Anton Padovský

Svätý Anton Padovský rod. Fernando Martins de Bulhões (bežne aj sv. Anton Paduánsky/Anton z Padovy/Anton Lisabonský; * 15. august 1195, Lisabon – † 13. jún 1231, Padova) bol portugalský rímskokatolícky kňaz, rehoľníkfrantiškán a predtým augustinián, kazateľ a teológ. Dňa 30. mája 1232 bol vyhlásený pápežom Gregorom IX. za svätého, roku 1946 bol svätým otcom Piom XII. vyhlásený za učiteľa cirkvi.

Anton Padovský
portugalský svätec a učiteľ cirkvi

digitálna rekonštrukcia tváre sv. Antona
Biografické údaje
Rodné menoFernando de Bulhões
Narodenie15. august 1195
Lisabon, Portugalsko
Úmrtie13. jún 1231 (35 rokov)
Padova
Svätenia
Cirkevrímskokatolícka
Rehoľník
Rehoľafrantiškáni
Kňaz
Kňazská vysviackacca 1220
Svätec
Kanonizácia30. máj 1232
Spoleto
Gregor IX.
Sviatok30. jún
V cirkváchrímskokatolícka
Patrónnájdenia stratených predmetov
Atribútykniha, malý Ježiš Kristus, ľalia
Odkazy
Anton Padovský
Biografický portál

Bol obdarovaný schopnosťou bilokácie, prorokovania a čítania v svedomí ľudí. Ako prvý vo svojej reholi učil bratov teológiu.

Bol prezývaný aj ako „Kladivo na kacírov“ napriek tomu, že sa k nim nesprával hrubo, ba práve naopak si dokázal získať ich záujem a úctu svojou vľúdnosťou a výrečnosťou. Pápež Gregor IX. o ňom povedal, že je „Archou Písma svätého“.

Biografia

Mladosť

Narodil sa v bohatej lisabonskej rodine ako Fernando Martins de Bulhões. Jeho matka Mária pochádzala zo slávneho rodu Treverského. No aj napriek tomu svojho syna vychovala viac po kresťansky než po šľachticky.

Augustinián

V pätnástich rokoch ho prijali do Rádu svätého Augustína. Táto rehoľa sa venuje najmä štúdiu Svätého Písma v čom Fernando vynikal. V Lisabonskom kláštore ho ale pri štúdiách vyrušovali návštevy príbuzných, a preto sa rozhodol požiadať o preloženie inam. Bol preložený do Coimbry, kde získal teologické vzdelanie. Vtedy mal 25 rokov.

O niekoľko rokov neskôr zomrelo mučeníckou smrťou v Maroku niekoľko františkánov a ich ostatky boli prevezené do Portugalska, kde sa konal aj ich pohreb, na ktorom sa Fernando zúčastnil. Príbeh františkánov naňho prudko zapôsobil a prial si ich nasledovať. V dôsledku toho odišiel od augustiniánov.

Začiatky

Po tom čo ho zasiahol príbeh františkánskych mučeníkov sa pridal k Menším bratom – františkánom v Coimbre a prijal meno Anton. Chcel ísť šíriť vieru medzi africké národy, preto sa aj do Afriky vybral. Po krátkom pobyte na africkom kontinente však ochorel a musel sa liečiť, preto sa musel vrátiť do Európy. Loď, na ktorej sa plavil do Európy ale stroskotala a búrka ju vrhla na pobrežie Sicílie.

Anton potom prebýval v kláštore v Messine.

Kláštor pri Forli

Potom čo sa aspoň čiastočne uzdravil sa odobral do Assisi, aby spoznal zakladateľa rehole – svätého Františka Assiského. Stretol sa s ním a prosil ho, aby ho prijal do niektorého z talianskych kláštorov, no neuspel lebo ešte nebol dostatočne uzdravený.

Nakoniec bol predsa len prijatý. Vstúpil do malého kláštora pri talianskom Forli, kde v tom čase žili len štyria bratia. Anton bol veľmi pokorný, mlčal o svojom pôvode a vykonával aj tie najhoršie práce. Po čase bol poslaný priamo do Forli, aby tam prijal kňazskú vysviacku. V meste bolo zhromaždených množstvo rehoľných čakateľov na sviatosť kňazstva, františkáni a dominikáni. Pred slávnostným jedlom boli vyzvaní, aby predniesli duchovnú reč. Nikto nenabral dostatok odvahy prehovoriť, a tak sa slova ujal novokňaz Anton. Sprvu hovoril jednoducho a nesmelo ale po chvíli sa osmelil a začal hovoriť veľmi výrečne a so značnou učenosťou. Všetci žasli. Následne bol vyslaný na štúdiá a venoval sa kázaniu.

Kazateľ
Ryby počúvajúc sv. Antona od Josepa Benlliurea

Anton kázal v kostoloch, na námestiach a dokonca aj na plážach. Niekedy ho údajne počúvalo až 30-tisíc ľudí.

Legenda hovorí, že keď kázal v talianskej Rimini pri pobreží a nikto ho nechcel počúvať, ryby vystrkovali z vody hlavy, aby mohli počuť jeho hlas. Všetci Riminčania sa po tomto zázraku obrátili. Iná legenda zase hovorí, že raz sa svätý Anton nestihol vrátiť do svojho kláštora, a zostal teda ako hosť grófa Zina Camposampiera v Padove. Hostiteľ videl Antona ako v rukách choval malého Ježiška (takto býva často vyobrazený).

V talianskej Padove sa stávalo, že ľudia si chodili do kostola zaistiť miesta blízko kazateľnice už v noci, len aby Antona dobre počuli. Nikto nechodil na kázanie v drahom oblečení, pretože sa vedelo, že to Anton nemal rád.

Vo francúzskom meste Toulouse bolo v tom čase stredisko sekty katarov a aj tu mali Antonove kázne veľkú odozvu. Svätého Antona Paduánskeho začali prezývať „Kladivo na kacírov“ napriek tomu, že proti nekresťanom nebol násilný ani vulgárny, naopak si dokázal získať ich záujem a úctu svojou vľúdnosťou a výrečnosťou, čím ich priviedol na súhlas s autoritou cirkvi.

Založil mnoho kláštorov a napokon sa usadil v Padove.

Jeho kázeň raz počul pápež Gregor IX. a Antona nazval „Archou Písma svätého“. Po vypočutí Antonovho kázania zhýralci zanechávali svojho dovtedajšieho života a kajali sa, dlžníci boli prepustení z väzenia. Niektoré z jeho kázaní sa zachovali.

Záver pozemského života

V roku 1231 sa celkovo vyčerpaný so slabým zdravím usadil v Campo di San Pietro blízko Padovy a tam aj zomrel 13. júna nasledujúceho roku vo veku len 36 rokov.

Svätec a učiteľ cirkvi

Po najkratšom procese kanonizácie v dejinách bol vyhlásený za svätého už po 11 mesiacoch od začiatku procesu, 30. mája 1232, pápežom Gregorom IX. Atribúty Antona Padovského sú františkánsky odev, ľalie a držanie v malého Ježiša v rukách. 16. januára 1946 ho pápež Pius XII. vyhlásil za učiteľa cirkvi.

V umení

Kedže z františkánskej rehole vzišlo mnoho svätcov, inkonografia sa snaží svätého Antona Paduánskeho spomedzi nich odlíšiť. Na to slúžia atribúty – veci úzko spojené s daným človekom. Svätý Anton z Padovy je teda najčastejšie zobrazovaný tak, ako asi všetci františkáni v hnedom habite. Špecifické sú preňho tieto atribúty: keďže je s ním spojená legenda o zázraku, že ryby vystrkovali hlavy z vody, aby ho počuli, niekedy sa to používalo ako jeho atribút; veľmi často je v umeleckých dielach zobrazovaný so steblom bielych ľalií, ktoré reprezentujú jeho čistotu; iné zvyky zase odkazovali na Antonovo vizionárstvo; jeden čas sa ako jeho atribút používalo aj horiace srdce.

V roku 1511 taliansky renesančný umelec Titan vytvoril v Scuola del Santo v talianskej Padove tri veľké fresky zobrazujúce zázraky zo života svätého Antona Paduánskeho: Zázrak Žiarlivého manžela, Dieťa svedčiace o nevine svojej matky,

Ďalší, azda najčastejší, symbol svätého Antona je zobrazenie ako medituje nad otvorenou knihou, v ktorej sa objaví postava malého Ježiška. Postupom času sa v umení postava Božieho Syna zväčšovala, až sa došlo k tomu, že niekedy zakrýva celú knihu alebo kniha vôbec nie je prítomná. Je teda preňho typické držanie novorodeniatka Ježiša v jednej ruke a kríža alebo ľalie v ruke druhej.

Digitálna rekonštrukcia tváre

Dňa 10. júna 2013 bola zverejnená najhodnovernejšia digitálna rekonštrukcia tváre sv. Antona Paduánskeho. Na jej tvorbe sa podieľalo Antropologické múzeum Univerzity sv. Antona Paduánskeho spolu s medzinárodným tímom forenzných bádateľov. Bola vytvorená za pomoci najmodernejšej 3D techniky s použitím digitálnej kópie lebky svätca.[1][2]

Literatúra

  • "13. jún : Sv. ANTON PADUÁNSKY, kňaz a učiteľ Cirkvi." In: Daniel Dian - Viliam Judák: Každý deň so svätými : I. diel. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2006. s. 174. ISBN 80-7162-618-X

Referencie

  1. Forensic experts attempt to reconstruct face of St. Anthony [online]. Catholic News Agency, [cit. 2019-08-16]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. MAURO, J.-P.. Aleteia — Catholic Spirituality, Lifestyle, World News, and Culture [online]. 2018-06-13, [cit. 2019-08-16]. Dostupné online. (po anglicky)

Pozri aj

Iné projekty

Externé odkazy

Zdroj

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.