Biele Blato
Biele Blato (po slovensky aj Lízika, srb. Belo Blato, maď. Nagyerzsébetlak) je obec v Srbsku nachádzajúca sa v Banáte, v autonómnej oblasti Vojvodina. Je to multinárodnostné prostredie. Má 1 514 obyvateľov (591 Slováci, 488 Maďari, 128 Bulhari, 117 Srbi a ďalší).
Dejiny
Obec Biele Blato alebo Lízika bola založená v roku 1866 na území vojenskej hranice. Založili ju Nemci, ktorí sa prisťahovali z neďalekého Sečnja. Podľa Adelberta Trendlera, dobového kronikára a zároveň aj zodpovednej osoby za založenie osady, prisťahovalcov bolo asi 200 rodín. Pochádzali z nemeckého mesta Ulmbach a mali povinnosť vojenskej služby a práce na budovaní a údržbe ochranných násypov riek Tisa a Begej. Patrili pod komandu "12. pohraničného nemecko-banátskeho regimentu" so sídlom v Pančeve. V roku 1871 bola vojenská hranica zrušená a osada pripadla Torontálskej stolici.
Nemci dali meno novozaloženej dedine Eliesenheim, na počeť Alžbety Bavorskej, rakúskej cisárovnej (od r. 1854), manželky rakúskeho cisára Františka Jozefa I. Nemci tu boli iba na krátko, museli sa vysťahovať pred veľkými povodňami, ktoré boli v rokoch 1876 a 1877.
Roku 1882 bola znovu rozpísaná kolonizácia tejto osady. V tom istom roku sem prišlo 180 rodín zo slovenskej Padiny. Prichádzali chudobní želiari, ktorí tu dostali po deväť jutár pôdy. V roku 1885 spomenul učiteľ Albert Martiš obec Líziku v diele o padinskom hospodárstve: „Keď som sa tu stal učiteľom, videl som, že náš roľník neprejde ďaleko vo svojom hospodárení pri zle obrábanej pôde a malej cene obilia. K tomu všetkému sa objavila aj myšlienka sťahovania do Ruska, Srbska a Bulharska, ktorá opanovala hlavy Padinčanov, v čom ich podporoval i náš nebohý farár (G. Bujkovský?), ktorý založil biedne živoriacu Liziku a na žobrácku palicu dovedené už teraz rozchodiace sa Imrichovce."
Onedlho sa sem vracali aj Nemci (46 rodín) a po nich do osady prišli aj Maďari a Bulhari.
Dedina sa pomaly začala vyvíjať. Boli tu prevažne dve konfesie - Slováci boli evanjelici a ostatní boli katolíci. Z financií Rakúsko-Uhorska tu bol 19. novembra 1896 postavený katolícky kostol a onedlho si i slovenskí evanjelici vybudovali svoj kostol v roku 1902. Hneď po príchode do novej osady si osadníci vytvorili filiálnu cirkev, ktorá patrila k Slovenskej ev. aradáčskej matkocirkvi. Roku 1895 prišiel do osady farár Ján Šterba z Modry-Kráľovej, ktorému sa pripisuje veľká zásluha pri výstavbe evanjelického kostola a fary.
Ešte predtým, v roku 1886 bola vybudovaná škola a obecný dom (podľa plánov Martina Zátrocha). V roku 1903 bola zhotovená aj dnešná budova pošty. Hneď po príchode do Bieleho Blata si Slováci zaobstarali aj učiteľa pre svoje deti, ktorým bol Štefan Hargas. Katolícke deti neskoršie vyučoval Sigmund Gockler.
Pod tlakom silnej maďarizácie v rokoch 1897-1918 sa v škole vyučovalo iba po maďarsky. V prvej svetovej vojne umrelo 47 mladých ľudí na bojiskách v celej Európe. Druhá svetová vojna mala 24 obetí, z ktorých najväčší počet tvorili Slováci.
Kultúrny život Lízičanov sa začal medzi dvoma vojnami, kedy bolo založené prvé ochotnícke slovenské divadlo a neskoršie aj folklórny súbor, Miestny odbor Matice slovenskej atď.
Dnes má osada zriadený vodovod, telefónnu ústredňu, Dom kultúry, zdravotnú stanicu, pripojenie na internet, Dom smútku.V roku 2017 boli postavené základy Slovenského domu.
Obyvateľstvo
Národnostná štruktúra (2002):
- Slováci: 591 (39,47%)
- Maďari: 488 (33,03%)
- Bulhari: 128 (8,66%)
- Srbi: 118 (7,98%)
- Juhoslovania: 41 (2,77%)
- Rómovia: 31 (2,09%)
- Rumuni: 1 (0,06%)
- Moslimovia: 3 (0,2%)
- Chorváti: 2 (0,13%)
- Nemci: 2 (0,13%)
- Čiernohorci: 1 (0,06%)
- Albánci: 1 (0,06%)
