Bernard Jaško
Bernard Jaško (* 22. apríl 1923, Černová, dnes časť Ružomberka – † 17. februára 1951, Bratislava) bol príslušníkom Zboru národnej bezpečnosti, ktorý bol v roku 1951 popravený za vyzvedačstvo a ohrozenia obrany republiky.
| Bernard Jaško | |||
| príslušník ZNB, obeť komunizmu v Československu | |||
| Narodenie | 22. apríl 1923 Černová, časť Ružomberka, Česko-Slovensko | ||
|---|---|---|---|
| Úmrtie | 17. február 1951 (27 rokov) Bratislava, Česko-Slovensko | ||
| |||
Život
Bernard Jaško sa narodil v Černovej (mestská časť Ružomberka). Pochádzal z rodiny robotníka pracujúceho v ružomberskej textilke. V roku 1943 narukoval do Turčianskeho sv. Martina k 11. spojárskemu pluku. S touto jednotkou sa neskôr zúčastnil Slovenského národného povstania. Po potlačení povstania sa ukrýval v horách až do príchodu Červenej armády, kedy sa opätovne pridal k odboju. V roku 1946 vstúpil do Zboru národnej bezpečnosti a v roku 1948 sa prihlásil do spojárskej služby. V roku 1949 bola ďalekopisná služba pridelená pod Povereníctvo vnútra, odbor Štátnej tajnej bezpečnosti. Tam slúžil až do svojho zatknutia 2. júna 1949.
Bernard Jaško sa počas svojej služby v ďalekopisnej ústredni dostával k hláseniu zo staníc Povereníctva vnútra a Krajských veliteľstiev ŠTB, ktoré veľakrát obsahovali správy o plánovaných, alebo prevedených represáliách ŠTB voči rôznym skupinám obyvateľstva. Jaško sa so svojimi kolegami Pavlom Kalinajom a Pavlom Hajdinom dohodol, že bude tieto informácie odovzdávať biskupovi trnavskej apoštolskej administratúry Michalovi Buzalkovi.
Ešte v roku 1949 sa snažil uniknúť do Rakúska, pričom mal v pláne zobrať so sebou viaceré diaľkopisy, ktoré mal v pláne odovzdať Counterintelligence Corps. Pri svojich snahách si počínal krajne neopatrne, čo podľa všetkého viedlo k jeho odhaleniu. Deň pred jeho útekom (bol plánovaný do Rakúska cez rieku Moravu) bol zatknutý.
O tri dni bol Jaško hospitalizovaný so zlomeninami dolných končatín, hlavy a vnútornými poraneniami spôsobenými pádom z vyšetrovacej miestnosti, ktorá sa nachádzala na 2. poschodí. V správe vyšetrovateľa sa uvádzalo, že sa Jaško pokúsil o útek a vyskočil sám, existuje ale možnosť, že bol z okna vyhodený v rámci výsluchu. Neskôr trpel psychickými a nervovými problémami, liečený však nebol.
Žalobu podal vrchný vojenský prokurátor Anton Rašla v októbri 1949 a novembri sa konal v bratislavskom Justičnom paláci pod vedením predsedu senátu Štátneho súdu pplk. D. Ladislava Breuera utajený proces. Štátnej bezpečnosti sa podarilo Jaška zlomiť a ten sa priznal podľa dopredu pripraveného scenára. Rozsudok z 9. novembra 1949 znel trest smrti pre Bernarda Jaška a Pavla Kalinaja, 20 rokov pre Pavla Hajdina, 18 rokov pre Štefana Uhrína a 58 rokov pre ďalších 22 členov vykonštruovanej skupiny. Pri odvolaní vyniesol senát Najvyššieho súdu rozsudok, v ktorom tresty ešte sprísnil a tresty smrti potvrdil.
Bernard Jaško a Pavol Kalinaj boli popravení 17. februára 1951 na nádvorí súdneho väzenia v Bratislave o 4:55 ráno.
Dňa 30. novembra 1990 boli rehabilitovaní rozsudkom Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne a 16. júna 2004 im prezident republiky udelil Rad Ľudovíta Štúra III. triedy in memoriam.
V roku 2012 vznikol o Bernardovi Jaškovi a jeho kolegovi Pavlovi Kalinajovi dokumentárny film 22 hláv.