Asenova pevnosť

Asenova pevnosť leží približne 3 kilometre južne od centra mesta Asenovgrad[1][2][6][8][4] v Západných Rodopoch v časti Černatica[1][4][7] na skalnom útese,[1][7][2][4] ktorý vybočuje z horského hrebeňa Mogilata[1][7][4] nad dolinou rieky Asenica[1][4][7][2] a cestou, ktorá spája mesta Asenovgrad a Smoľan.[1][4][7] Vrchná časť skaly na ktorej sa nachádza samotná pevnosť leží približne 100 metrov nad hladinou rieky Asenica v doline pod ňou a približne o 130 výškových metrov vyššie než severne ležiace mesto Asenovgrad.[7]

Miesto, na ktorom sa nachádza do súčasnosti čiastočne zachovaná stredoveká pevnosť bola využívaná na ten istý účel už Trákmi v priebehu 5. – 6. storočia pred naším letopočtom[2][1][7] a rovnako tak aj v staroveku a v ranom stredoveku v rímskych a ranobyzantských časoch a to až do obdobia vlády cisára Teofila, čo je doložené nálezmi mincí na mieste, ktoré pochádzajú z obdobia jeho panovania.[1][4][7]

Bulharská pevnosť na mieste vznikla nikedy v priebehu polovice 9. storočia.[1][4] Prvá písomná zmienka o tejto pevnosti pochádza z Ústavy Bačkovského monastiera, kde je spomínaná pod názvom opevnená osada Petrič (bulh. укрепено селище „Петрич“ – ukrepeno selište „Petrič“)[1][7][4] v súvislosti s tým, že bola darovaná do majetku monastiera jeho zakladateľom, Grigorim Pakurianom. Okolie osady sa nachádza v bohatej poľnohospodárskej oblasti a tak sa počet obyvateľov v samotnej opevnenej osade, ako aj v blízkych dedinách Petrič a Stenimachos postupne zvyšoval a v blízkosti pevnosti vznikal veľký počet obytných a hospodárskych budov. Pevnosť sa nakoniec stala administratívnym, hospodárskym a vojenským centrom miesta, ktoré vzniklo spojením samotnej opevnenej osady a blízkych dedín a prijalo meno Stenimak. V priebehu 12. – 13. storočia pevnosť striedala pomerne často majiteľov a je v tomto období aj často spomínaná v dielach dobových autorov.[1][4] Medzi významných držiteľov pevnosti v 11. storočí patrí napríklad bojar Ivanko. V roku 1189 bola na čas držaná Fridrichom I. Barbarossom a jeho vojakmi v priebehu Tretej križiackej výpravy. V roku 1203 sa dostala do rúk Frankov z Flanderského grófstva, ktorí ju držali do roku 1205, kedy pevnosť po víťazstve nad flanderským grófom Balduinom I. Konštantínopolským prevzal bulharský cár Kalojan.[3] V roku 1207 pevnosť padla do rúk despotu Alexiho Slava, ktorý v tom čase vyhlásil nezávislosť na bulharskej ríši a jeho sídlom bola práve oblasť Západných Rodop. Naspäť do rúk bulharskej ríše pevnosť a jej okolie padli v roku 1230, potom čo vojská cára Ivana Asena II. porazili porazili v bitke pri Klokotnici jednotky vládcu Epirského despotátu, Theodora Komnena. V roku 1231 a následujúcich rokoch sa pevnosť rozšírila, vrátane výstavby chrámu svätej Bohorodičky, a tu práve na príkaz cára Ivana Asena II., čo dokazuje aj na skale dochovaný nápis.[1][4] Neskôr, niekedy v období po smrti Ivana Asena II. sa oblasť vrátane pevnosti a okolia opäť dostala pod nadvládu Byzantskej ríše, ale v roku 1344 počas panovania cára Ivana Alexandra bola opäť pripojená k bulharskej ríši.[4] Pevnosť bola čiastočne poničená a ponechaná svojmu osudu[1][4] potom čo sa spolu s okolím, ako aj mestom Plovdiv dostala[1][3][4] v roku 1363[3] pod nadvládu Osmanskej ríše[1][3][4] a stratila tak svoj význam hraničnej pevnosti. Posledný krát je spomínaná v roku 1410, kedy po smrti sultána Bayezida I. v roku 1403 vypukla vojna medzi jeho dvoma synmi Sulejmanom a Musom Kesendžim. Musa Kesendži v tomto konflikte využil pevnosť ako svoje útočisko, nakoniec však podľahol svojmu bratovi a vzdal sa mu. Následne bola pevnosť zbúraná do základov, pričom jedinou zachovanou budovou ostal chrám svätej Bohorodičky.[1][4]

V roku 1927[6] bola Asenova pevnosť vyhlásená za kultúrnu pamiatku.[1][6][4] V roku 1970 sa začal výzkum a konzervácia pevnosti, pričom súčasťou boli aj archeologické vykopávky. Tento výzkum bol v západnej časti skalného masívu, kde sa nachádzala hlavná časť pevnosti dokončený v roku 1978.[7] V priebehu roku 1985 pri príležitosti 800. výročia od povstania Asena a Petra, ktoré viedlo k vzniku Druhej bulharskej ríše boli dokončené aj posledné reštauračné práce na chráme svätej Bohorodičky.[8] Dnes budova patrí do zoznamu 100 národných turistických objektov Bulharska a patrí k najvýznamnejším turistickým pamätihodnostiam a symbolom Bulharska.[1][4][8]

Celková rozloha skalnej plochy na ktorej sa rozprestierala pevnosť dosahuje približne 1,5 hektára. Ide o samostatne stojacu skalu s plošinou na vrchole, vybočujúcu z horského hrebeňa Mogilata so strmými skalnatými stenami, ktoré ju obkolesujú zo všetkých strán okrem juhozápadu, kde sa tak nachádza jediná prístupová cesta, čo miesto činilo takmer nedostupným. Medzi ďalšie prednosti tohto miesta, patrila skutočnosť, že z vyvýšenej plochy na vrchole skaly sa rozprestiera vynikajúci výhľad do okolia na všetky svetové strany.[1] V 9. storočí po založení stredovekej bulharskej pevnosti, bola celá pevnosť predstavovaná najskôr len opevnenou vežou, ktorá sa týčila vo vrchnej časti skaly a strážila cestu, ktorá viedla horským priesmykom v doline rieky Asenice, spájajúcu Filipopol a teda Hornotrácku nížinu s oblasťou pobrežia Egejského mora.[1][7] Neskôr bola rozšírená a predstavovala celú opevnenú osadu. Rozširovaná a prestavovaná bola niekoľkokrát, pričom najväčšie a najvýznamnejšie rozšírenie prebehhlo v roku 1231 a v nasledujúcich rokoch na príkaz bulharského cára Ivana Asena II..[1][8] Celkovo výzkumy odhalili tri veľké staviteľské etapy[2][8] a to na počiatku v 9. storočí, následne v 11. storočí a nakoniec práve rozšírenie v prvej polovici 13. storočia.[8]

Pevnosť sa skladala z vonkajšieho opevnenia (pevnostných múrov) a samotnej vnútornej citadely.[7] Je považovaná za typického predstaviteľa pevnostnej architektúry z obdobia 11. – 14. storočia. Celkový pôdorys pevnosti tvorený vonkajšími pevnostnými múrmi mal tvar nepravidelného mnohouholníka. Vonkajšie pevnostné múry kopírujú reliéf skalnej plošiny, ktorú ohradzujú a časti z nich sú pomerne dobre zachované.[1] Dosahujú hrúbky až 2,9 metra[1][4][7] a výšky 3 metre. Z dôvodu nedostupného terénu, neboli postavené vo všetkých častiach, ale len tam, kde by sa k pevnosti teoreticky mohol dostať prípadný nepriateľ, pričom najviac bola opevnená najdostupnejšia juhozápadna časť. V juhozápadnej časti pevnosti sa nachádzal aj vchod do areálu od ktorého viedla cesta do samotnej citadely.[1] Najvýznamnejšou časťou citadely bola akropola v najvyššej časti, ohradená pevnostnými stenami, kterej súčasťou boli aj vnútorná pevnostná veža, nádrže na uchovávanie vody, pevnostný chrám svätej Bohorodičky, obytné budovy a administratívne budovy[1][4][7][2] (celkovo viac ako 30 rôznych budov).[2] Vnútorná pevnostná veža sa nachádzala v najzápadnejšej časti akropole a jej pôdorys mal tvar nepravidelného štvorca. Stála v najvyššom mieste pevnosti a slúžila ako pozorovacia a obranná, ale aj obytná veža. Bola vysoká a pomerne úzka. Celkovo bola trikrát prestavovaná. Obytný účel tejto veže bol dokázaný pri archeologickom výzkume, ktorý prebiehal v 70. rokoch 20. storočia, pri ktorom boli v rámci vykopávok nájdené mnohé fragmenty úžitkovej keramiky, zvieracích kostí a iných predmetov dokazujúce, že veža bola miestom, kde boli ubytovaní obrancovia pevnosti.[7] V súčasnosti je jedinou budovou bývalej pevnosti, ktorá sa kompletne zachovala chrámu svätej Bohorodičky. Táto dvojposchodová budova postavená v 13. storočí je zároveň najvýznamnejšou pamiatkou Asenovej pevnosti.[1][2][4]

Kategória: kultúrna pamiatka národného významu[1][4][6]

Asenova pevnosť bola vyhlásená za kultúrnu pamiatku v Štátnom vestníku č.69 z roku 1927 ako "národná starožitnosť". Štátút bol obnovený aj v Štátnom vestníku č.20 z roku 1973 – ako dôvod ochrany bola pridaná architektonická hodnota. Celý názov pamiatky ako je uvedený na zozname kultúrnych pamiatok národného významu je Asenovata krepost i cărkvata pri Stanimaka (bulh. Асеновата крепост и църквата при Станимака, doslova Asenova pevnosť a chrám pri Stanimake (Asenovgrade)), ako skrátený názov sa uvádza názov Asenovata krepost (bulh. Асеновата крепост, doslova Asenova pevnosť).[6]

• Asenova pevnosť patrí do zoznamu 100 národných turistických objektov Bulharska.[1][2][4][5][7] Objekt je v zozname uvedený pod číslom 47.[5][7]
• Pevnosť je pomenovaná po bulharskom cárovi Ivanovi Asenovi II. počas, ktorého vlády (a priamo na jeho príkaz) dosiahla najväčšieho rozšírenia.[1]

• 
  Asenova pevnosť videná z Asenovgradu
• 
  Celkový pohľad na Asenovu pevnosť a okolie
• 
  Pohľad na pevnosť zo severozápadu
• 
  Pohľad na pevnosť zo západu
• 
  Pohľad na pevnosť zo severu
• 
  Plán pevnosti
• 
  Pohľad na juhovýchodnú časť pevnosti
• 
  Pohľad na najvyššiu časť pevnosti zo západu
• 
  Pohľad na najvyššiu časť pevnosti z juhovýchodu
• 
  Pohľad na pevnostné múry v juhozápadnej časti pevnosti
• 
  Pohľad na pevnostné múry v juhozápadnej časti pevnosti
• 
  Priechod medzi skalami v horných častiach pevnostného areálu
• 
  Schody vedúce do vrchných častí citadely
• 
  Vo vrchných častiach citadely
• 
  Vo vrchných častiach citadely
• 
  Vo vrchných častiach citadely
• 
  Pohľad na najvyššiu časť citadely
• 
  Pohľad na pevnosť zvrchu
• 
  Pohľad na pevnostný chrám svätej Bohorodičky
• 
  Asenova pevnosť na fotografii z roku 1904
• 
  Asenova pevnosť na fotografii z roku 1928

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Asenova pevnosť