestny veliteľ Rozi Chan, ktorý bol známy častým menením strán. Nakoniec ale sám ponúkol svojich 150 – 200 bojovníkov na obranu mesta. Podmienkou bolo, že im museli byť poskytnuté zbrane. To vyvolalo isté obavy, keďže tieto zbrane mohli byť neskôr použité proti spojeneckým alebo afganským vojskám, no nakoniec bolo tejto požiadavke vyhovené. Ďalším krokom bolo posilnenie kontingentu v Čóre o ďalších holandských a austrálskych vojakov. Časť austrálskych vojakov bola vyslaná do údolia Blúčí (Balúčí), aby zaistila kľúčovú cestu spájajúcu mestá Čóra a Tarín Kót. V oblasti boli militanti naďalej veľmi aktívny, o čom svedčí aj raketový útok v meste Tarín Kót, ktorý si vyžiadal život jedného amerického vojaka.
17. a 18. júna sa obe strany pripravovali na rozhodujúci boj. Počet holandských vojakov v oblasti sa zvýšil na 500, a vrtuľníkmi Chinook bolo prepravených ďalších 50 afganských vojakov. Na druhej strane si Taliban upevňoval kontrolu nad obývanými oblasťami, a nútil civilistov, aby mu v boji pomáhali. Tento fakt viedol k tomu, že pri útokoch na pozície Talibanu umieralo aj mnoho civilistov.

Letectvo bolo mimoriadne aktívne. V niektorých okamihoch bolo v akcii až šesť holandských stíhačiek F-16 útočiacich na ciele vytipované pechotou. V noci zo 17. na 18. Júna zaznamenali holandskí vojaci ďalšie straty. Pri paľbe z mínometu kalibru 81 mm došlo k výbuchu v hlavni zbrane, čo si vyžiadalo život jedného vojaka, a ďalších troch zranených.

Ráno 19. júna došlo k nezhodám medzi holandskými vojakmi a vedením NATO, ktoré zastavilo letecké operácie v oblasti. No holandskí veliteľ reagoval rýchlo a razantne – vyhrážal sa, že stiahne svoje lietadlá spod velenia NATO. Tento argument veleniu stačil, a o 10:00 bola spustená operácia Troy, na ktorej sa zúčastnili holandskí a afganskí vojaci spolu so spriatelenými milíciami. Potvrdilo sa, že Taliban nedokáže čeliť koaličným vojskám v otvorenom boji, a všetky tri policajné stanice sa rýchlo dostali pod kontrolu koaličných vojsk.

Najdôležitejším dôsledkom bojov bolo zmarenie snáh Talibanu o získanie kontroly nad touto významnou oblasťou, čo malo dopad aj na jeho činnosť v iných regiónoch. Podľa odhadov padlo 71 bojovníkov Talibanu. Spojenecké vojská hlásili smrť dvoch holandských, jedného amerického, jedného austrálskeho a šestnástich afganských vojakov. Žiaľ, vysoký bol aj počet civilných obetí, ktorý podľa oficiálnych štatistík dosiahol počtu 65.

Holandská armáda v bojoch dokázala svoju schopnosť čeliť silným nepriateľským útokom, a zosúladiť činnosť rôznych svojich zložiek. Pozemné jednotky mali oporu v delostreleckej podpore ktorú poskytovali samohybné húfnice PzH 2000, ako aj v leteckej podpore ktorú im zabezpečovali lietadlá F-16.

• http://www.foxnews.com/story/0,2933,284052,00.html
• http://www.usatoday.com/news/world/2007-06-18-afghanistan-airstrike_N.htm
• http://www.icasualties.org/oef/default.aspx
• http://static.rnw.nl/migratie/www.radionetherlands.nl/currentaffairs/071019-battle-of-chora-redirected