Bitka o Khe Sanh

Dedina Khe Sanh sídlo oblastnej administratívy okresu Huong Hoa, bola obývaná príslušníkmi kmeňa Bru, patriaceho do väčšej skupiny označovanej Európanmi ako Montagnardi. Obec a okolité kávové plantáže sa nachádzali 7 míľ od Laoskej hranice na ceste č. 9, najsevernejšej ceste v celom Južnom Vietname. V tej dobe zničená cesta č. 9 viedla z pobrežných oblastí, cez západnú časť Centrálnej vysočiny a vchádzala do Laosu. Prvú základňu amerických síl v oblasti postavili jednotky U.S. Army Special Forces pri letisku v auguste 1962, neďaleko obce na základoch staršej francúzskej pevnosti. Táto základňa Special Forces bola strážená najmä zvlášť vycvičenými miestnymi jednotkami Civilian Irregular Defense Groups (CIDG), ktorých úlohou bolo sledovať aktivity VĽA pozdĺž hranice a ochraňovať miestne obyvateľstvo. V novembri 1964 sa zelené barety presunuli ďalej na novú základňu v Xom Cham Plateau, kde čoskoro postavili budúcu základňu Khe Sanh Combat Base (KSCB)

Počas zimy 1965 MACV - veliteľstvo amerických síl vo Vietname, do do oblasti Khe Sanhu premiestnilo oddiel zvláštneho určenia Studies and Observations Group známy tiež pod skratkou SOG, ktorého úlohou bolo podnikať tajné akcie do okolitých oblastí - najmä k úseku Ho Či Minovej cesty v Laose a demilitarizovanej zóny, kam oficiálne americké sily nesmeli. Sídlo tejto jednotky bolo v starej francúzskej pevnosti pri dedine.

Pozícia základne Khe Sanh

Počas roku 1967 prešla základňa Xom Cham Plateau pod kontrolu americkej námornej pechoty, ktorá si postavila bunkre vedľa letiska. Základňa mala byť západným výbežkom územia I. CTZ kontrolovanej armádnym zborom námornej pechoty, ktorý zodpovedal za 5 najsevernejších provincií Južného Vietnamu. Obranný systém námornej pechoty sa rozkladal od demilitarizovanej zóny (DMZ) na pobreží, pozdĺž cesty č. 9 až do Khe Sanhu. V priebehu roku 1966 sa jednotky Special Forces premiestnili zo základne na plateau pri Khe Sanhu a postavili si menší tábor ďalej na západ pri ceste č. 9 v Lang Vei iba niekoľko míľ do Laoskej hranice.

V druhej polovici roku 1967, spustili Severovietnamci sériu útokov na severné hranice Južného Vietnamu. Tieto útoky uskutočnili jednotky VĽA resp. Vietkongu veľkosti pluku. Na rozdiel od bežnej taktiky udri a uteč, ktorú komunisti používali najčastejšie, boli tieto boje omnoho intenzívnejšie.

Začiatkom septembra, VĽA začala robiť intenzívny prieskum a ostreľovať zo severného Vietnamu americkú základňu Con Thien, ktorá sa nachádzala v strede obrannej línie námornej pechoty južne od demilitarizovanej zóny na severe provincie Quang Tri. Delostrelecké a mínometné granáty začali na plochu základne dopadať so vzrastajúcou tendenciou, v septembri dopadlo na základňu denne okolo 100 až 150 granátov. Ostreľovanie dosiahlo maxima 25. septembra, keď na základňu dopadlo 1190 delostreleckých granátov. Veliteľ amerických síl vo Vietname, generál William C. Westmoreland na útoky odpovedal operáciou Neutralize, leteckým bombardovaním a námorným ostreľovaním predpokladaných pozícií severovietnamského delostrelectva. Za 7 týždňov trvania akcie, Američania zvrhli na predpokladané nepriateľské pozície 35 až 40 000 ton bômb počas takmer 4000 leteckých útokov.

Boje v oblasti však ďalej eskalovali. 27. októbra severovietnamský pluk zaútočil na jednotky juhovietnamskej armády (ARVN) v Song Be, hlavnom meste provincie Phuoc Long. Po niekoľkých dňoch bojov Severovietnamci ustúpili. O dva dni neskôr zaútočil 273. pluk NFOJV na základňu Special Forces blízko Loc Ninh v provincii Binh Long. Na útok odpovedali jednotky americkej 1. pechotnej divízie, ktoré po troch dňoch bojov útočníkov zatlačili späť do Kambodže. Komunisti pri týchto bojoch prišli 852 vojakov, padlo aj 50 Američanov a Juhovietnamcov.

Najťažšie boje však prebiehali v okolí mesta Dak To na Centrálnej vysočine, v provincií Kontum. Tu zaútočila 1. pechotná divízia VĽA po čom sa následne rozpútali 22 dní trvajúce intenzívne pouličné boje. Padlo tu asi 1200 - 1600 severovietnamských vojakov a 362 príslušníkov americkej 4. pechotnej divízie, 173. výsadkovej brigády a juhovietnamských výsadkárov. Ťažké boje spôsobili, že 3 zo 4 práporov 4. pechotnej divízie prestali byť bojaschopné rovnako ako celá 173. výsadková brigáda.

Americkí spravodajci boli z neustálych útokov zmätení. Sústavné útoky VĽA a Vietkongu nespôsobili Američanom žiadne vážne straty. Útoky mali za následok najmä ťažké straty na strane útočiacich Severovietnamcov, ktorí však na ne nebrali príliš vážne ohľady. Pohraničné boje však mali za následok upriamenie pozornosti amerického velenia na pohraničné regióny, kam na konci roka 1967 Americká armáda a ARVN presunuli veľkú časť svojich síl zanechajúc pobrežné oblasti a mestá slabšie chránené. Podľa niektorých názorov, mali byť nasledujúce boje iba vyvrcholením snahy Severovietnamcov vylákať Američanov do pohraničia a pokusom o odlákanie pozornosti od príprav útokov v iných častiach I. taktickej zóny.[1]

Napriek nezhodám medzi generálom Westmorelandom a veliteľom I. zboru námornej pechoty L.W. Waltom bola základňa Khe Sanh posilnená, keď sa okolo pristávacej dráhy 29. septembra zakopal 1. prápor 3. pluku námornej pechoty. Do konca januára 1967 však túto jednotku stiahli a vystriedali rotou B, 1. práporu 9. pluku námornej pechoty.

24. apríla 1967 hliadka roty B narazila kóte 861 na jednotku nepriateľa neznámej veľkosti. Severovietnamci sa v tej dobe práve pokúšali získať jednotlivé strategické výšiny okolo Khe Sanhu. Na pomoc základni boli vyslaní vojaci 2. a 3. práporu 3. pluku USMC pod vedením plukovníka J.P. Lanigana, ktorých úlohou bolo vytlačiť nepriateľa z výšin 861, 881 Sever a 881 Juh. Počas niekoľkodňových ťažkých bojoch prišla námorná pechota o 155 mŕtvych a 425 ranených, ale získala späť strategické výšiny okolo základne a zlikvidovala 940 nepriateľských vojakov. Američania sa na ťažko získaných kopcoch okolo Khe Sanhu zakopali, čím Severovietnamcom zabránili v pozorovaní základne, ako aj výrazne zredukovali ich možnosti nástupu k útokom a ostreľovaniu.

Po skončení bojov o okolité kopce, aktivita VĽA v oblasti Khe Sanhu ustala. Do konca mája, námorná pechota opäť stiahla dva z práporov a v základni ponechala iba 1. prápor 26. pluku plukovníka Davida E. Lowndsa. Námorná pechota v priebehu leta čelila prepadom nepriateľa, ktorý sa sústredil najmä na prepadávanie konvojov po ceste č. 9, čo nakoniec malo za následok že Američania cestu celkom zatvorili a základňu zásobovali ďalej letecky. Od decembra do januára bolo naďalej evidentné že Severovietnamci do okolia základne naďalej prisúvajú svoje jednotky, no boju sa vyhýbali. Oblasť preto zostala pomerne pokojná.

Prieskum však zistil, že Severovietnamci prisunuli do blízkosti základne 325. divíziu. Ďalšie dve boli tiež pomerne blízko. 324. sa nachádzala asi 10 - 15 míľ na sever a 320. mohla ľahko preniknúť do oblasti zo severovýchodu. 13. decembra posilnili Američania obranu 1. práporom 9. pluku USMC, neskôr pribudol aj 2. prápor 26. pluku, ktorý sa zakopal na výšine 558.

Mapa americkej základne v Khe Sanhu

V období kedy sa boje v oblasti na čas upokojili, začali Američania zvažovať, či je držanie základne v tejto odľahlej oblasti celkom vhodné. Väčšina zainteresovaných plánovala Khe Sanh udržať, keďže základňa prekážala Severovietnamcom v jednoduchej infiltrácii z Laosu pozdĺž cesty č. 9. Slúžila ďalej ako základňa špeciálnych jednotiek SOG, ktoré znepríjemňovali život komunistických jednotiek v Laose. Letisko malo značný význam pri prieskumných letoch nad Ho Či Minovou cestou, Khe Sanh tiež tvoril západný úsek demilitarizovanej zóny a bol výhodným nástupiskom pre útok na neďaleký úsek Ho Či Minovej cesty. Problém však bol s nedostatkom síl v celej I. taktickej zóne. Efektívna obrana základne si vyžadovala značné sily, jej zásobovanie veľký počet vrtuľníkov, ktoré však námorná pechota nemala. Niektorí americkí velitelia podotýkali, že držanie veľkých síl v tejto oblasti nie je príliš efektívne, pretože útočiace vojská VĽA môžu Khe Sanh ľahko obísť cez okolitú neprehľadnú džungľu a ohroziť priamo hlavné mesto provincie Quang Tri. Americké velenie nakoniec zvážilo vtedajšiu situáciu a rozhodlo sa v tejto neobývanej oblasti viesť boje s prichádzajúcimi severovietnamskými vojskami.

Bunkre základne a v pozadí horiaci sklad paliva

20. januára 1968, poručík severovietnamskej 14. protilietadlovej roty 325. divízie La Thanh Tone prešiel na americkú stranu spolu s celým plánom útoku na Khe Sanh. Podľa plánov mali byť výšiny 881 Juh, 861 a hlavná základňa napadnuté v noci. O 00:30 21. januára Severovietnamci o sile asi 300 mužov skutočne napadli výšinu 861. Námorná pechota už bola pripravená ale komunisti s pomocou delostrelectva prenikli cez prvú líniu obrany do zákopov a boli zastavení až v boji zblízka.

Hlavná základňa sa stala cieľom silnej paľby mínometov a raketového delostrelectva. Mínometné granáty a 122 mm rakety postupne zasiahli celú plochu základne a zničili väčšinu nadzemných stavieb. Podstatnejšie však bolo, že jeden z prvých granátov dopadol priamo na hlavný muničný sklad a spôsobil veľkú explóziu streliva. Výbuch vyvrhol do vzduchu veľké množstvo americkej delostreleckej munície, ktorá pri dopade na zem explodovala. Onedlho na to zasiahol ďalší komunistický granát sklad granátov so slzotvorným plynom typu CS ktorý sa okamžite rozptýlil po celej základni. O 10:00 požiar v muničnom sklade spôsobil zapálenie uskladnených trhavín C-4 ako aj ďalších explozívnych látok, čo malo za následok sériu ďalších výbuchov. Severovietnamci však príležitosť na útok nevyužili.

V rovnakej dobe komunisti zaútočili aj na okresné veliteľstvo Huong Hoa. Trom oddielom 66. pluku 304. divízie VĽA vzdorovala jednotka CIDG horalov kmeňa Bru juhovietnamských regionálnych síl (RF), ktoré viedli ich armádni poradcovia. Útok zasiahol aj dve čaty roty Oskar poručíka T. Sampera, ktorá bola súčasťou programu CAP a nachádzala sa v postaveniach okolo Khe Sanhu. Prvú čatu viedol seržant John Balanco, druhú Roy Harper. Obe roty odrazili nepriateľa a ustúpili k okresnému veliteľstvu, kde posilnili tretiu čatu. V týchto pozíciach zotrvali až do rána 22. februára kedy ich evakuovali vrtuľníkmi. Posádky vrtuľníkov však odmietli evakuovať príslušníkov domorodých juhovietnamských regionálnych síl i domorodcov, ktorí sa zúčastnili programu CAP. Kapitán Bruce B. G. Clarke a medik SFC Jim Perry preto odmietli odletieť s ostatnými Američanmi a priviedli ozbrojených domorodcov k základni po chodníku cez džungľu.

Tábor bol v prvých dňoch udržaný len vďaka tomu, že ho bolo možné dostatočne zásobovať muníciou. Základňa denne potrebovala okolo 185 ton zásob, čo však nebolo jednoduché zabezpečiť. Dodávky totiž sťažovala neprejazdnosť cesty č. 9 a zimný monzún, ktorý spôsoboval, že až do obeda bola základňa každý deň zahalená v mrakoch. Posádky prepravných lietadiel a vrtuľníkov navyše museli pristávať na základni, ktorá sa takmer neustále nachádzala pod paľbou nepriateľa. Severovietnamci mali navyše po okolitých kopcoch rozmiestnené postavenia protilietadlového delostrelectva. Pristávanie bolo natoľko nebezpečné, že Američania nakoniec radšej zásoby zhadzovali na padákoch. Tak dopravili až 65% všetkých zásob. Námorná pechota neskôr prišla z nápadom kryť pristátia útokmi 12 strojov A-4 Skyhawk, zatiaľ čo zásoby priniesla skupina 12 - 16 helikoptér.

Severovietnamci do oblasti prisunuli aj 304. divíziu, ktorá operovala 9., 24. a 66. pechotným plukom. Jej delostrelecký pluk 68B operoval samostatne spolu s 14. práporom protilietadlového delostrelectva a 24. delostreleckým práporom. Tieto sily operovali juhozápadne od základne. Naproti tomu z jednotiek 325. divízie sa bojov zúčastnil iba pluk 95C. Ďalšie dva pluky - 31. pluk 341. a jeden z plukov 324. divízie mali na starosti blokovanie prepravy po ceste č. 9. 325. a 304 divízia VĽA patrili k jednotkám, ktoré sa vyznamenali pri dobýjaní Dien Bien Phu v roku 1954. Severovietnamci si navyše zaistili ľavé krídlo tým, že v noci na 23. januára napadli prápor BV-33 laoskej armády v Ban Houei Sane na ceste č. 9. Útok troch severovietnamských práporov podporovalo 7 tankov. Laoské jednotky boli zničené a veľa ich vojakov pred Severovietnamcami ustúpilo na územie Južného Vietnamu do blízkeho tábora Special Forces v Lang Vei.

Po tom čo Američania zistili prítomnosť nepriateľskej 304. divízie, základňu v Khe Sanhu 22. januára posilnili 1. práporom 9. pluku námornej pechoty. O 5 dní neskôr do Khe Sanhu presunuli aj 37. prápor Rangers juhovietnamskej armády. Okolo niektorých úsekov základne navyše rozmiestnili do konca mesiaca vyše 300 seizmických snímačov, pomocou ktorých mohli odhaliť pohyby väčších skupín nepriateľa a s predstihom na ne zareagovať. Severovietnamské delostrelectvo začalo 24. januára ostreľovať 100 a 152 mm kanónmi kótu 881 Juh, neskôr prenieslo paľbu na kótu 861 a napokon aj na hlavnú základňu. Vojaci USMC aj ARVN v tej dobe očakávali, že prichádzajúce sviatky Tet a tradičný pokoj zbraní (plánovaný od 29. do 31. januára) im umožnia si nakrátko vydýchnuť. Poobede 29. januára však však vojaci 3. divízie námornej pechoty zistili, že pokoj zbraní je zrušený. V noci na nasledujúci deň, na niektorých miestach Vietnamskej republiky o deň neskôr, komunistické gerily začali plánovanú ofenzívu Tet. Napriek tomu, že boje okolo základne vtedy na niekoľko dní ustali a MACV začalo riadiť boje v iných častiach krajiny, sústredenie síl nepriateľa okolo základne bolo veľkým nebezpečenstvom.

Americký prezident Lyndon B. Johnson, pri mape základne. Johnson prikladal obrane Khe Sanhu veľkú dôležitosť

Američania vedeli, že okolo základne sa nachádza veľké množstvo nepriateľských vojakov a okolitú džungľu intenzívne bombardovali. Do konca bitky o Khe Sanh, U.S. Air Force uskutočnilo v oblasti 9 691 taktických náletov a zhodilo 14 223 ton bômb. Letecké jednotky Marine Corps odlietali v sektore 7 098 misií a zhodili 17 015 ton bômb. Lietadlá námorníctva, z ktorých mnohé boli odvolané z letov operácie Rolling Thunder odlietali pri Khe Sanhu 5 337 bojových letov a zvrhli na okolie základne ďalších 7 941 ton leteckých bômb. Mnohí považujú bombradovanie okolia, za jedno z najsilnejších v histórií vojen. Americké velenie však bolo ochotné základňu udržať doslova za každú cenu, 1. februára generál Earle G. Wheeler, náčelník spojených štábov amerických ozbrojených síl, navrhol Westmorelandovi, že v prípadne nutnosti bude možné použiť jadrovú taktickú zbraň. Westmoreland, toto považoval za absolútne krajné riešenie a túto možnosť ponechal v zálohe, pre prípad skutočnej núdze. Washington mu neskôr o tejto alternatíve prísne zakázal hovoriť z obavy, že by tieto správy prenikli na verejnosť a rozpútali by ďalšie protesty.

Samotnú obranu základne v Khe Sanhu okrem pechoty podporovanej 46 delami a mínometmi, podporovalo 5 tankov, niekoľko desiatok bezzáklzových kanónov kalibru 106 mm a delostrelecká podpora 175 mm diel z blízkej základne FSB Camp Carrol, nachádzajúcej sa východne od Khe Sanhu.

5. februára sa Severovietnamci uskutočnili niekoľko silných útokov, pri ktorých sa snažili vytlačiť Američanov z okolitých kopcov. V rovnakej dobe zaútočili komunisti na tábor Special Forces v neďalekom Lang Vei. Laosania už predtým varovali Američanov pred nebezpečenstvom nasadenia severovietnamských tankov. Američania, spoliehajúci sa na letecký prieskum, ktorý ich prítomnosť neodhalil však boli 7. februára pri útoku prekvapení, keď sa k ich pozíciám priblížilo asi 12 tankov PT-76 202. tankového pluku VĽA s podporou dvoch práporov pechoty. Dobre vybavená severovietnamská pechota s podporou tankov prelomila 1. líniu obrany už po niekoľkých desiatkach minút boja. Následne sa rozpútal boj muža proti mužovi. Vojaci Special Forces a CIDG síce vyradili 5 tankov, ale boli zahnaní do zúfalej situácie. Velenie v Khe Sanhu malo pre podobné situácie pripravený plán, uvoľňovacieho protiútoku, ktorý mal základni Lang Vei pomôcť, ale plukovník Lowndes, obávajúci sa pasce, ktorú by mohli Severovietnamci pre jeho vojakov pripraviť, nakoniec pozemný útok zamietol. Lowndes rovnako odmietol poslať na pomoc preživším v Lang Vei evakuačné vrtuľníky. Toto rozhodnutie síce neskôr schválil aj Westmoreland, no veliteľ 5th Special Forces Group, pod ktorého velenie spadal aj tábor Lang Vei podplukovník Jonathan Ladd bol takýmto konaním námornej pechoty pobúrený. Special Forces a SOG nakoniec podnikli vlastnú záchrannú operáciu. Z vyše 500 príslušníkov domorodých CIDG z Lang Vei bolo už vyše 200 mŕtvych alebo nezvestných a ďalších 75 bolo ranených. Z 24 Američanov bolo 7 mŕtvych, 11 ranených a dvaja nezvestní.

Toho istého dňa prišlo k bránam Khe Sanhu vyše 6000 dav, v ktorom sa nachádzalo okrem domorodých obrancov Lang Vei, ich rodín aj mnoho civilistov z okolitých dedín a niekoľko Laoských vojakov zo zničeného tábora v Ban Houei San. Veliteľ základne plukovník Lownds sa však obával, že v dave sú zamiešaní aj severovietnamskí zvedovia. Prikázal preto všetkých odzbrojiť a ponechal všetkých sedieť pod ozbrojenou ochranou v kráteroch po bombách, bez vody a jedla, kým sa nevyrieši čo s nimi. Neznechutil tak len príslušníkov Special Forces, ale aj laoských vojakov, ktorí sa radšej vrátili po ceste č. 9 späť do Laosu.

V noc kedy padlo Lang Vei sa tri roty severovietnamského pluku 101D, presunuli do postavení, z ktorých následne krytí mínometnou paľbou zaútočili na predsunuté postavenie Alpha-1, bránené 66 mužmi 9. pluku námornej pechoty. Severovietnamci prenikli cez obranný perimeter a zvyšných 30 obrancov obkľúčili v juhovýchodnom úseku obrany. Američania z hlavnej základne začali prielom intenzívne ostreľovať a následne podnikli protiútok, ktorým opäť nadviazali styk s predsunutým postavením.

23. februára komunisti Khe Sanh 8 hodín ostreľovali, na základňu dopadlo 1 307 delostreleckých granátov, kalibru 130 a 152 mm. Paľba zabila 10 Američanov a ďalších 51 zranila. O dva dni neskôr sa ukázalo, že Severovietnamci vykopali plnoprofilové zákopy iba 25 metrov od hlavnej americkej obrannej línie. Ku koncu bojov nimi bola základňa úplne obkolesená. Toho istého dňa pri hliadke padla rota B 26. pluku námornej pechoty do pasce prichystanej nepriateľskou jednotkou o sile asi práporu. V následnom boji 9 amerických pešiakov padlo, 25 bolo ranených a 19 nezvestných. Keď neskôr 30. marca Američania podnikli útok do oblasti, kde sa udiala táto prestrelka nenašli už žiadne mŕtve telá svojich spolubojovníkov. V nasledujúcich dňoch odrazili obrancovia základne početné nepriateľské útoky. 28. februára s pomocou silnej delostreleckej paľby a bombardovaním prispeli k zneškodneniu útoku na východnú časť bránenú juhovietnamskými rangermi. Útoky na tento sektor komunisti zopakovali počas nasledujúceho mesiaca ešte 5 krát.

Pechota 1. aeromobilnej divízie počas operácie Pegasus

Už okolo polovice februára bolo jasné, že ofenzíva Tet skončí neúspechom. Liate boje v tej dobe prebiehali iba okolo Khe Sanhu a Hue. 1. apríla sa začala operácia Pegasus, majúca za cieľ odblokovanie cesty č. 9 vedúcej do Khe Sanhu. Podľa plánu mali byť dva prápory námornej pechoty za podpory práporu ženistov vysadené vrtuľníkmi v Ca Lu (16 km východne od Khe Sanhu) postupovať pozdĺž cesty č. 9 zatiaľ čo jednotky 1. aeoromobilnej divízie pomocou vrtuľníkových výsadkov, zabezpečia všetky dôležité terénne body pozdĺž osi postupu námornej pechoty. Neskôr sa mal k operácii pripojiť aj ďalší prápor námornej pechoty a 3 prápory výsadkárov ARVN. O 8. hodine ráno 8. apríla 1968 sa s jednotkami v Khe Sanhu spojil 2. prápor 7. kavalérie. Po troch rokoch prítomnosti vo Vietname to bola prvá akcia, ktorej sa 1. aeromobilná divízia zúčastnila ako celok. Cestu sa podarilo ženistom otvoriť 11. apríla. Pri postupe stratila 1. aeromobilná divízia 92 mužov, ďalších 629 bolo ranených. ARVN prišla o 33 mŕtvych a 187 ranených. Odhadom padlo asi 1 100 Severovietnamcov a ďalších 13 bolo zajatých.

Pri bojoch bolo zničených 17 vrtuľníkov námornej pechoty, tri dopravné C-123, jeden KC-130, jeden A-4 Skyhawk a jeden F-4. Celkové straty Američanov od 1. novembra 1967 do 11. apríla 1968, kedy operácia Pegasus mala za následok obnovenie spojenia s Khe Sanhom po ceste č. 9, bolo 205 padlých, 1 668 ranených a 25 nezvestných či pravdepodobne mŕtvych. Tu nie sú zarátané straty Special Forces v Lang Vei, posádok lietadiel, ktoré podporovali základňu ani jednotiek uskutočňujúcich operáciu Pegasus. Presné straty VĽA už nie sú známe. Američania našli 1 602 mŕtvych tiel a zajali 7 ďalších nepriateľov. Podľa odhadov amerických spravodajcov prišli komunisti v okolí Khe Sanhu o 10 až 15 tisíc mužov. Naproti tomu Hanoj rozširovala do sveta svoj vlastný rozsah strát, ktorý sa diametrálne líšil od toho, ktorý zverejnili Američania. Definitívnou bodkou za ofenzívou Tet boli „vyčisťovacie“ operácie majúce za úlohu prenasledovať ustupujúce jednotky VĽA a Vietkongu.

Po skončení bojov sa 26. pluk námornej pechoty zo základne stiahol. Zvyšok síl námornej pechoty zotrval na základni až do júna. 6. júla 1968 americké jednotky vyhodili do vzduchu všetky dôležité stavby základne a opustili ju. Ako pamiatka na prerušenie jej obkľúčenia zostal na pristávacej dráhe veľký znak 1. aeromobilnej divízie.

Médiá v Spojených štátoch následne začali hľadať otázku, prečo bola bez boja opustená základňa, ktorú ešte v januári považovali za strategicky dôležitú. MACV na to odpovedalo, že nepriateľ zmenil svoju taktiku a svoje aktivity v oblasti výrazne zredukoval, VĽA začala využívať nové infiltračné trasy a námorná pechota už konečne získala dostatok vrtuľníkov, na to aby mohla ďalej operovať mobilnejšie. Držanie tejto odľahlej základne už ďalej nebolo nutné. Opustenie základne bolo z morálneho pohľadu veľmi diskutabilné, podobné konanie amerického velenia však bolo príznačné pre celú vojnu.

1. Daniel Kamas: Válka ve Vietnamu/1964 - 1975/. VOTOBIA, Olomouc, 1997, s. 94

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Battle of Khe Sanh na anglickej Wikipédii.